Hooligan

Fenomén futbalového chuligánstva má svoje najhlbšie korene v Anglicku. Režisér Donal MacIntyre sa v "dokumentárnom" filme z roku 2012 však zameriava na futbalové chuligánstvo aj z medzinárodného hľadiska, pričom si všíma situáciu napríklad v Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Argentíne či v krajinách východnej a južnej Európy. Prostredníctvom rozhovorov s chuligánmi z rôznych krajín a záberov z bitiek - na štadiónoch či mimo nich - sa snaží skladať vysvetľujúcu mozaiku, ktorá ozrejmuje túto problematiku. Výsledok však diváka v konečnom dôsledku príliš nenadchýna. Ani nie tak pre obsah, ale skôr pre formu. Rozhovory v podstate neprinášajú nič zaujímavé, navyše ten s chuligánom z anglického Milwallu je zreteľne predabovaný (aj napriek tomu, že je otočený chrbtom ku kamere, vidieť, že to, čo hovorí, sa nezhoduje s pohybmi jeho úst). Čo si má divák o takejto "autenticite" potom myslieť? Značne to kazí celkový dojem. A nepomáha ani poznámka na konci záverečných titulkov, ktorá hovorí o tom, že niektoré scény a situácie vo filme sú vymyslené. To snáď ešte všetko zhoršuje, keďže tvorcovia sa snímku snažia prezentovať ako dokument. Zábery z bitiek z rôznych kútov sveta, na ktorých do veľkej miery stojí celý "dokument", sa postupne zunujú, nehovoriac o tom, že niektoré z nich sa dokonca niekoľkokrát opakujú. S najväčšou pravdepodobnosťou pre nedostatok materiálu. Hooligan je kvalitatívne veľmi slabým a v podstate nezaujímavým "dokumentom". Tvári sa, že futbalové chuligánstvo odsudzuje, čo sa takisto spomína na konci záverečných titulkov, ale cítiť z neho, ako keby sa chuligánstvo snažil čiastočne brániť a konanie chuligánov dokonca ospravedlňovať. Záverečná "rekapitulácia" so skvelým zvukom industriálneho metalu, ktorý takmer pripomína skupinu Rammstein, však stojí za to. (15.12.2023)