wipeout

Je až hrozivé pozorovať ako môže nejaké médium, v tomto prípade film, pôsobiť ako vrchol mediácie umeleckej a duševnej kreativity a potreby výpovede ľudskej bytosti v jej mučivom zovretí časovej ohraničenosti. To, že zároveň môže byť paralelne masívne rozšíreným nástrojom stimulácie pasivity a apatie širokej populácie, je jeho temnou stránkou páchnucou trúchnivými pomaly odhnívajúcimi útrobami lebečných kostí, ktorá robí z povolania režiséra(a nielen jeho, pretože ide vždy o kolaboráciu množstva ľudí) veľmi zodpovednú prácu. Satantango je teda v svojej podstate kŕčom v sebaobrane, ktorý sa z prvotného impulzu zhnusenia transformoval na dlhotrvajúci partizánsky boj za jeho prenesenie pomyselným komunikačným vákuom k dôraznej výpovedi. V tomto prípade by sa dala za ňu považovať i forma samotná. Kde ostatný artový filmový umelci užívajú viacerých techník ako dlhé zábery, extrémne pomalé jazdy kamery, konzervatívny strih, čiernobiele prevedenie a mnohé iné ako prostriedok vymanenia sa zo škatuliek masívne používaného zrýchleného strihu(so všetkými svojimi sprievodnými znakmi), Tarr stavia formu minimálne do rovnocennej pozície vo výpovednej hodnote s bezprostrednosťou scenáristickej výpovede. Oddeľuje zvukovú stopu od obrazovej priepastným vákuom variabilnej vzdialenosti kamery od „miesta činu“, ktorá sa týmto spôsobom oslobodzuje od ukotvenia v deji. Často tak divák musí spracovávať dych berúcu silu obrazu na pomedzí opojnosťi prirodzenej hudby zvukov scény s minimom klasickej hudby. A tak dĺžka záberov netkvie v samoúčelnej snahe zapáčiť sa, ale v nevyhnutnosti ponechať divákovi dostatok času na poskladanie mozaiky zážitkov. Keď sa po pár minútach skúmania často len fotke sa podobajúcich scén kamera pohne svojím plazivým tempom, je divák uvrhnutý vo vír zdanlivej neúnosnosti tejto náhlej dynamiky a anticipácie nasledujúceho. Popri všetkej pozornosti, ktorá bola venovaná kamerovým nájazdom, výberu lokácii, rámovaniu obrazu a ďalším formálnym finesám, je jadro tohto eposu postavené na základoch výberu hercov a ich totožnosti s identitami ľudských trosiek páchnucich pomalým alkoholickým rozkladom autonomity osobností, ktoré potom bezmocné padajú za obeť manipulatívnemu básnikovi-satanovi(možno paralela s umelcom bez morálnych zásad a svedomia?) Irimiáshovi, ktorý ani vás samotných pri svojich príhovoroch nenechá bez ujmy. Príliš veľa, vo svojej podstate nedokonalých, slov by mohlo odokryť viac ako sú schopné vo svojej nepresnosti vypovedať a tak nahradiť priestor pre čaro zážitku, zložitosťou svojho konštruktu. Jedno je však isté na Tango so Satanom len tak ľahko nezabudnete.

Problém s podobnými bombastickými koncertami pre nejakú tú "noble cause", ktorá sa vždy nájde, je v špecifických britských reáliách(a nielen v nich, tento model spomínam najmä kvôli filantorpickej tradícii, ktorou si väčšina Britov utišuje trýznivé tortúry vlastného svedomia v živote neobmedzeného konzumu) v nezaväzujúcej anonymnosti výpovede jednotlivých účastníkov, podobajúcej sa skôr davovej psychóze ako presvedčenému konaniu. Jednoducho myslieť si, že zachránim svet účasťou na koncerte je mylné a zároveň tragické, lebo sme takto opojne ukojený davovým zážitkom schopný bez problémov sa vrátiť k zabehaným koľajam životov, ktoré sú v skutočnosti tým čo treba zmeniť. Nič z toho však nemení na fakte, že Queen patria ku nesmrteľným kapelám a tento koncert je peknou a výstižnou bodkou za životom jej frontmena Fredieho. Tie reči okolo toho sú viacmenej mojou chorobou z povolania:).

Veľmi pestrá mozaika 25tich diametrálne odlišných poviedok od 25 režisérov, ktorý sa čo to snažia povedať o ich pohľade na EU ale i rôzne iné témy. Kritika prevažuje nad obvyklým multikulti obrazom idylického spolužitia, občas sa reže trefne do živého(imigranti, byrokracia, rozširovanie, otázka spolunažívania, obezita západného tipu, ekonomické a ekologické problémy...). Vo väčšine si tvorcovia zvolili minimalistickú formu, v ktorej aj vďaka časovému ako i finančnému obmedzeniu sa snažia, niekedy priamočiaro, inokedy zase symbolizmom či príbehom podať 1 posolstvo. Okrem spomínanej Tarrovej poviedky je veľmi vydarená Britská, írska, Španielska, Slovinská, Francúzska, Portugalská, Luxemburská, Litovská a Holandská. Mrzí ma jedine, že tá Slovenská v podaní Martina Šulíka (príbeh nepoškvrneného? počatia v jednej z bezmenných fár) sa radila k tím najhorším a nič nevypovedajúcim, respektíve zlyhávajúcim podať divákovi čokoľvek iné ako len, kŕčovitú snahu režiséra dokázať svoje filmárske schopnosti.

