Sbohem Dragon Inn

V dobe, kedy už multiplexy naplno prevzali vládu nad mysľami návštevníkov kín, ma Goodbye Dragon Inn nezaujal tak, ako mohol v dobe svojho vzniku. Vtedy by to bolo zrejme za plný počet. Našťastie to u nás nie je tak tragické, pretože niektoré kamenné kiná tu ostanú "navždy", avšak aká je súčasná situácia v Taiwane, netuším. Je to síce prevažne melancholické, ale s vkladom celkom vtipného humoru. No a pred týmto filmom som si myslel, že to najhoršie, čo ma môže v kine postretnúť, sú hovoriaci diváci. Ale tie holé vyložené nohy by boli zrejme horšie. 70% (12.07.2023)

Good bye Dragon Inn - formálne i naratívne minimalistický, dušou a srdcom obsiahle veľký. Film je nádherne nostalgickou spomienkou a poctou inštitúcii tzv. "malých kín", ktoré v dnešnej dobre multiplexov pomaly, ale iste zanikajú. Pár ľudí v prítmi kinosály, staršia uvádzačka a mladý premietač ako aj hľadisko samotné - to všetko je malou vzorkou nášho súčasného sveta a odráža v ňom jeho krásu aj chyby - kino sa tak tu stáva nielen miestom, kde môžme sledovať fiktívne príbehy, ale pre nás divákov tohto filmu je to hľadisko na druhú, keď v ňom samotnom môžme nachádzať viacznačné paralely so skutočným svetom "tam vonku". Dlhé, statické zábery - kompozičné nádherné až do detailu, tak pred nami defilujú ako fotografie zo starého albumu - v ktorom môžme podľa nálady listovať a spomínať. Vytvárajú nepopísateľnú melancholickú atmosféru, ktorá u mňa pretrvala ešte dlho po skončení záverečných titulkov. (28.01.2005)

Ďalšia filmová lahodnosť. Všetky prvky Tsaiovho rukopisu dodržané, zároveň to ale funguje ako veľmi citlivý romantický príbeh, schovaný pod nánosmi všednosti. Krásna lyrickosť obrazov, hľadania, zúfania a odhodlania v najpomalších akciách dramatického deja. Najhoršie na tom je, že čím viacej Tsaiových filmov pozriem, tým mi dochádzajú slová ako ich opísať, alebo povzniesť. Kritizovať, zase raz nemám čo. (08.08.2014)

Svébytná lyrika tohoto tichého díla se ve vás bude nezřetelně zpřítomňovat, jako byste četli jakousi nostalgickou báseň. Báseň, která vás přenese na hodinu a půl do zapadlého taipeiského kina, téměř opuštěného, kde se potemnělými chodbami šourá zchromlá uklízečka a kde neznámý mladík marně touží po mužském dotyku. Venku prší a tak snad i vy dáte zavděk tímto ošuntělým přístřeším. Zrovna dávají slavný čínský film, hlasy postav se nesou sálem, ale jejich ozvěna jakoby už byla z jiného času. Možná i lidé, které tu potkáte, jsou jen mlčenliví duchové. Ještě při odchodu věnujete dlouhý pohled vyprázdnivšímu se sálu, aby se vám navždy vtiskl do paměti, a pak už se jen zatáhne roleta a vše se nechá opuštěno noci, jejím neonům a vzpomínkám... (17.08.2008)

Znepokojující duchařina, ve které není jasné ani to, zda jde o duchařinu. Napodruhé jsem si všechny ty kamenné výrazy užíval, stejně jako dialogy z promítaných filmů, které jako by nahrazují dialogy herců sedících v kině (tahle věta začne po zhlédnutí Goodbye, Dragon Inn opravdu dávat smysl). Tsaiova pocta nejen starým kinům, ale i starým mistrům. V kině se totiž sešli dva původní herci filmu Dragon Inn, Chun Shih a Tien Miao. Poslední promítaný film končí. Následuje dlouhý záběr na prázdné kino, které vyklidilo pozici multiplexové éře. "Nikdo už na filmy nechodí a nikdo si na vás nevzpomene" říká Chun Tienovi po skončení filmu. Zítra podpálím Cinestar. (06.09.2014)