Zlatý věk

Opat vylet do surrealizmu, tentokrat zase od Bunuela. Ako netvarim sa ze som to pochopil - lebo som to zase nepochopil. Viem,ze ma to fascnalovalo rovnako ako ako Andaluzsky cokl, teda pes, a viem, ze som od toho stale nemohol odtrhnut oci. Jo a stale tvrdim, ze Tarkovskeho Stalker je u mna vyssie. Minimalne o level. 70 % (05.07.2016)

Zlatý vek je film určený pre fanúšikov surrealizmu, ktorí poznajú a chápu jeho charakteristické znaky, alebo pre divákov, ktorí majú proste radi "haluze". Tieto dve skupiny sa budú zrejme podozrivo častokrát kryť. Hladať zmysel v zobrazení podvedomia nemusí byť jednoduché, erotickosť tohoto filmu nie je tak "zo života", ako ako pri neskorších Bunuelových dielach typu Kráska dňa. Rovnako je to aj so symbolmi, tie vo Viridiane sú určite pohľadom klasického filmového diváka viac k veci. Pokiaľ máte pocit aj napriek vtipným surrealistickým vsuvkám pocit relatívne lineárneho deja, záverečná pasáž vás vráti naspäť do Bunuelovej reality. Režisér chcel dodržať v tomto filme zásadu subžánru -nerobiť umenie-, takže je otázne, čo si z filmu nakoniec odniesť a aký postoj k nemu má zaujať náhodný divák, ktorý nevie, do čoho ide. Kritika vyšších zhýčkaných vrstiev je zjavná, explicitný obraz erotických túžob, ktorý sa nám odohráva iba v hlave taktiež, takže mne z toho vychádza, že sa o umenie jedná:). Zlatý vek má záporného hlavného hrdinu, ktorého agresívne chovanie nie je žiadnym spôsobom ospravedlňované, čo som možno ešte pred rokom 1930 nevidel. (31.03.2013)

Své zředěné Saló si může natočit každý schopnější režisér. I kdyby mu doba nepřála, i kdyby to měl být celovečerní debut. A i kdyby by měly být všechny konotace prosté a nekultivované. Buñuel je však modla, k níž se nejeden intelektuál rád vrací a Zlatý věk je, přes všechny nedostatky, pokusem odvážným. Šokující, s dostatkem důvtipu, jen povrchní. Jako služba nesmrtelnému markýzovi úspěch, jako start dlouholeté kariéry taktéž, jako její součást zapomenutelné. (10.08.2012)

Pri hľadaní odpovedí na rôzne obskúrne a nekonvenčné otázky na filmových subredditoch bývalo pomerne frekventovane skloňované meno Luis Buñuel. Jeho krátkometrážnu prvotinu Andalúzsky pes o rozrezanom oku som nevidel & ani sa nechystám. Zlatý vek bol však na neodolanie. Keď som sa raz pýtal, či počas fungovania Haysovho produkčného kódexu (1930-1968) býval v Hollywoode režisér, ktorý do svojich diel pretavoval svoje fetiše à la Tarantino, odpovede sa našli dve – #1 Jasné nie. Bolo mi pekne vysvetlené, že štúdiový systém v tom čase znamenal aj niečo ďalšie – že režisér v podstate (poväčšine) nebol predĺženou rukou svojej vlastnej kreatívnej vízie, ale práve tej štúdiovej. Inými slovami rejža dával dokopy to, čo chcela hlava štúdia a/alebo producenti, čo bolo mimo iného ukázané napríklad aj vo vynikajúcom filme Vopred vinní na čele s Robertom De Nirom, kde hral aj Marty Scorsese a viac ako len krátke cameo, ktorý má na tejto prihriatej databáze len zasrané dve stovky hodnotení, ale to už je na inú debatu. Pre odpoveď na všeobecnejšiu verziu tejto otázky dobre poslúžil aj dokument Skin, ktorý vyššie uvedené potvrdzuje. Hoci tam bol napr. ako fetišista Tarantinovho razenia spomínaný legendárny Cecil B. DeMille, no materiály na podloženie tam neboli žiadne, čo len ďalej dosvedčuje. Vec sa ale mala inak v európskych krajinách, kde kódex nič neznamenal a nahota na filmovom páse nebývala až tak raritná. S tým súvisí odpoveď #2. L'Age d'Or. Meno filmu, ktoré sa v opytovacom vlákne objavovalo v každej druhej odpovedi. Okrem veľkej tonáže absurdnosti a úchylnosti naprieč sexuálnym spektrom snímka konkrétne na foot fetishism neodkazovala len implicitne, ale aj explicitne, a to rovno scénou, kde sa istá mladá pani (a pán) veľmi vzrušene a uprene díva na nohy veľkej bielej mramorovej sochy, aby nakoniec začala olizovať jej prsty. Čo je len špičkou ľadovca zo všetkých ponúknutých scén. Je pravda, že o fr. surrealizme vo filme viem hovno, že o Buñuelovi som vtedy počul prvýkrát a tiež, že nemám hlbšie znalosti francúzskej kinematografie na to, aby som s určitosťou (nie domýšľaním) mohol povedať, že Age of Gold bol na tú dobu príliš. Rád si ale v tomto prípade domyslím – film bol v 30. rokoch minulého storočia rozhodne príliš a dokázal šokovať. Zároveň však s mnohými dnešnými divákmi prakticky nemusí vôbec pohnúť. Nuž, časy sa zmenili. Čo sa ale nezmenilo je skutočnosť, že pozerať viackrát takýto film len kvôli jednej scéne so sochou je pekná blbosť... (9.11.2021) (24.12.2021) (24.12.2021)

L'amour fou jako nejvýraznější motiv filmu jinak záměrně „rozbitého“ a prostého záchytných narativních bodů. Nač se zdržovat vyprávěním, když k rozhození lepší společnosti plně postačí samostatné scény, jednotlivé gagy jako z hodně drsné grotesky (odkopnutí psíka a zastřelení chlapce, sic samoúčelné šokantní, pokládám za Buñuelovy vrcholné anarchistické kousky). Nástrahami, jež civilizovaná společnost klade do cesty přirozeným lidským potřebám, se Buñuel zabýval i ve své pozdější tvorbě, jen jim dal umírněnější formu a falickou symboliku, zde vystupující do popředí s nutkavostí myšlenky na sex, decentně skryl pod povrch. Za svou metodu přijal entomologické pozorování, jimž Zlatý věk začíná. Přímé zásahy do obrazu a útoky na pohled (jedním nezapomenutelným začíná Andaluský pes) omezil ve prospěch subverzivnějších provokací typu ohýbání žánrových pravidel, zatajování podstatného a zveličování marginálního. Přesto bych Zlatý věk neodsuzoval jako již vychladlou třídní (a generační) vzpouru jednoho kdysi tak horkokrevného Španěla. Výstižnější scény na téma fetišizace lidského těla zatím nikdo natočit nedokázal. 75% Zajímavé komentáře: Pohrobek, Radko (15.10.2012)