Pôvodne som chcel pri príležitosti môjho osobného míľniku 1000ceho ohodnoteného filmu napísať osobnejšiu výpoveď, no priestorové obmedzenie pre komentáre ma našťastie nepustilo, a tak pre všetkých tých, ktorý majú záujem nájdu tých pár viet na stránke môjho profilu. A teraz k samotnému filmu. Skoro vo všetkých kritériách ide o film priemerný. Používa celý arzenál veľkorozpočtovej produkcie, ktorej vbudované chyby sa snaží skryť pod masku ticha, decentnosti hudobného sprievodu a nahradenia tzv. masových scén víziou vyľudneného New Yourku. Kopíruje dokonca, inak vo vynikajúco zvládnutej scéne s hľadaním stratenej sučky v temných útrobách budovy bez osvetlenia, postupy zo survival hier ako napr. Silent hill. Hrdinský in memoriam pátos na konci zážitku taktiež nepridal.

Na úspech predurčený stroj na peniaze, ktorý mal MGM vytiahnuť z finančných ťažkostí(dokonca tu bola po prvý krát použitá stratégia rozšírenia príjmov na pridružené trhy ako napr. merchendising: uteráky...veď ten kolotoč komercie už dôverne na vlastnej koži všetci poznáme. A žeby práve na toto prvenstvo mohol byť film s kresťanskou tématikou hrdý?).Po desaťročiach (v dobe kvázi všemocných digitálnych efektov a štedrých rozpočtov) vyprchal z tohto eposu pátos veľkoleposti a zostala veľmi poriedku dávkovaná kresťanská agitka, do ktorej je zasadený klasický príbeh kľukatých cestičiek priateľstva-zrady-vezenia-z ríše zatratených vymanenia sa-a dilemy aktu pomsty. To, že filmu kraľuje jedna scéna(na ktorú bolo na tie pomery vynaložený ohromujúci 1 milión dolárov), robí z filmu samotného 2,5 hodiny plačúceho mladšieho bračeka, ktorý sa dožaduje kŕčovito pozornosti. V globále však určite na svoju dobu ide o výnimočný film, mne osobne sa však už len hnusí predstava všetkého toho čo vo svete filmového priemyslu symbolizuje. Ale možno mi len chýba tá správna dávka nostalgie.

Ľudia postávajú pred kinom a snažia sa ešte narýchlo kúpiť lístky, tí šťastlivci s cinepassmi sa predierajú do kinosály ako prvý. Hala sa veľmi rýchlo zapĺňa a po chvíli už niet ani jedného voľného miesta a ľudia dychtivo začínajú obsadzovať i podlahu v uličkách a pri vchode do sály. Po chvíli, keď už všetci netrpezlivo začínajú listovať programom alebo obzerať sa po susedoch v rade, zrazu pred publikum predstúpi poľský veľvyslanec na Slovensku a začne svoj emotívny prejav, objasňujúc dôležitosť vo filme opisovanej udalosti pre Poľský národ i neho samotného. Sú presne 4 hodiny v jedno teplé odpoludnie a očakávania divákov Artfilmu sú naozaj vysoké(veď ide už o 2hý screening a divácky záujem stále ešte neopadol). Ešte posledný potlesk pre očividne rozrušene si na svoje miesto sadajúceho hosťa a svetlá môžu prenechať miesto žiarivkám filmovej premietačky. Po skoro 2 hodinách sa po záverečných vypätých scénach desivo rytmickej streľby v Katyňskom lese zrazu rozľahne v kine hrobové ticho ako z plátna tak i publika prikovaného k sedadlám, kde sa len tu občas ozýva smrkanie, či tichý zvuk vŕzgajúcich drevených sedadiel. To ticho je fascinujúce a v konfrontácii s pohľadom na množstvo nehybných siluet navôkol priam desivé. Áno i takto kino stále dokazuje svoju magickú schopnosť pohltiť diváka a umocniť kolektívny zážitok. Jediná škoda je, že som sa ocitol na strane takmer nezaujatého pozorovateľa fascinovaného skôr tím čo sa dialo navôkol ako samotným filmom. Stroskotal som na neprekonateľnej bariére roztrieštenosti časovej línie, príbehu i zvolenej formy. Postavy odchádzali a prichádzali bez väzby so mnou a tak bolo na konci potrebné v záujme aspoň akého takého emočného pnutia i exaktné zobrazenie samotného masakru, čo považujem za zlyhanie, lebo práve to čo zostáva nedopovedané a zahalené pod rúškom bezprostrednosti býva to s najväčšou silou pohnúť ľudskými mysľami. 3,5*

