La Pyramide humaine
The Human Pyramid
Obsahy(1)
"Zamilovaný do lásky, jsem oslněn světlem. Ponechám si ho tolik, abych se mohl dívat v noci, každou noc“, píše se v jedné básni v Lidské pyramidě. V tomto filmu, který je katalyzátorem lásky k bližnímu, hrají studenti abidžanského gymnázia sami sebe. Příchod nové spolužačky režisérovi umožňuje ukázat, že přátelství a láska dokážou překlenout všechny odlišnosti. (LFŠ 2006) (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (2)
Hraný film, nakrútený dokumentárnou formou. I keď Rouchova forma je natoľko svojská, že ťažko tu škatuľkovať. Divák často netuší, čo je improvizácia a čo je naučené zo scenára, ale hlavné dejové zvraty, tie sú jasne čitateľné ako dramaturgia filmu hraného. Jedna pekná Francúzska narobí zmätok v hlavách všetkých spolužiakov, z nich si každý robí nádej. Gro filmu sú skôr otázky spolunažívania dvoch rás nie že v jednej krajine, ale na úrovni jednej triedy, čiže oveľa konkrétnejšej spoločenskej jednotky. Tým sa dostáva Rouch k jadru veci a občas vám môže byť zo stereotypných názorov postáv trochu ťažko na srdci. Ale to možno aj tým, že väčšina ľudí rozmýšľa aj dnes podobným spôsobom. Rouch si vybral stredoškolákov a asi aj vedome preto, že mladí ľudia sú ešte flexibilní a dokážu na vlastných skúsenostiach prehodnocovať stereotypy, servírované spoločnosťou a rodinou. ()
Výstavba filmov Jeana Roucha obdobia cinéma vérité nesie isté spoločné znaky – sú nimi v úvodné objasnenie práce na filme, čas strávený pri jeho výrobe, popis aktérov a čo mu v priebehu natáčania išlo. Potom nasleduje samotný dej, zložený často z odpovedí na otázky a z väčšej, či menšej improvizácie deja, ktorí si často určujú sami aktéri a nakoniec prichádza k zhodnoteniu natočeného účinkujúcimi. V tomto filme improvizácia vyhráva, nejde tu však len o opis života mládeže a jej debaty o nejakej otázke, či spoločenskej téme. Dej aj jeho fabuláciu (i keď improvizovanú a vymyslenú v priebehu natáčania: v tomto zmysle nejde o dokument ale skôr o hraný film) autor necháva na hercoch – sú nimi študenti strednej školy v Abidjane. Belosi aj černosi, doteraz obmedzujúci svoje kontakty len na školu sa na základe režisérom nahodeného háčka stretávajú a debatujú o rozdieloch ľudí s rozličnou farbou pleti. Totálna improvizácia sa po zhruba dvoch tretinách času stáva neudržateľnou a tak sám režisér zasiahne do deja – ako hovorí scénou, ktorá ak je natočená stáva sa pravdou, scénou pre ktorú chce ľudí, ktorí sa veľmi ponorili do deja vrátiť späť do reality a tak ich oslobodiť a pre ktorú bol film v niektorých krajinách (napr. vo Veľkej Británii) niekoľko rokov zakázaný. Zaujímavý experiment, miestami sa rozpadáva, stráca výpovednú hodnotu, tak pekne udržanú napr. vo filme Ja, černoch. ()