Kokuhaku

Od fantastického rozjazdu po „prednáške“ triednej učiteľky sa dostávame k ukričanej a prekombinovanej dráme. Film má svoje čaro a tajomno, občas prekvapuje, ale prečo toľko psychopatických výjavov hrajúcich postáv? To bolo vyslovene obťažujúce. Myšlienka rešpekty a úcty k životu skrze bolestné udalosti bola zasadená dobre. Ďalšia idea, že pomsta ubolenú dušu nevylieči je takisto veľmi hodnotná. Film je emočného typu, otvára silné témy, hoci väčšina postáv je taká japonská, bez emócii. V krajine vychádzajúceho slnka točia veľmi dobré filmy. Tento mal svoj potenciál, ktorý ale druhou polovicou trošku skazil. Je ale možné, že japonský divák to bude vidieť a chápať inak. (20.06.2016)

Netvrdím, že Kokuhaku byl úplně dokonalý film v obecné rovině, ale skvěle žánrově zvládnutý byl. Mnohdy se místo slov nabídne v rychlém střihu obraz, který doslova dopoví větu. Tu a tam je úmyslně matoucí časový odskok o kus dopředu (nebo dozadu) -- a jako hra s vracením času se používá budík, který (ne, není to scifi) vrátí čas, aby bylo možné prohlédnout si a rozebrat scény znovu, z jiného pohledu -- a dokonce to není rušivý element, protože majitel budíku je dětský kutil. Jak napsala Orina, je to film o matkách, tak nějak mi tímto aspektem připomíná Silent Hill :) P.S. pančelka vypadá na začátku jako oběť... což je tedy i na konci, ale rozhodně ne bezbranná. (08.12.2012)

Překombinovaná výstřednost na téma pomsta, s přisvorkovanou zprávou o stavu společnosti. Tahle stupňovaná vyšinutost v mátožném provedení má i svoje silné momenty, ty však přehlušuje urputná snaha o extrém, maskovaná lyrickými intermezzy a rozjímavými popěvky. Na mě má ovšem japonská mordýřská poetika i emoční natřásání opačný dopad, než jaký si Tecuja Nakašima představoval. Viděno v rámci Season Challenge Tour, týden s japonskými režiséry. (16.09.2015)

Tolik sociopatů v jednom středoškolském filmu se jen tak nevidí, není divu že v Japonsku mají nejvyšší počty sebevražd. Kokuhaku ovšem není mindfuck šílenost ve stylu filmů od Šiona Sono či Takaši Miikeho, je to normální, jen lehce stylizované drama... o jedné velmi nihilistické pomstě. Na jejímž konci tam budete nesnášet úplně všechny. 8/10 (05.01.2019)

Už som si myslel, že na poli thrillerov nejde v súčasnej dobe vymyslieť nič originálne, až som sa dostal opäť do Ázie a zhliadol film Confessions (prečo len som ho tak dlho odkladal?). Inteligentný a premyslený mix drámy a thrilleru, vo svojej podstate neuveriteľne napínavá "konverzačka" s nepredvídateľnými 106. minútami a logickými zvratmi v každej piatej minúte, kde divák naozaj netuší aký smer film naberie v ďalšom zábere. Japonci, resp. celkovo Aziati už dávno pochopili, že psychický teror je tisíckrát účinnejší, než fyzické mučenie (i keď aj to občas zaberie, viď napríklad taktiež skvelý, aj keď úplné odlišný Dream Home z Hong Kongu). Oceňujem: vynikajúci scenár, ktorý dokáže aj z prednášky jednej učiteľky vytvoriť napínavú úvodnú polhodinku / výborné herecké výkony od dospelých hercov po nezletilých žiakov / štýl podania príbehu cez "spovede" jednotlivých protagonistov spolu s perfektným audiovizuálnym štýlom - hlavne úžasný strih a kameru s veľkým počtom spomalených záberov, ktoré nepôsobia len estetickým dojmom, ale majú aj zmysel a vytrvávajú filmový zážitok, na ktorý budem dlho spomínať a určite si ho ešte niekoľko krát doprajem. Mínusom je miestami podivná hudba (prečo tam Japonci napchali anglické piesne? veď práveže originálne japonské piesni by dotvorili o to lepšiu "zvrátenú" atmosféru a podčiarkli by hlavne pre západného diváka možno miestami inú motiváciu postáv ako je zvykom z US thrillerov. Radiohead sú fajn, ale sem absolútne nesedeli. O cca. 10-15 minút by som film taktiež skrátil, čo by pridalo na väčšej dravosti, pretože zhruba v 3/4 snímku nastupuje tendencia pokukávania po stopáži. To sú však len drobné muchy na inak výbornom filme. Takže bude to "pop" alebo "boom"(kto videl pochopí)? = plný počet hviezdičiek udeľujem naozaj len pár krát ročne, a tu mi k tomu ešte niečo málo chýba. Celkovo teda krásnych 4,5* a ďakujem sám sebe, že som si o filme vopred nezisťoval žiadne informácie, ani trailer, dokonca ani len jeho obsah. PS: s prirovnaním k Parkovej "sympathy" trilógii veľmi nesúhlasím, téma pomsty je síce spoločná, ale inak sú filmy natočene úplne iným štýlom, pre mňa osobne takmer až neporovnateľným (Oldboy, Mr. Vengeance boli skvelý, bohužiaľ Mrs. Vengeance už v mojich očiach výrazne pokulhávala). PS2: okamžite si idem zohnať knižnú predlohu od Kanae Minato. PS3: Dúfam, že toto nenapadne nikdy nikoho "remakovať". (08.07.2011)