Smrtiaca liečba

„Urobil si morálne rozhodnutie. Nie lekárske.“ Vynikajúci ponurý triler. Prvý raz som ho videl na VHS v druhej polovici 90. rokov a dal som mu biedne 2*. Neskôr som zvýšil opatrne na tri. Teraz sú to nekompromisné 4*. Skrátka platí, že nikto nie je prorokom a to, na čo sme sa v deväťdesiatkach nejeden raz pozerali pomedzi prsty, dnes môžeme označiť za klasiku. OK, netvrdím, že je to i prípad Smrtiacej liečby. Je to každopádne výborne obsadený film s neskutočne nepríjemnou, tiesnivou a pochmúrnou atmosférou. Na tej má podiel aj to, že sa dej odohráva v jesennom, depresívnom a sivom veľkomeste (vtedy to bolo časté - Utečenec, Sám doma 2, Mlčanie jahniat). Kameraman John Bailey si to fakt užil a to som ešte nespomenul hororové podzemie. Vypomohol mu skúsený hudobný skladateľ Danny Elfman so svojou podprahovou hudbou. Svoje robí i ťaživá zápletka o bezdomovcoch, ktorí nikomu nebudú chýbať a tým pádom ich nemá kto hľadať (polícia bude naopak rada, že má o starosť menej) a niektorí privilegovaní občania na nich vykonávajú drastické (v podstate smrteľné) pokusy. Berú to tak, že je to síce smutné, ale posunie to medicínu o míľový krok ďalej. Režisér Apted (Agatha, Gorily v hmle, Búrlivé srdce, Nell) kladie neoriginálne, ale pútavé a zaujímavé otázky. Kde sú hranice? Je morálka dôležitá? Máme právo obetovať ľudí bez domova a v budúcnosti vďaka tomu zachrániť milióny životov? Gene Hackman to vo finále prednáša natoľko zanietene, že mu na to možno skočíte a začnete ho považovať za hrdinu a naopak jeho oponenta Hugha Granta za kazisveta, ktorému nezáleží na dobre. Až potom si uvedomíte, ako fajnovo ste naleteli na Hackmanovu zvrátenú rétoriku. Grant mal vtedy sladkých 36 a je tu skvelý; práve mu vtedy šla karta (Štyri svadby a jeden pohreb, Horký mesiac, Dvaja v tom a peckový a nezaslúžene prehliadaný Angličan, ktorý vyliezol na kopec a zliezol z hory). Treba ale dodať, že práve Smrtiaca liečba mu to naštrbila, keďže sa z nej nevykľul komerčný trhák, nikto nebol nadšený a aj našimi kinami prešumela bez väčšieho záujmu (dodnes si živo pamätám na recenziu v Cineme za útrpných 40%). S odstupom desaťročí je to ale fakt parádna lekársko-trilerová jazda s nezameniteľnou atmosférou 90. rokov, kedy boli filmy tvrdšie, len sme si to tak nejak neuvedomovali (už v úvodnej scéne nocou bežia dvaja škaredí nahí chlapi a nedá sa povedať, že by kameraman decentne uhýbal pohľadom, to by dnes asi nebolo možné). V USA bola vlna lekársko-nemocničných trilerov populárna už od 70. rokov a mená ako McClure, Crichton, Cook alebo F. Paul Wilson si vďaka tomu zarobili na nejednu pobrežnú vilu. Ešte v 90. rokoch bolo zbožňované všetko s bielymi plášťami (viď. legendárne seriály Pohotovosť, Nemocnica Chicago Hope atď.). I preto je prekvapivé, že sa zo Smrtiacej liečby nevykľul hit. Knižná predloha Michaela Palmera v USA vyšla v r. 1992, v českej mutácii v r. 1995 (reedícia 1998) a v slovenčine až v r. 2000. Do podoby filmového scenára ju adaptoval Tony Gilroy (Dolores Claiborne, Diablov advokát). Akože áno, tie 4* sú s oškretým stetoskopom, ale ja ich filmu udelím rád napriek tomu, že scenár nie je zázrak. Naopak, je plný klišé a predvídateľných zvratov (od prvého pozretia ma udivovalo, že špičkovému lekárovi dokázali zničiť nielen kariéru, ale i život v podstate za pár hodín, pripadalo mi to nerealistické, ale zas uznávam, že jeho nepriatelia sú mimoriadne mocní a vplyvní ľudia, takže istú logiku to azda dáva). S témou pokusov v mene vedy to trochu pripomína (bohužiaľ dodnes nesfilmovaný) román Select od Wilsona. Ten je o dva roky mladší, ako kniha Smrtiaca liečba, ale zrejme nemáme dočinenia s vykrádaním, tá téma je proste večná a univerzálna. (30.03.2022) (menej) (viac)