Hannah Arendt

Dovolím si svoj komentár čiastočne koncipovať ako reakciu na názory ostatných užívateľov. Predne musím podotknúť, že, ako to pri sfilmovaných látkach historicko-biografického charakteru býva, niektorí tu miesto filmu hodnotia osobu Hannah Arendt alebo jej filozofiu (kedu). Prípadne sa vyjadrujú k žánru životopisného filmu a jeho nedostatkom vo všeobecnosti (Vercinix), pričom ich postreh by i dával zmysel, ak by bol podložený argumentom čerpajúcim z priamej skúsenosti s filmom. Voči nemu sa ale ukazuje ako nezmysel - von Trotta sa naopak zvolenou rozprávačskou formou umne vyhýba jednoznačnosti a vyzdvihovaniu jednotlivých povahových rysov mysliteľky, či priamej a povrchnej interpretácii jej komplexnej osobnosti, nehovoriac o odmietnutí popularizačného hľadiska. Tiež sa musím vyhradiť voči poznámkam o všednosti a jednoduchosti spracovania, ktoré navrch nič neprihadzuje a zapadá do šedivého priemeru bežných generických oslavných biografií. A predovšetkým nesúhlasím s názormi na to, akým je tu divákovi predostieraná Arendtovej filozofia. Vysvetlím prečo._____Hannah Arendt je štrnástym režijným projektom Margarethe von Trotty, jej piatou spoluprácou s Barbarou Sukowou a jej tretím filmom, v ktorom Sukowa stvárňuje silnú individualistickú ženskú osobnosť z nemeckej histórie (predchádzali mu filmy Rosa Luxemburg a Vision - Aus dem Leben der Hildegard von Bingen). Nie je náhoda, že sa počiatky ich kariér ako herečiek spájajú s menom predného predstaviteľa nového nemeckého filmu Reinera Wernera Fassbindera. Markantne feministická tvorkyňa následne sama prevzala oťaže nového nemeckého filmu do vlastných rúk a stala sa súčasťou smeru známeho ako frauenfilm. Hannah Arendt má znaky Fassbinderovho štýlu, predovšetkým v strohom odstupe od postáv v nadväznosti na zvolený námet, pomalom strihu, odstraňovaní určitých prvkov z rozprávania (vedľajšie línie, hlbšie rozvíjanie postáv) a veristickej snahe o autenticitu v kombinácii s takmer nebadateľnými prostriedkami umeleckého filmu. Myšlienková koncepcia Hannah Arendt je obsiahnutá v celej vonkajšej konštrukcii. Naratívna forma je podriadená jej racionalistickému objektivizmu a odmieta subjektivizujúce empatické zafarbenie (dokumentárna reprezentácia Eichmanna). V dôsledku toho sa film môže zdať chladným, emočne odťažitým či dokonca, ako je tu spomínané, napoly dokumentárnym. Z tohto hľadiska je pochopiteľné časté vyzdvihovanie pasáže prednášky, v ktorej Arendtová pred študentmi a poslucháčmi vysvetlí svoj postoj k procesu s Eichmannom. Uvedený moment je podstatný pre diváka, ktorý hľadá záchytný bod pre rekonštrukciu dramatického oblúku, u ktorého si zároveň dokáže k hlavnej postave vytvoriť citový vzťah. Ja ho však pokladám za najslabšie miesto filmu, pretože až tu sa von Trotta prikláňa obvyklej vyhrotenej dramatizácii osudov slávnych ľudí. Chápem jeho potrebné miesto v príbehu, ale pre pozorného diváka, ktorý odkryl podstatu filozofie Hannah Arendt už zo samotného módu rozprávania, ide len o zbytočné (do)vysvetlenie stanoviska, ktoré môže jedine zlákať smerom k apriórnym úvahám o plochosti diela. Našťastie sa však i tu dokáže udržať nohami pevne na zemi a vzápätí sa navracia k nálade celej snímky._____Najbližšie zámeru a podstate sa dostala užívateľka EPA slovami „film, který vybízí k přemýšlení...“. Hannah Arendt v skutočnosti nie je o procese s Adolfom Eichmannom, ani židovskej filozofke, ale samotnom procese myslenia. Sú to ony dlhé scény, zábery na pofajčievajúcu Arendt, ktoré jednak zachytávajú ženu pri premýšľaní, a svojou zdanlivou prázdnotou k nemu nútia i diváka. Pod taktovkou Margarethe von Trotta a s famóznym hereckým stvárnením Barbary Sukowy sa tak z veľkej osoby povojnovej filozofie stáva ozajstná obrankyňa rozumu a jej obhajoba faktov o súdnom procese sa mení vo fascinujúcu obhajobu toho najpodstatnejšieho, čo človeka odlišuje od zvieraťa - obhajobu myslenia a schopnosti logického, zdravého úsudku a nahliadania vecí. Preto súhlasím s označením filmu za ideálny pre školy, ale ako iniciačný film vedúci mladých ľudí k bystrej mysli pre jasný pohľad na svet. Pretože mraky nie sú vždy tam, kde sa hovorí. A na plátne to získava ešte väčší rešpekt a dôstojnosť. 90% (17.07.2015) (menej) (viac)