Sedm nevinných

Film, ktorý je natoľko krutý a absurdný, že snáď iný ako pravdivý byť nemôže... ////////// Shichinin no tomurai už svojim názvom navádza k analógii s Kurosawovým vrcholným dielom Sedem samurajov a teda privádza v myšlienkach k hľadaniu spoločných znakov a charakteristík, ktoré istotne obsahuje, a preto sa aj ja pokúsim ich pár predostrieť. Čiernobiely (dvojzmyselne) Shichinin no samurai je film epický (v zmysle dejový) vzhľadom na jeho výpravnosť a príbeh o esenciálnom súboji dobra a zla, a lyrický pomalou expozíciou a Kurosawovou zemitou poetikou japonského vidieka, sprevádzanou duchovnom a posvätnou úctou k tradíciám a idealizovanému zosobneniu cti-samuraja v protiklade k zlotrilým banditom terorizujúcim dedinčanov. Zároveň sa odohráva v komorných kulisách a strieda len pár prostredí, dejom prestupuje osudovosť a s blížiacim sa koncom udáva stále temnejšie tóny. Tiež má jediné možné finále, ktoré dokáže dokonale uspokojiť diváka aj myšlienku. Shichinin no tomurai je film opäť epický príbehom, ale nie výpravný, lyrický zasadením do lesov, ale nie poetický. Komorné prostredie malého kempu a nevyhnutná osudovosť sú tu zastúpené rovnakým podielom. Čiernobiela sa tu premieta do postáv, ktoré sú jasne rozradené na tie dobré (deti) a zlé (rodičia). Ich zdanlivo pokojnému stretu v závere (v kontraste ku Kurosawovým súbojom) predchádza rovnako dlhá expozícia a postupné ohmatávanie situácie. Deti niečo začínajú tušiť, spolčujú sa, aby odhalili pravdu ("zbierajú sily na boj so zlom"). Tradície tu vzhľadom na tému veľa priestoru nedostávajú, zato duchovná figurálnosť sa tu v jednotlivých motívoch a obrazoch (transparentne symbolická "Posledná večera") odrážajú. Tak povrchné styčné body ako sedem hrdinov-detí nie je potrebné komentovať. Otázkou však zostáva - je táto analógia napriek všetkým jej opakovaným stvrdzujúcim dôkazom skutočná, alebo ju len film násilne podsúva divákovi znalému Kurosawovho diela? ////////// Shichinin no tomurai je moralita. Otvorene moralizuje a rozoberá postavenie a úlohu rodiny a rodičovstva v modernej japonskej spoločnosti. Venuje sa veľmi vážnej téme, ale pristupuje k nej s nadhľadom a veľkou dávkou čierneho humoru, pri ktorom sa divák popadá za brucho a vzápätí mu tuhne krv v žilách. Dráma je však zastúpená minimálne rovnakým podielom, a prejavuje sa nielen v početných flashbackoch, objasňujúcich jednotlivé prípady týrania detí, ale najmä v poslednej tretine a samotnom závere, ktorý je protichodný zdanlivo čiernobielemu vykresleniu postáv a dáva im poslednú šancu niečo zmeniť. Dankan sa nesnaží nič uponáhľať a s ľahkosťou (čo sa režijného štýlu týka) vedie diváka (na ktoréhe dolieha problematika vo svojej plnej sile) cestičkou pomedzi tragikomické figúry k takmer istému záveru. Odcudzenie, láska, nenávisť, smútok, zrada. Symbolicky počas počas túry vychádzajú na povrch všetky nedostatky a zlé stránky povahy rodičov, ktoré oni, zaslepení sebeckou vidinou šťastia, ktorému stoja ratolesti v ceste, vidia vo svojich deťoch a považujú ich za jedinú prekážku na ceste za splnením svojho sna. Dankan vo figurálnej postave sprievodcu a sprostredkovateľa je napriek tomu, akú zohráva rolu, paradoxne jediným rozumným a čestným človekom - nestranným pozorovateľom situácie, na ktorého bedrách neleží nijaké rozhodnutie ani zodpovednosť (a napriek tomu, že sú jeho zásahy do deja a scény s ním takmer totožné a ž monotónne - divadelný výstup a prehovor v detailnom zábere - podáva najlepší výkon zo všetkých). Ona nevinnosť sa nenávratne stráca v deziluzívnej záverečnej scéne poslednej večere, ktorá mi nekompromisne holými rukami zaživa vyrvala srdce z hrude. Ešte nikdy ma čo do emócií žiaden film nezasiahol tak silne, než tento takmer neznámy horkosladký režijný debut sľubného tvorcu, ktorý, pevne dúfam, ešte neraz pretaví svoj talent do ďalších filmov. 100% (06.08.2014) (menej) (viac)