Muzika

Kde sa stala chyba. Nvota premietol na plátno Pištankovské postavy, figúrky bežného života, najmä vyjazdenú vodárenskú kurvu Anču, saxofonistu Martina Juneca (neskôr Džjúneka) a ostatok osadenstva z novely MUZIKA. Film ako taký je vcelku podarený a nedalo by sa mu nič extra zazlievať, ak divák nie je silno zasiahnutý čítaním Pištankových próz. Tu sa stala chyba. Jazyk Pišťanka je výrazne odlišný od jazyku Nvotovho. Prvý udiera do očí surovosťou vykresľovania situácií a cynizmom, špecificky vyvinutým zmyslom pre sarkazmus, druhý sa topí v jemnosti a romantike, rád sa citovo zafarbuje (čo je jasne vidno už na farbách presakujúcich na plátne). Niečo také v konečno dôsledku reže zmysly, rezonuje, o túto disonanciu je ťažko maž záujem. Filmová MUZIKA je obalená v lacnej bavlnke, adaptácia, z ktorej skoro úplne vyšumela sila predlohy, jej genius loci sa stratil úplne, čo je na druhú stranu potešujúce, horšie som sa ako vidák cítil pri adaptácii RIVERS OF BABYLON. V hereckom obsadení sa točí bublina známych mien, za najhoršie obsadenú považujem Táňu Pauhofovú v roli Junecovej manželky - však tá postava úplne stratila svoj knižný "pizda-charakter", spravil z nej pomerne sympatickú postavičku- tento fragment spomínam hlavne preto, lebo vystihuje osud celého diela - zobrať, zafarbiť/prefarbiť -skaziť, okresať. Stále vravím o stratách - MUZIKA stratila čo mohla - to je výsledok Nvotovho autorstva. (16.06.2013)

„Víš, vyspat se s kýmkoliv, to je pro mě taková…taková sranda. Sranda musí být, ne?“ Zatraceně milé překvapení! Hodně hořké, ale zároveň plné úsměvných situací a hlavně kvalitních fórů, frků, na které divák nemusí dlouho čekat („To je soused Rudo, toho si nevšímej. Šuká mi ženu. Nešťastný člověk, nešťastný. Nemá hudební sluch.“) a přitom z něj hned nevyvanou. Ze zapamatovatelných scén bych jmenoval třeba padákovou honičku, přehrávky, nebo dívku s perlami ve vlasech v „maďarštině“. Dále se Muzika, jak už napovídá její název, pyšní opravdu výborným soundtrackem (!), navíc nechybí dobrá spolupráce hudby nejen s náladou jednotlivých situací (např. žena škrtí muže a přitom hraje píseň o žárlivosti), ale i humorem jako takovým („Noty znáš?“ - „Zběžně.“ - „To je jak?“ – „Tak znám i ne. Jak kterou.“). Za zmínku stojí také Budařova slovenština (i když tohle bych asi měl raději nechat na posouzení rodilým Slovákům), roztomile žárlivá a ne zrovna náruživá Táňa a vůbec herecké obsazení v čele s přesným Kostelným-mastičem. Slabších, ale přece jenom 5*, parádní slovenská tragikomedie. „Nerejpej pořád do něho, stará se. Podívej se i kukuřici ukradnul pro malýho.“ – „Jak ukradnul! Kdyby ukradnul, tak jsem ticho, ale on ji koupil.“ – „Ale proč by kupoval, normálně ukradnul.“ - „Koupil. On už je takovej.“ (02.02.2014)

MUZIKA Jurka Nvotu je fenomén. Fenomén, ktorý ťaží z toho, čím zároveň trpí : - porovnávaním s Pelíškami - ktoré je úplne logické, lichotivé, zároveň ale zaväzujúce a brániace dopriať Muzike zaslúžený obdiv. Resp. nie obdiv, ale čistú radosť z videného, pretože tie pelíšky tam stále niekde vzadu sú. Ďalej je tu vyrovnávanie sa s minulosťou presne tým nostalgickým sposobom, ktorý mnohým už nemusí prísť zaujímavý (a nostalgický). Tiež pocit (najmä pre nás, Slovákov) prehnanej kritickosti voči nám samým, tým pádom i voči filmu, ktorý sa skutočne podaril, ale akoby v nás historicky zakorenene fungovalo, že voči sebe samým musíme byť kritickí viac ako voči iným. Čo je všetko škoda a zároveň akási zvláštna zákonitosť. Resp. zákonitá škoda. Takže po krátkom entré čisto subjektívne oko, idem na to inak: nesmial som sa od srdca, usmieval som sa. I s odstupom (film som videl na Febiu) obdivujem Juraja Nvotu za vedenie hercov. Ani náznak amatérizmu, ani jedna herecky trápna scéna v zmysle - čo to bolo toto ? Presný Ľuboš Kostelný, krásna Táňa, ktorá sa síce nakoniec vyvinie zvláštne bezfarebne, ale i tak, fakt krásna (tu som vždy nekritický). A celá rodinka Oľhovcov Geišbergovcov, ktorá má jednoducho herectvo v srdci. Po Krutých radostiach sa pánu Nvotovi podaril ďalší fajný filmík, ktorý nie je dokonalý, ale čo je dokonalé ? A že vie byť dokonalosť i nudná... (22.05.2009)

Totální pohoda, ne nepodobná hřebejkovým klasikám Pelíšky a Pupendo, jen více bohémská, s erotickým přídechem a typickými totálními hláškami Pišťánkovými, autora předlohy a jinak taky geniálních Rivers of Babylon. Herecky prvotřídní, hudební podkres a hlavní hrdina trochu připomene Danyho Smiřického s melancholickým hořkým nádechem doby, kterou jsem zažil jen zčásti a jako dorůstající dítě. Líbilo se mi velmi, bavil jsem se a těším se na repeté :) (09.04.2009)

Muzika je jasnou odpoveďou na otázku Mira Ulmana "Kedy už konečne príde Slovenský divácky film?" Odhliadnuc od filmových kvalít(herecké obsadenie, výborná literárna Pišťánkova predloha, schopná réžia, zaujímavá a ľuďom blízka téma, chytľavé dialógy v hovorovej slovenčine so všetkými svojimi humornými zákutiami, veľmi dobrá hudba a schopnosť rozosmiať publikum) považujem za kritické pre úspech(dúfam, že ešte väčší ako v prípade Polčasu rozpadu) najmä účasť filmov v širokej distribúcii Multiplexov, ktoré už nezastupiteľne tvoria väčšinu celkovej diváckej návštevnosti na Slovensku. Taktiež treba poznamenať, že propagačné aktivity boli už od začiatku systematické(objavovali sa články v novinách časopisoch, rozhovory s hercami: vezúc sa čiastočne na vlne Slovenských filmov v roku 2008 a s tím spojeného širšieho záujmu zo strany médií o Slovenský film). Objavovali sa plagáty a zintenzívnená kampaň pred príchodom do samotných kín, konali sa dokonca predpremiéri s prítomnými tvorcami a hlavnými hercami a to všetko sa nádherne synergicky spojilo v na Slovensko zarážajúcom pohľade na plné kino(teda môžem hovoriť len za NR, ale podľa komentárov iných užívateľov usudzujem, že to nebolo tak len tu). Teraz už len dúfam, že práve Muzika sa stane tím ľadoborcom, ktorý zbúra múr medzi divákom a Slovenskými filmom budovaným počas obdobia predchádzajúcich rokov. 4,5* (17.04.2008)