Večeře u Noriko

Niekomu to príde úchvatné, pripúšťam. Do detailov rozpitvaný banálny príbeh dospievajúcich dcér, túžiacich sa vymaniť spod rodičovských pút. Rodinné zázemie stopercentné, stabilné zabezpečenie a príroda predsa nepustí: každé mláďa chce byť dospelým jedincom. Pravdou tiež je, že v prostredí normovanej, na prácu a kariéru vysadenej spoločnosti, ponúkajúcej ako perspektívu dospelého veku len predpovedateľnú rodinnú a pracovnú nudu, sa môže stať uvažovanie o samovražde zaujímavou alternatívou. Navyše v krajine, ktorú nechráni ochranný pláštik všeobecne platných náboženských dogiem o hriešnej neprípustnosti suicídia (doliehajúceho chtiac či nechtiac aj na bezvercov a agnostikov). Inou možnosťou je prežiť si iné životy až do dôsledkov. Hravé skúmanie základnej pochybnosti - naozaj je to stále o tom istom? Alebo je vzdanie sa identity hrou, ktorá dokáže poraziť fádnu a sivú byrokraticko- podnikateľskú realitu? Každá mladícka rebélia však skôr alebo neskôr končí. Či už pokorným prijatím pravidiel, voči ktorým vehementne protestovala. Alebo tragikomickou pózou večnej vzbury, ktorá ale už vzburou nie je - je len zaradením sa do osídiel spoločnosti na inej úrovni. "Heuréka!" sa teda nedá vykríknuť ani nad týmto filmovým počinom, dôsledne síce pitvajúcim všetky záhyby hľadajúcej a blúdiacej dievčenskej duše, či myšlienkové poryvy smutného otca, ktorého postupne všetci opúšťajú, ale neprinášajúcom žiadne prekvapujúce, nové poznanie ani myšlienku. Opakujem: originálne poňatá, solídne zrežírovaná, no vo svojej podstate zbytočne rozvláčna banálna story o ťažkostiach dospievania v súčasnom svete. (09.09.2014)

Noriko no Shokutaku hodinu začíná, hodinu končí a půl hodiny se láme. Námět a scénář je od Suicide Club neskutečný pokrok a evoluce myšlenky do evropské dospělosti. Pro představu je to, jakoby Lynch šukal Hanekeho a někdo si u toho psal poznámky. Tedy již podruhé (po Kimyô na sâkasu) měl u mě Sono našlápnuto na absolutno. Opět to posral. Zatímco Kimyô geniální formu zazdilo stupidně řešeným vyvrcholením, které ještě tak dlouho řvalo na diváka, že graduje až to začalo vadit, Noriko podrazila nohy forma. Film vypadá strašně, jak debut z kapesného a trvá dost dlouho, než ho začnete brát vážně (naštěstí to má pojištěno stopáží). I poté se však udrží další neduh a to jsou vnitřní monology, které nejsou ničim jiným než doslovným popisem situace, kterou právě vidíme - kluk obejme babičku a je nám řečeno "kluk objal babičku", muž se vrátí do místnosti a overvoice hlásí "vrátil jsem se místnosti". Tahle úlitba slepým divákům není rozhodně nic, co bych ocenil a téměř 160 minut filmu donutí několikrát k tomuto faktu změnit stanovisko, ale nikdy v jeho prospěch. (14.10.2011)

Shion Sono zrealizoval v kinematografii veľmi zriedkavý (možno až unikátny) prípad, kedy svojím nasledujúcim filmom vysvetlil a rozšíril svet svojho predchádzajúceho snímku (pričom medzi spomínanými snímkami nejde o vzťah prequel-sequel). Noriko totiž pracuje s koncepciou, ktorú použil v svojom predchádzajúcom filme - Jisatsu saakuru (používa aj konkrétne zábery z tohto filmu), pričom ju rozvíja do oveľa širších súvislostí. Vzťah hry presvedčivejšej ako samotná realita (ktorá je tým zároveň popieraná) ako i fungovanie buričskej, možno až anarchistickej skupiny v rámci celkovej spoločnosti potom ešte vzbuduje spomienky aj na Fincherov Fight Club. (08.07.2005)

Psychoanalytická drátenka idúca až na dreň. Ak sa hovorí o Love Exposure ako ultimátnom zavŕšení všetkých filmov o láske, je Noriko's Dinner Table ultimátnym zavŕšením všetkých filmov o rodine. Sono sa ešte nikdy predtým neponoril tak hlboko a sugestívne do vnútra svojich postáv, pričom ich vydoloval takmer na maximum. A tiež až na jednu výnimku nikdy predtým nenatočil film tak zvláštny a pritom tak opojne a desivo uveriteľný. Pritom vo vzťahu k Suicide Club sa film nedá definovať ako jasný kúsok skladačky, ktorý perfektne zapadá do celku - naraz sa totiž odohráva pred ním, počas neho aj po ňom, pričom sa vyhýba jasnému prepojeniu či banálnym scenáristickým pokusom o vysvetlenie. Ponecháva ho taký, aký je, berie si len okrajové postavy, ich vzájomné vzťahy a miesto návratu tematicky rozširuje univerzum o majstrovský príspevok - štúdiu rodiny v modernej japonskej spoločnosti. Takmer dva a trištvrte hodiny hĺbkovej sondy pojednávajúcej o identite, vzťahoch, rodičoch a deťoch v hre, riadiacej sa prísnymi pravidlami a v ktorej má každý rolu, akú si vyberie. V hre zvanej život. Postupná metamorfóza Noriko, Yuky a ostatných, predstavujúca jemné psychologické odtiene, s ktorými Sono opatrne narába, podlieha tomu, čo si želá okolitý svet, nie tomu, čo si želajú jeho "hrdinovia". Osobne ma zaujali zámerné časové lapsusy, ktoré evokujú úmyselné ohýbanie reality, ktorá je reálnejšia ako skutočný svet. Začínam vidieť, že vlastne všetky Sonove filmy sú prepojené ako uzavretý kruh v spoločnom a jednotnom univerze, ktorého podobu a zákonitosti stanovil v roku 1985 svojim surrealistickým debutovým krátkometrážnym filmom Ore Wa Sion Sono Da!. Nerád sa opakujem a používam takéto výrazy, ale... Sono je génius. 100% (12.06.2014)

KAPITOLA 1 - NORIKO - Prosinec 2001. CITÁT - Utrhla jsem nit, která mi čouhala z rukávu.......... Zde je k vidění společná sebevražda 54 studentů, kteří se rozhodli skočit pod rozjetý vlak. Ta scéna už v několika filmech byla, tedy na ta scéna samotná, ale ta situace. Vlastně je to preguel k filmu Klub sebevrahů (Jisatsu sākuru) KAPITOLA 2 - YUKA. CITÁT - 54 jahod v mixéru.......... Zajímavý příběh, líbí se mi, že si holky sami vyprávějí svůj příběh, je to hezké. KAPITOLA 3 - KUMIKO Nelíbí se mi zmatená kamera a mnohdy zbloudilej střih. Hudba je skoro nulová ale když už je slyšet, je příjemná. Scéna s dědečkem mě dostala, no já bych ho za to zabil:-) CITÁT - Vedla jsi si dobře, na nováčka.......... KAPITOLA 4 - TETSUZO Oblečení, které holky měly okolo 60 minuty jim seklo. Zvláště Kumiko byla supr. Je to hodně zvláštní příběh a myslím, že se na něj časem podívám ještě jednou. (06.07.2014)