Noční vrátný

Láska, ktorá si nevyberá, bezpodmienečná, je, spolu s estetizáciou ideológie hlavnou témou filmu. Estetizácia nacizmu je predstavená úryvkami z opier, skladbami vážnej hudby, scénou mužského baletu. Išlo o typický znak elít Tretej ríše. Myšlienky naci ideológie (násilné a zvrhlé) potrebovali zjemniť intenzívnou vášňou k takzvanému vysokému umeniu (opera, vážna hudba, architektúra). Prítomný sadizmus a latentná homosexualita ako príznačné správanie sa elít sedia k hlavným témam filmu ako riť na šerbeľ. Kontroverzné je nabúranie vžitých mechanizmov absolútnej židovskej nenávisti k realizátorom holokaustu. Značne rozpornou je i téza, že takmer celá spoločnosť v Rakúsku, 12 rokov po ukončení vojny, aktívne spolupracovala s podzemnými skupinkami, pracujúcimi na očiste esesákov (hoci, ak si pozriete artistné výkony rakúskeho filmového a ideového undergroundu - myslím najmä viedenských akcionistov - tak to ďaleko od sureálne poňatého naziartu veru nemá:). Pomalé plynutie filmu poskytuje priestor na uvažovanie a strávenie znepokojivých myšlienok a kontroverzií. K deju: ulicami Viedne, lemovanými honosnými budovami a veľkorysými verejnými priestranstvami prechádza elegantne odený muž v klobúku. Mieri do hotela s názvom "Zur Opera". Muž, ako sa ukáže neskôr, je v hoteli nočným vrátnikom (odtiaľ názov filmu). Píše sa rok 1957. Existencia muža s druhoradým zamestnaním, vykonávaným pod rúškom noci, kryje jeho minulosť. Ide o niekdajšieho nacistického pohlavára. Napriek zmene statusu, niečo pretrváva - elegantné oblečenie, láska k opere a baletu, sadizmus. Ten sa naplno prejaví po tom, ako sa v hoteli náhodne zjaví mladá dáma - jeho niekdajšia židovská väzenkyňa a objekt jeho sadistických túžob. Po počiatočnom úľaku z ohrozenia vyzradením, naviažu obaja na sadomasochistický pomer z minulosti a prepukne medzi nimi naozajstná láska. Konštrukcia deja, akej sa dopustila režisérka je výnimočná. V dnešnej dobe politickej korektnosti sotva možná. Totiž ide o takú hlavnú dejovú líniu psychologickej drámy (nie paródie), v ktorej by sa Žid alebo Židovka zamilujú do nacistického pohlavára, ktorý ich ako teenagerov psychicky týral a sexuálne zneužíval. Love story pritom neprebieha počas vlády nacizmu, ale dlho po ukončení vojny. Bez výčitiek, vášnivo, stockholmsky syndrómovo úprimne. Bez edukačného vysvetľovania a potreby zdôrazňovania, že ide o nejakú psychickú vyšinutosť. Dnes nemožné. Značne kontroverzné aj v čase vzniku. (22.07.2020)

Bizarérie, která má své klady a zápory, ale které nesluší rozvleklé tempo. Já sám, ačkoli jsem hrdinčiny nedobrovolně-perverzní pohnutky chápal, jsem se nedokázal oprostit od naprostého chladu k postavám a k tomu, co s nimi bude. Podle mého ten film neví, čím chce vlastně být. Komornější ráz -- pouze on a ona, jejich šílené drama, bez zbytečných esesáků -- a rychlejší tempo by ho zvedly o hodně výš. I tak to stojí za jedno vidění, řekl bych. (Nikoli kvůli Charlotě Ramplingové, která, ač pořád krásná, je tady vyhublá vskutku koncentráčnicky.) (20.06.2008)

k filmu som sa dostal prostredníctvom titulnej fotografie Charlotte Rampling v nazi uniforme hore bez, tá ma úplne dostala a dlho dlho som sa k filmu dostával. Night Porter je veľmi zvláštne natočený (ani nie že zvláštne, skôr nešikovne) natočený na tú dobu fascinujúci námet- aké je puto medzi tyranom a jeho obeťou? oceňujem kontextovú odvahu že sa pustili do holokaustu, ktorý je v podaní Cavani trochu romantizujúci (alebo low budgetový) , každopádne scény ako balet, spev Rampling v titulnom kostýme, či záver ako od Truffauta si budem veľmi dlho pamätať. má to atmosféru, ale gule vám to neodtrhne. (03.08.2013)

"Musíme zjistit, jestli toto všechno naši nepřátelé už ví nebo se mi podařilo dostat do archívů před nimi." Bylo zajímavé sledovat, jak si fašisti našli cestu ke svým spořádaným životům po válce, ale i pohádka o zamilovaném náckovi a hravé židovce mě svou zvrhlostí bavila. A určitě by mě to bavilo mnohem víc, kdyby to bylo přímočařejší, což by se dalo zajistit vystříháním asi tak hodiny baletu a opery. (27.03.2018)

Když kdysi Marie Rottrová zípvala, že ...tisíc tváří láska má... , tak určitě nemyslela tuto tvář. No, je to velmi dekadentní, psychopatologické, ale pozornost přitahující. Formální stránka je téměř dokonalá, hudba stimulující a Charlotte Rampling typově skvěle vybraná (a skvěle hraje). Snad ale trochu vykonstruované, nespoléhající se jen na kvalitu, ale počítající se skandálem. A možná i napsané pod vlivem studií Susan Sontagové o fascinujícím fašismu a regáliích SS. (10.11.2013)