Pravidlá vášne

Bad trip! Vtip to nepostrádá, jen kdyby to nebyla taková magořina! Naturalisté si jistě budou libovat, pro mne to však znamenalo pouze ubohé volání o podtržení dramatičnosti. Zvířecí souložení a oddávání se psychedelii je najednou probodnuto šípem neskonalé zoufalosti a spíše touze než lásce, po něčem, co člověk nemůže mít... A takový pocit znamená záhubu a zoufalé omotání telefonního kabelu okolo krku? Řekla bych, že ne. (30.10.2011)

„Žena mi utekla s mým asistentem. Všechny přednášky v tomto semestru se ruší.“ Pokaždé, když vidím tento film přemýšlím, jestli se mi víc líbí on, nebo literární předloha Breta Eastona Ellise. A nedocházím k jednoznačnému závěru. Kniha je lepší už jen dobou, v níž se odehrává, má to takový dnes už historický charakter, film je zasazen do současnosti, což mu trochu ubírá na zajímavosti a taky z knihy vybírá jen pár věcí. Na druhou stranu je ale sevřenější a ne tak mozaikovitý jako kniha, která mnohdy působí jako nahodile vytržené a hala bala seřazené stránky z deníků několika lidí. Příjemný u filmu je i trochu nezvyklý styl vyprávění a hra se střihem a najde se i pár opravdu výborných scén (ztráta panictví jedné z hlavních hrdinek, Shawnovo rozhodování z několika možností, co bude následující okamžiky dělat, úchvatná postava Dicka, dvě matky sjíždějící se prášky nebo dvě holky šňupající kokain přičemž jedna druhou odrazuje, aby se nezahazovala se Shawnem, protože je to dealer), ovšem i těch špatných (takřka jakýkoliv výstup zfetlého dealera nebo Paula). Nelze také samozřejmě opomenout Shannyn Sossamon a Jessicu Biel. 3,5* (03.10.2010)

Ellisova kniha ma príliš nebavila (na rozdiel od American Psycho a Less than Zero), o to viac ma bavil film - a to hlavne v momentoch, kedy sa odkláňa od knihy (záver a v podstate celá druhá polovica). Je to v prvom rade priamočiarejšie a čitateľnejšie ako zmätená (v dobrom slova zmysle) Ellisova predloha. A Avaryho réžia je úplne dychberúca - backwards scenes (!), videoklipová štylizácia, cit pre kompozíciu jednotlivých scén (samovražda a scéna na ňu neskôr nadväzujúca - úplne mi behali zimomriavky)... vidieť, že predlohu mal veľmi rád a na rozdiel od Mary Harron (American Psycho) sa rozhodol sfilmovať ducha knihy a nie násilne vtrepať príbeh na filmový pás. (21.11.2013)

Ellisovu knihu som čítal a táto adaptácia dopadla veľmi dobre. Oveľa zaujímavejšie je však formálne spracovanie, hlavne splitscreen, ktorý sa na konci SPOJÍ DO JEDNÉHO ZÁBERU. Niečo také som ešte jakživ nevidel. Príbeh o emocionálne mŕtvych príslušníkoch vyššej strednej americkej vrstvy. Rules of Attraction majú imho slabinu v nepríliš presvedčivých hereckých výkonoch. Aj stupídny rozmaznaný idiot sa musí vedieť zahrať :-) (21.12.2006)

Nerád tu kazím celkový vysoký priemer tohto filmu, no tvorcovia navodzujú pocit sociálneho odcudzenia, sterility vzťahov a mizerného životného pocitu prostredníctvom videoklipovej estetiky a takmer nulového prekleslenia hlavných troch postáv (vďaka vnútornému monológu "Musím niekoho pretiahnuť" sa o Seanovi nedozvedám nič nové), čo mi vzhľadom k žánru sociálnej drámy (nič iné to nie je, nemôže byť a ani nechce) pripadá dosť úbohé. Aj ja mám enormný zmysel pre "senzačný" aspekt kinematografie (viď komentár k Waxwork), tu mám však pocit, že autori filmu nepochopili predlohu Breta Eastona Ellisa. Sex a drogy sú síce v románe i vo filme, no Ellisove fascinujúce pasáže plné depresie, melanchólie a zvláštnemu smútku na ostrí starogréckej vznešenosti a modernej frustrácie sú vystriedané kaleidoskopom prcičkovských epizód priam estrádneho charakteru, v ktorých sa i rádoby cynické výstupy menia na grotesku. Film "Pravidlá vášne" mi vôbec nepripadá ako dobrá adaptácia a aj keby nešlo o adaptáciu, u mňa by prepadol i ako autorský film. Absencia zjednocujúcej koncepcie je príliš očividná (autori sa zrejme snažili priblížiť "roztrieštenosti" a nervnosti literárneho rozprávania - vo filme to veľmi nefunguje) a nevyváži ju ani fyzická atraktivita niektorých hercov (Kate Bosworth je naozaj nádherná, týmto blahoželám Orlandovi Bloomovi). Najlepším režisérsko-scenáristickým ťahom nie je ani reverzný pohyb, dokonca ani tvorcami tak vychvaľované prepojenie paralelne sa odvíjajúcich existencií "odcudzených" indivíduí Seana a Lauren do jedného obrazu, ale naopak rozdelenie obrazu na dve časti v okamihu, keď sa Paul Denton díva na sexuálne atraktívny objekt - jeden Paul Denton dosahuje fyzický kontakt, druhý masturbuje, dívajúc sa na (ne)naplnenie svojej túžby. Na tejto znepokojujúcej vizuálnej stratégii sa dal vybudovať skvelý film, pretože sa mi zdá adekvátna celkovému vyzneniu románu. No čo, kašľať na to - skvelý román tu stále je (tj. nielen filmom je človek živý). (13.06.2005)