Mezihra

Táto filmová poézia strihu a umu ma prinútila k tejto úvahe : Delo, ktoré sa v expozícii filmu vďaka strihu pohybuje samo, sa kríži s mestom. Vstupuje do neho. Mesto môžeme ponímať ako istý terč paľby. Pokiaľ zoberieme delo metaforicky ako falický symbol, môžeme začiatok radiť k počatiu. K situovaniu človeka do priestoru. Poetický obraz počatia rozširuje svoje obzory v momente, ako na scénu vystúpia aktéri Francis Picabia a Erik Satie. Na ich postavy, sa vďaka komickému a neprirodzenému nástupu vzťahuje význam entity. Tá koná nezávisle od mravných a etických konvencií platných v civilizovanej spoločnosti. Stoja pri dele ako stelesnená bláznivosť, ktorej i Erasmus Rotterdamský prikladal vážnosť najmä v spojitosti s všeobecným svetovým poriadkom. Nová scéna z tohto uhla pohľadu následne vykresľuje chaotický priestor, v ktorom človek hľadá stálosť. Učí sa pochopiť súvislosti a osvojiť si priestor v ktorom sa pohybuje, prijať ho za vlastný , aby sa stal radovou bábkou, ktorej tempo plynulosti dní zužuje vlastné ja. Vlastný rozum ako i ostatným, no sila jednotlivca spočíva v uvedomení si vplyvu vonkajšej deštruktívnosti na sebe a samotné uvažovanie nezávisle od ostatných. Heroický vzostup z pádu s tou istou , životom skúšanou hlavou. Máme spoločné ideály – ako to symbolizuje scéna s príčetnosťou všetkých hláv pri strihu s baletom z podhľadu. Voľnosť, estetickú krásu a nezávislosť od priestoru však znovu pohlcuje závratné tempo času, ktoré nám čelí ako protivník v uponáhľanej a studenej spoločnosti. Na všetkých však padá rovnaká tma a malé vzbury , ktoré si vysnívame nedokážu zapáliť zamotané korene, ktoré sme vložili do mechanického bytia a sálajú nám z hlavy ako stabilita človeka pohodlného pre rutinný systém. Boja sa stať verbálnym terčom proti regulám väčšiny. Tento systém sa kríži so slobodnými rozhodnutiami , proti ktorým stoja protichodné voľby. Ťahy však nezávisia od nás, no hlavne od osudu, ktorý je prezlečený za seriózne pôsobiaceho blázna s dvojitou tvárou – ten rozhoduje o kolobehu relatívnych právd a dočasných výberov. Keď nám na „ osud prší“ a partia šachu sa zmáča, plávame ako rybárska loď na rozbúrenom mori. Pod nami je sila a rýchlosť rokov a tá sa nedá obsiahnuť. Na tomto mieste sa zas rozkladá kolíska našich ideálov a predstáv ( vo forme baletky ). I keď je táto „loď existencie“ pod silným strhnutím nestabilného mora, naráža na steny. Tu sa však črtá možnosť preniknúť ešte hlbšie k spoznaniu vlastných túžob a predstáv. Rozostiera sa na ne nový pohľad. Nevidíme baletku z podhľadu, ale všímame si jej nohy – nové riešenia, ako sa dá vydať na cestu za chcením, bez pohľadu na výsledok. Bez umelého vytvárania záverov. Tam sa hladina vody ustáli a naše túžobné očakávania nadobudnú ruky , ktorými rozrývajú nebezpečenstvo búrok a dokážu s nimi tancovať. I keď naše ideály nenadobudnú pôvodnú predstavu sú aspoň celistvé a v konečnom dôsledku sa nejedná o cieľ, ale o cestu. I keď sa človeku podarí ustáliť sa, nevyhne sa prísnemu, až hypnotickému pohľadu miesta, kam sa mu podarilo zapadnúť. Na každé miesto nástojčivo čaká zástupca a smrť chce skúpiť všetky sedadlá, aby spravila miesto pre svoje nové obete. Stavia nás dolu hlavou a našu nepozornosť v rytme prekážkových prúdov strestá svojim zásahom. Krycím manévrom je absorbovanie viacerých tvárí, prispôsobenie sa vkusu svojich nepriateľov a ich zmätenie a i keď dokážu čítať našu pravú tvár, nedokážu nás cez našu schopnosť zasiahnuť. Keď sa to však nakoniec podarí, zžitie so samotnou smrťou sa javí ďaleko jednoduchšie, než posmrtný súboj s vlastným osudom. Svetlo sa stlmí, aby sa stalo zase svetlom. Náš fyzický odchod, je len oficiálnou maškarádou, ktorá už nie je spätá s tým, čím sme počas života boli ( Pohrebný voz vedie ťava ). Pohreb sa stáva pretekmi v plači, vo vylievaní zbytočných emócií, a tiež módnou prehliadkou žijúcich, aby ukázali svoju odetú pominuteľnosť v sprievode tichého hesla „ memento mori“ – no kým nastane pre každého stav post mortem, je tu ešte hmotná minulosť žijúceho nad ktorou sa zlietli supy najbližších. Tí ktorých sme po sebe zanechali, budú nasledovať rovnaké túžby o aké sme sa pokúšali i my. Ich pohyb , sa však v závese za smrťou spomalí. Minimálne pre tých, ktorí si uvedomia, aké je sebecké na tak krátky čas akým je ľudský život veriť v to, že sa raz naučíme privolať si vlastné sny s ich pôvodnou podobou. Akoby kamera v kolíske kričala : „ Kráčajte si, bežte, ja sama sa ako jedna z mála dokážem presvedčiť o tom, aké je byť bohom. Aké je sledovať vašu snahu o beh, pri mojej vôli nechať vás kráčať po presne vyhradených priestoroch pre všetkých. Vaše sny ťahá cynická tvár pohrebov na smiešnej prechádzke hanby po miestach, ktoré kedysi dokázali zachytiť naše oči a schodiť naše nohy.“ Čo by sa stalo , keby sme ušli pred vlastnou civilnou rozlúčkou s týmto svetom? Všetci by sa za nami hnali. Nie aby obránili naše mŕtve telo ako Priamos to Hektorove, no aby pred všetkými obránili vlastnú česť v zmysle záujmu o slušné správanie cez dodržiavanie zbytočných rituálov. A čo sa stane keď sa pozostalým podarí nasledovať našu smrť v pretekoch o záchranu vlastnej cti? Podarí sa im zachrániť jedine holú smrť. Ktorá ich ochotne jedného po druhom nechá navždy zmiznúť. A i keď smrť zmizne z dohľadu, na konci bude aj tak jediná, ktorá pre nás zostane. (16.12.2013) (menej) (viac)