...a rána sú tu tiché

Začátek filmu byl slabší ale postupem času sem se do filmu zakous a nepustil.Staršina Vaskov má na povel 5 děvčat v boji proti údajným 2 nacistickým výsadkářů ze kterých se jich nakonec vyklube 16.Lítý partizánský boj v horském prostředí nakonec přežije pouze staršina s 1 vojandou.Holky se postupem času dokázaly zžít s válkou a byli staršinovi vyrovnanými spolubojovnicemi.Odhodlání bránit svou vlas bylo pro ně vším a byli a nakonec i položili za ni život.Nejprve sem měl z dlouhé stopáže filmu strach ale postupem času sem si přál ať film nekončí.Moc pěkný filmový kousek (14.10.2008)

Jeden z nejlepších válečných filmů, co jsem kdy viděl. Trval sto šedesát minut, a mně to uběhlo rychle jako voda. Je takový křehký a nevinný, což je samozřejmě zčásti dáno přítomností tolika žen na plátně, ale přesto... velký obdiv panu Rostockému. Střídání černobílých a barevných pasáží je celkem osvěžující a nutno říci, že ony barevné představy a vzpomínky jsou vyobrazeny ve skutku nádherných barvách. Parádní biják. (02.05.2020)

Pri niektorých amerických filmoch sa môžete zabávať počítaním sprostých slov, pri niektorých ruských zase počítaním toho, koľkokrát zaznie čarovné, erotikou nabité slovíčko "súdruh" alebo "súdružka" (ktoré napokon pre niekoho môže znieť sprosto :-) V tomto filme ich zaznie toľkokrát, že po projekcii je nutné položiť si zásadnú otázku: Nie som náhodou komunista? No a rámec naivne idealistickej ideológie je asi tak jedinou vecou, cez ktorú je potrebné sa preniesť, aby sme ocenili tento parádny kúsok. Vrchol kinematografie to nie je, ale štyri hviezdičky mi pripadajú sakramentsky málo (napokon, jedna hviezdička za každú hlavnú hrdinku je celkom fér :-) Hlavnou devízou vojnového filmu je príbeh (páliť čímkoľvek kadekoľvek dokáže ktokoľvek) a humanistické posolstvo. Príbeh v tomto filme je zaujímavejší o to viac, že jeho nositeľmi sú mladé ženy zabíjajúce mladých mužov, pričom niektorí im dokonca pripomínajú ich vlastných. O čomsi takom môže taký Spielberg iba snívať. A to posolstvo? Šokujúca scéna s náhodnou a zbytočnou smrťou Lizy Bričkinovej (ktorá s vojnou nemá vonkoncom nič spoločné) uprostred celého tohto projektilového masakru desivým a kontrastným spôsobom poukazuje na nezmyselnosť smrti ľudí zapríčinenej ľuďmi. Aby som nebol príliš patetický (napokon i vo filme ženský element akosi obrusuje celý ten nezdravý pátos, ktorý reve takmer z každého sovietskeho vojnového filmu), musím ako veľký fanúšik prírodných krás ruskej a fínskej Karélie podotknúť, že spomínaná smrť je mimoriadne nádherná a ulahodí tak každej gotickej duši. PS: Spôsob, akým tvorcovia ešte pred nástupom postmoderny narábajú s gýčom je obdivuhodný (bez ohľadu na to, či bol intencionálny alebo nie). Film je čiernobiely, keďže ide o dávnu spomienku ústredného hrdinu a tiež preto, aby v ňom kontrastne vyzneli farebné vsuvky, ktoré sú pre zmenu "živými" spomienkami hrdinov príbehu. Tieto spomienky sú krikľavo farebné, redukované iba na podstatné postavy a predmety a zamerané na čo možno najsentimentálnejšie momenty - ak je človeku najhoršie, je celkom prirodzené, že sa upne na to "najsladšie", čo pozná alebo túži poznať. Tomu hovorím gýč v službách umenia. (19.11.2006)

Nejako často počúvam pojem netradičný vojnový film. Až tak často, že už ani neviem, čo je to tradičný vojnový film. Asi hrdinská nonstop strielačka na bojisku, kde sú jední tí dobrí a druhí tí zlí, neviem. Každopádne ....a rána tu sú tiché je netradičný vojnový film. Hrdinkami tu sú ženy, ale hlavný hrdina je muž. Príbeh je rámovaný, čiže vás má na konci čím dojať bez zbytočného ždímania emócií pri umieraní. Sovietske patetické vojnové filmy som nevidel, iba tie slávne, kvalitné a medzinárodne cenené a Rostockijov cieľ taktiež nebola prikrášlená oslava hrdinstva sovietskeho človeka. Iba zamyslenie sa nad zúfalosťou toho, čo vidíme a čo by sme mali cítiť pri pohľadoch na zbytočne zmarené životy. Hanbu. (13.05.2015)

Silný příběh si najde cestu i přes ideologickou skřápku. Na základce jsme absolvovali možná desítky tehdy politicky korektních filmů o balšoj atěčestvěnoj vajně a odnášeli si z nich hlavně ten grif, s nímž padá voják zasažený kulkou. Pamatujete na tu vývrtku? Tenhle film a Bondarčukovo Bojovali za vlast ale byly jiné, složitější, jímavější, míň tanků ("Tygry!"), sentiment bez trapnosti, minimum demonstrativního hrdinství. Hrát si za barákem na vojáky podle těchhle dvou filmů se moc nedalo, šlo v nich moc do tuhého. Rita nebyla žádná kňouravá Marusja... (04.02.2009)