Futbaloví chuligáni

Tento seriál som nechcel pozerať postupne od prvej časti, keďže v tejto téme nie som začiatočník. Vyberal som si podľa svojich pocitov. Som bývalý futbalista, hrával som len v detskom veku za klub Venglošova futbalová akadémia (VFA) u nás v dedine Most pri Bratislave, ktorá neskôr pôsobila ako Polygraf a hrávala svoje zápasy v Bratislave v mestskej časti Petržalka. Potom som skončil a onedlho sa dostala do existenčných problémov Artmedia Petržalka, ktorá sa zachránila spojením práve s týmto klubom. Som dlhoročný fanúšik Slovana Bratislava a navštevujem jeho zápasy. Keďže som znechutený momentálnou situáciou vo futbale, zápasy si vyberám, ale napriek tomu sa považujem za skalného, veď som zažil napríklad aj oslavy domáceho titulu a pohára, zápasy s tímami ako Rapid Viedeň, Crvena Zvezda Belehrad, samozrejme derby zápasy a iné udalosti. Vždy som uznával Ultras, mám rád choreografie so svetlicami, ale keďže som kresťan neuznávam kradnutie suvenírov protivníkom, neuznávam prerušovanie zápasov, hádzanie svetlíc a iných predmetov na súpera, bitky a hanlivé pokriky. Preto sa nepovažujem za chuligána. Podľa mňa sa dá povzbudzovať aj bez toho a česť si prejavovať aj inak. A teraz prejdem k seriálu. Je podľa mňa príliš stručný a ide len o podstatné zhrnutie, chcelo by to vážnejší formát s viac dielmi venovanými skoro každej krajine, kde tento fenomén ako tak existuje a rozobraním dopodrobna, nie nalinkovanou dĺžkou trvania. Ako prvý som si pozrel diel o Balkáne, keďže Crvena Zvezda Belehrad sa mi páči ako klub, Dinamo Záhreb tiež, Hajduk Split je v krásnom prostredí s pekným štadiónom a Partizan Belehrad je ďalší obávaný tím. Páčia sa mi aj iné tímy ako Rabotnički Skopje, Borac Banja Luka, Zrinjski Mostar a iné. Veľmi sa páčilo ako to bolo zjednodušené, ale predsa tu by to chcelo dopodrobna rozobrať a chýbalo mi vyjadrenie ľudí z fanklubu Crvenej Zvezdy. Nepáči sa mi však to, že to berú z nenávisti, z pomsty aj keď majú asi najlepšie choreografie, z tou nefutbalovou stránkou nesúhlasím. Ďalej som si pozrel Rusko, kde však rozobrali iba pár klubov aj to nie taký Zenit Petrohrad dopodrobna. Páči sa mi to, že im ide o fair-play a o česť, aj keď tiež nie je správne všetko. Poľsko je špecifické, kým Krakov je násilnícky a zlý obraz chuligánstva a preto ani nebudú jedným z usporiadateľov Majstrovstiev Európy v roku 2012, tak zvyšok krajiny uznáva skôr ten ruský štýl, kde ide o fair-play a o česť. V Krakove ide o život, je to malá občianska vojna, kde napriek tomu, že nezažili vojnu ako v Juhoslávii sa k sebe správajú brutálne a vraždia sa. Následne som si pozrel prvú časť o Anglicku, aby som si pripomenul začiatky. Pekne sa ukázala povaha Angličanov, ktorí ochotne ukazovali svoje klubovne, svoju minulosť a najmä je to možno tým, že väčšina z nich už má zákaz chodiť na štadióny. V Anglicku si totiž s nimi polícia poradila za cenu totálnej kontroly, totálneho monitorovania a vlastne vedia o pomaly všetkých všetko. Škótsko bolo zas o veľkom derby a módnej vlne iných skupín z iných fanúšikovských táborov. V týchto dieloch sa ukázalo, že chuligánstvo sa ľahko dedí, lebo ho berú za životný štýl, kde k niečomu patria, berú to ako dobrodružstvo a únik zo sivého sveta. Holandsko je zas ukážka preberania týchto policajných metód z Anglicka, pretože tu si tiež nectia ľudské životy a prechádza to do nezmyselných bitiek a vrážd. Osobne si nemyslím, že v Holandsku sa to nezastaví aj keď to tvrdia, sú to len reči. To, kde je to skutočný problém a kde sú bitkárske fanúšikovské skupiny až mafiánskymi skupinami, volia si svojich prezidentov v kluboch a majú totálnu nadvládu nad klubmi a často aj políciou je Argentína. To je totálny fanatizmus, šialenstvo a združovania sa chudobných ľudí do partií, za ktoré sú ochotné vraždiť a bojovať. La Doce, teda niečo ako dvanásty hráč je naozaj asi jedna z najobávanejších skupín na svete, ktorá je schopná prerušiť zápas, aby svojmu tímu podľa nich pomohla. Obe veľké derby boli ukážkou nespútanosti a anarchie, ktorá tam vládne, už chápem, prečo sa hovorí, že bláznovstvo ako z Južnej Ameriky. Po vzhliadnutí brazílskeho príbehu mám pocit, že tam žijú tí najhorší, najsurovejší a najšialenejší výtržníci z celého sveta. Vraždy sú roky na dennom poriadku, pre nich je futbal, čiže hra, najdôležitejšou vecou na svete, dôležitejšou ako rodina, nemajú žiadny súcit, žiadne výčitky svedomia a myslím si, že sú dosť šialení. Tá streľba v priamom prenose tomu dosvedčuje, tu je asi najhoršia situácia na zvládnutie na celom svete a mám pocit, že čím bližšie išli k rovníku, tým to bolo horšie. Turci naopak sú najšialenejší z nášho kontinentu to tak vyzerá, majú veľa spoločného s Juhoameričanmi, ale niečo aj s Balkánskymi a Talianskymi fanúšikmi. Rozhodne však sú tiež ochotní vraždiť. Taliani sú skôr na choreografie a občasné bitky, ale ani oni nie sú mierumilovní, napriek tomu, že kritizujú niektorí Angličanov, robia presne to isté v istých smeroch. Korupcia, mafia, vraždy, nože, tyče, fašizmus a mnoho iných vecí dokazujú, že to je choré. V celom dokumente mi niekedy vadili tie opakované frázy a časti, tie pohľady pri cestovaní, ale páčila sa mi guráž s akou do toho išiel moderátor. Za tie roky je to skvelý pohľad do tohto sveta, dobré zosumarizovanie a myslím, že sa to stalo jedným z najznámejších dokumentárnych seriálov, jedným z najšokujúcejších, priamo z centra tohto bláznovstva, ktoré kazí tvár futbalu a nebyť jeho nebolo by toľko zákazov a monitorovania. Zlo plodí zlo. Po tomto vzhliadnutí nebudem mať pochopenie pre tie hlúposti aj keď choreografie budem uznávať, ale malo by to zostať len pri nich. Rozhodne toto bolo však vynikajúce. (23.04.2012) (menej) (viac)