Nebeští jezdci

Nádych... výdych... rozhliadnuť sa okolo... V rukách pevne stisnúť riadiacu páku a strmhlav vystúpiť nad oblaky. V žilách ti koluje adrenalín a kdesi v diaľke za sebou cítiš pach motoru nepriateľa. Žiješ? Žiješ. Áno, konečne, tu vysoko v tmavomodrom svete, medzi nebom a zemou, kde ti na krk neustále dýcha smrť, len tu a v tejto chvíli skutočne a naplno žiješ... ////////// Dlho som premýšľal nad tým, čo k nebeským jazdcom napísať. My sa s Ošiim chápeme a preto k jeho tvorbe pristupujem, narozdiel od množstva iných anime, ako ku ktorémukoľvek inému plnohodnotnému filmu pre dospelé publikum, ktorý sa špecificky nevymedzuje a znesie rovnocenné zrovnanie aj mimo pravidiel japonského animačného bloku. The Sky Crawlers sa relatívne ľahko pozerajú, ale ťažko hodnotia. Po technickej stránke sa im dá vyčítať máločo. Nech sa na to pozerám z ktorejkoľvek strany, spojenie krásne vyvedenej uhladenej kresby s dôrazom na detaily, fotorealistickej animácie (s ktorou Ošii koketoval už v pokračovaní Ghost in the Shell, ale tu je posunutá na úplne inú úroveň) a nastupujúcich chorálov sprevádzaných Kawaiovými úchvatnými melódiami je proste cool. Tak cool, že je ľahko možné prehliadnuť funkciu precízne budovanej povznášajúco poetickej atmosféry ako efektného obalu, ktorý zakrýva dobré diery a nedostatky. Nepristúpim však okamžite k obsahu. Prv, než tak učiním, musím podotknúť, že podobne ako v prípade iných Ošiiových filmov nespadá ani tento do jednoznačných úhľadných žánrových škatuliek, ktoré sme si pre pocit poriadku vymysleli. Nesie si prvky, ktoré sú (odvážim sa povedať) pre režisérovu tvorbu príznačné - uhladený audiovizuálny perfekcionizmus, kombinácia dychberúcich okázalých akčných sekvencií a rozprávania s filozofickým presahom, vhodenie diváka do dôkladne pripraveného alternatívneho univerza či drobné autorské detaily (napr. typický pohľad na vlastné ruky, ktorý je metaforou sebauvedomenia, skúmania svojej telesnej schránky, vnútra a identity). Lenže je to manierizmus, veľká bublina, ktorá s posledným záverom spľasne a ja mám strach, že sa u Ošiiho začína prejavovať marazmus. Napriek tomu všetkému si však predsa nemyslím, že sú The Sky Crawlers zlým filmom a rozporuplné hodnotenia prikladám nezmyselným očakávaniam divákov znalých jeho predchádzajúcej tvorby. Hneď tieto stanoviská vysvetlím. ////////// The Sky Crawlers sú skutočnými i samozvanými odborníkmi na anime kinematografiu považovaní za jednu z najväčších, ak nie najväčšiu udalosť roka 2008. Prívlastok "veľké animované kino" k nim sadne viac, ako k čomukoľvek inému; zážitok je to bez sporu strhujúci a neopakovateľný. Pri podrobnejšom skúmaní naratívu objavíme zaujímavý paradox: meditatívne tempo (týmto zdravím Hromina - na lepší výraz som zatiaľ neprišiel :-) ) snímky dokorán otvára dvere zámeru doviesť diváka k zamysleniu sa, dejom prestupuje alegorická postava doslova zastávajúca rolu nadprirodzena, ktorú samotní hrdinovia nikdy neuvidia, len jej stroj, na ktorého krídlach prilieta smrť, a tiež okrajové náboženské motívy. To všetko evokuje tradične vystavanú koncepciu mýtu, ktorá je ale vzápätí popretá v samotnej podstate snímky. Je to prosté - príbeh pokladá otázky, na ktoré nedáva jasné odpovede. Tým mýtus v klasickom ponímaní padá a my sa dostávame do ďalšieho z Ošiiových fikčných svetov, alternujúcich realitu alebo predpovedajúcich cestu, ktorou by sa ľudstvo mohlo uberať a ktoré využíva na hĺbavý ponor do ľudskosti, spoločnosti a identity jedinca. V tomto prípade je uplatnená principiálna časová neukotvenosť akcentujúca univerzálnosť témy (s priestorom je to už inak, keďže nám nie je nijak utajovaná skutočnosť, že sa nachádzame v Európe). Hybateľom deja a príčinou, ktorej dôsledkom sú vyvstávajúce otázky hrdinov je dlhotrvajúci ozbrojený konflikt dvoch strán, ktorý je, ako sa ku koncu dozvedáme z rozhovoru medzi Kannamim a Kusanagiovou, prostou hrou. Hrou, v ktorej neexistuje čierna a biela, len odtiene sivej. Hrou, ktorú už nehrajú štáty, ale vojenskí dodávatelia a v ktorej nebojujú ľudia, ale večne mladí piloti, ktorí nesmú dospieť a je im súdené padnúť v boji. Sú to bytosti bez budúcnosti, ktorých existencia je popretá večne prítomným rozsudkom smrti. Problém tkvie v tom, že sú nosné motívy a myšlienkové piliere filmu pri hlbšom zamyslení sa na ploche dvojhodinového opusu príliš slabé, ploché a nerozvinuté (rovnako ako núkajúce sa možnosti postáv a univerza), a v zásade neprinášajú nič vyslovene nové. To som sprvu filmu vyčítal, kým som si neuvedomil jednu zásadnú skutočnosť. Celý príbeh vnímame optikou hrdinov, ktorí neustále bojujú a umierajú, vo vzduchu i na zemi. Ich rola a klamlivá ilúzia života im nedávajú čas ani priestor na to, aby sa mohli vyvíjať. Pokiaľ prežijú dostatočne dlhý čas, ich počiatočná silná vnímavosť (ktorá je podporovaná i u diváka) a emócie sú postupne otupované a zasahuje ich vnútorný rozklad, telesný i psychický. Ich pohľad sa odráža v neľútostnom svete, ktorí pôsobí ako zrkadlo, nahliadajúce hlboko do ich duše, ktoré je však zahalené nepreniknuteľným čiernym závesom príliš ťažkým na to, aby ho dokázali strhnúť. A na tých, ktorým sa to predsa podarí, nečaká nič než smrť. ////////// The Sky Crawlers sú kontemplatívnym filmom, u ktorého nie je dôležité ani tak neinvenčné posolstvo a z neho vyplývajúca filozofia, v menšej miere sprevádzané veľkolepou akciou, ako intenzita vzťahu a komunikácie medzi divákom a postavami, ktoré ho udržujú uprostred diania a ktoré svoje otázky, podnety a úvahy smerujú, tak ako to Ošii chcel, k nemu. A práve v tom tkvie neobyčajná pútavosť a sila jednoduchého melancholického príbehu, ktorý vyžaduje úplnú odovzdanosť diváka. Osobne ma potešil výber hlasov pilotov. A smerom k Ošiimu opäť vyjadrujem, i keď tentoraz obozretnejšie ako kedykoľvek predtým, ešte stále spokojnosť. Toto je jazda na dlhú trať, ktorá predpokladá obtiaže pri utvorení jednoznačného postoja. A azda to je fakt, ktorý ma na nej zaujal najsilnejšie. 75-80% (07.10.2014) (menej) (viac)