Pianistka

"Proč mi ubližuješ ??" Bavorský Hitchcock znovu hraje bizarní hru s divákem, znovu zkoumá násilí jako takové, tentokrát trochu z jiné strany prostřednictvím adaptace knižní předlohy nobelové feministky Elfriede Jelinek, jakkoli tu poměrně rozšiřuje a vytváří ty své oblíbené paralely.. Další z Padesáti odstínů Hanekeho šedivé mysli.. Výtečný a snadno jedinečný film.. (13.10.2016)

Vubec jsem nevedel co od toho cekat, navic podle nazvu se Pianistka tvari jako vcelku poklidny, umelecky zalozeny film, piano a hudba zde nastesti dostanou spoustu prostoru, to chvalim, ale to co se skryva pod povrchem v temnych zakoutich mozku tehle klavirni profesorky je az prekvapive politicky nekorektni zvracenost. To, ze jsou umelci prevazne totalne ujeti je znamym faktem, ale jestli se podobny chaos odehrava v myslich vsech profesoru na hudebnich konzervatorich, tak tam musi mit asi hodne veselo. Kdyby Pianistka vysla nekdy pred 15ti lety, mohl z toho byt i docela solidni shocking material. V dnesni dobe internetu a vsudypritomneho sexu uz to maji tyhle filmy trosku slozitejsi. Kdyz se 15ti lety klucina dneska podiva na proslulou ziletkovou scenu z Pianistky, kterou chtel Haneke ocividne sokovat, tak mu to prijde naprosto bezne, protoze si hodinu predtim prohlizel fotky Suicide Girls nalozenych v krvave vane, pro ktere jsou podobne interakce vaginy a ziletky kazdodennim ritualem. To ale nic neubira celkovemu efektu, ze Pianistka je stale velmi pusobiva a narocna psychologicka hra a excelentni one-women show Isabelle Huppert. Nejvetsi "WTF?" feeling jsem mel uplne na zaver pri sledovani zpusobu, kterym to Haneke cele zakoncil, ale nechci spoilerovat, takze si to pekne zcheknete sami, stoji to za to. 8/10 (28.11.2008)

Režisér Haneke kultivovanému publiku rovno povie, že chcel "jednoducho natočiť obscénny film". Autorka predlohy Elfriede Jelineková paradoxne obscénnosť popiera a viac sa nevyjadruje, lebo "je zvyknutá na to, že je zle chápaná". Keďže režisér je evidentne hlúpy (alebo je pozér, čo je ešte horšie) a teta Elfriede asi čitateľov považuje za dobytok, ktorý jej nestojí za to, aby sa mu zverila so svojimi pocitmi, máme tu široké pole na sebavyjadrenie. Vychádzam z toho, že ide o kontroverzné dielo. Je to film o profesorke klavíra, ktorá má kupodivu aj nejakú sexualitu. To je šok, ktorý nikto z nás nečakal. Jej sexualita má bizarnú povahu, ale prečo by sa bizarná sexualita nemohla vyskytovať u profesorky klavíra. Čo ďalej. Príbeh sexuálne úchylnej ženy sa odvíja od bodu A do bodu B a končí v bode C, pričom absolútne nič zásadné sa na tejto úsečke neudeje, sme tam, kde sme boli na začiatku. Kam sa posunula hlavná postava mentálne, morálne, psychologicky? Nikde. Je možné, aby normálny autor ponúkol dielo "o ničom"? Je to možné, lebo v súčasnom výtvarnom a inom umení (posledných cca 40 rokov) je dôležitejšie prísť s niečím iným, hoci aj deviantným, lebo len tak "umelca" chorá spoločnosť zoberie na vedomie. Rozmýšľam nad zmyslom Pianistky. Čím ďalej rozmýšľam, tým menej sa mi chce tým zaoberať. Na webe nachádzam vysvetlenie typické pre kritikov a historikov literatúry, od ktorých sa očakáva, že z titulu svojho diplomu vydolujú nejaké múdre slová a oni sa tie očakávania snažia naplniť za každú cenu: "Pianistka je kritikou civilizovaného priemerného meštiackeho života, v ktorom je žena zviazaná svojím okolím a predstavou o úspešnom živote, čo vo výsledku deformuje prežívanie lásky, sexu a medziľudských vzťahov všeobecne." Z toho vlastne vyplýva, že žiť v meste, viesť civilizovaný život a byť ženou v roku 1983 (dávno po emancipačnej revolúcii i po revolúcii sexuálnej) musí byť čímsi strašne traumatizujúcim, čo vedie k totálnej degenerácii. Vrátim sa na začiatok. Dielo ako kontroverzné nevnímam, potrebný spoločenský presah som nenašiel a žiadnu katarziu (ktorú očakávam od diel kultivovaných, resp. artových režisérov) som nedosiahol. Pamätám si len, že som film sledoval s veľkým záujmom a že som spisovateľke (i režisérovi) veril, že sa každou chvíľou dostanú zo začarovaného kruhu nezmyselných obsesií pre obsesie. Samozrejme nedostali, lebo ani nechceli. Príbuzným románom a filmom je Americké psycho, ale tam divák aspoň chápe, že ide o podobenstvo chorej spoločnosti. Jediné, čo som si v Pianistke užil, bola Annie Girardot. (18.10.2021)

Nádherná hudba sprevádzajúca súmrak duší. Presnejšie jednej duše, ktorej tieň sadá na všetkých, ktorí sa snažia dostať do jej blízkosti a záchrana akoby nejestvovala. Táto veľmi sugestívna výpoveď o dôsledkoch možno daných a možno vyžmýkaných z potlačenej túžby mi vzala všetky slová, ktoré by skutočne vystihli podstatu tohoto diela. Chcela som vziať jednu hviezdičku, ale po zvážení nebudem uberať filmu iba pre pocity, ktoré vo mne vyvolal strach z existujúceho a prebývajúceho medzi nami. Napriek tomu sa k nemu už pravdepodobne nevrátim. (12.11.2005)

V době vzniku filmu, před 19 lety, musel v divákovi vyvolat buď velké znechucení nebo nadšení. Určitě ho ale nenechal v klidu. Dnes, kdy se na nás sexuální úchylky ve smyslu LGBT valí horem dolem, není film nic mimořádného. Zkrátka jen další sexuální úchylka, popsaná a "zlidštěná". Isabelle Huppert ovšem hrála skvěle, stejně tak její matka v podání Annie Girardot. A taktéž mladý milovník v podání Benoita Magimela hrál bezvadně. (08.06.2020)