Určite najväčší umelecký zážitok Artfilmu 2008. Tá divoká symfónia obrazu a zvuku vrhá diváka do vytrženia približujúcemu sa šialenstvu. Budete mučený racionalitou zúfalo hľadajúcou čo i len najmenší oporný bod v linearite rozprávania či plynutia času. Podolchak vás však nenenechá uniknúť z pazúrov nič netušiacich zmyslov postupne preberajúcich kontrolu nad vaším telom. Vy ste tím plátnom, ktoré vymenil tento povolaním maliar za kanvas vrhajúc sa do filmového sveta. Pohltíte bezbranne všetku farbu a údery štetca v 100 min. trvajúcom kŕči autonómne sebaukájajúceho sa tela. Toto je ten dôkaz, ktorý hľadajú ľudia, keď sa pýtajú, či možno film považovať za formu umenia(respektíve, či sa môže stať celuloid inštrumentom v rukách umelca). A na koniec ešte jedna poznámka pre fanúšikov Lyncha: príďte si pozrieť ako by to vyzeralo keby išiel vo svojich podmanivých štúdiach temných stránok ľudskej duše do extrému ba ešte ďalej.

Musím sa priznať, že pôvodne ma na tomto filme prvý krát zaujal názov, ktorý sa priam vynímal v programe Artfilmu. Jeho zmysel my ale aj na konci stále zostal nejasný. Bezprostredný bol však neobvyklý filmový zážitok. Reygadas nerozpráva príbeh muža pripravujúceho sa na smrť v bohom zabudnutej vyprahnutej rokline obvyklými cestičkami sentimentu a rozjímania nad zmyslom života. Necháva putovať hrdinu maliara bez inšpirácie a životnej energie, ktorý sa prostredníctvom ho obklopujúceho rozkladu, bezútešnosti a tragického osudu svojej staručkej hostiteľky konfrontuje so svojimi démonmi. V prekrásnom cinemascope i toto prostredie má svoje nezabudnuteľné čaro. Viacerých možno odradí občas otravujúca pomalosť a monotónnosť, či veľmi neortodoxné prebúdzanie hrdinovej sexuality v ústery starenky, ktorá sa oňho stará a vyvrcholenie v samotnom sexuálnom akte, ktorý ale nepredstavoval akt vášne či túžby ale skôr symbolizoval kryštalizáciu premeny o samovražde uvažujúcej mysle. A nakoniec nemôžem nespomenúť poslednú scénu, ktorá sa svojou jedinečnosťou a prepracovanosťou blížila k dokonalosti Tarkovskeho.

Označiť toto dielo ako "film o inceste" nemôže byť ďalej od pravdy. Ide v prvom rade o výpoveď o (nielen)Maďarskom vidieku a ľudí v ňom svojím vlastním rytmom žijúcich, s veľkou nevôľou nazerajúcich na čo i len sebe menšie vybočenie z nepísaných všeobecne ustanovených noriem správania sa, na ktorých je postavený celý spoločenský život. Ten kto bude uznaný z narušenia týchto pravidiel musí byť nenávratne vytesnený na okraj, no často i to je málo a samotná existencia tohto devianta spôsobuje nekontrolovateľný hnev a túžbu po treste. Pritom akokoľvek nemorálny prostriedok je prehliadaný so systematickou ľahostajnosťou, kým uspokojí potrebu formovať svoje okolie na obraz vlastných predstáv(nie ale seba, lebo každý z nich je určitým spôsobom vo svojom vnútri jedným z týchto narušiteľov pokoja, len je schopný svoje správanie navonok maskovať dôsledným dodržiavaním dohodnutého kódexu keď sa niekto pozerá). Mundruczó si vo svojom rozprávaní pomáha klasickou maďarskou filmovou školou, veď medzi jeho spolupracovníkov patril i Bella Tarr. Zvolil prostredie Delty Dunaja, jedného z jeho mŕtvych ramien zásobujúceho svoje okolie neznesiteľnou vlhkosťou, otravným hmyzom a bahnom svedomia obyvateľov malej dedinky na jeho brehu. Striedajú sa prekrásne obrazy močarísk, ktoré by mohli byť kľudne dejiskom nasladnutej romantiky, tu ale skôr slúžia ako symbol miesta rozkladu morálnych hodnôt, považovaných dedinčanmi za "posvätné", ale zároveň im ponúka ospravedlnenie zločinov, ktoré tu páchajú a stávajú sa tak faticky súčasťou tohto mikrokozmu rozkladu(patria k nemu už dávno a ide tak skôr o premietnutie do ich vlastného stavu mysle).

Film sa zaoberá naraz hneď viacerými témami, ktoré sú ale navzájom prepojené jemnými vláknami medziľudských vzťahov. Je to v prvom rade fenomén súčasnosti: Hikikomori, ktorý je najviac rozšírený v Japonsku, kde zasahuje do značnej časti mladej dospievajúcej populácie v rôznych stupňoch závažnosti. Prejavuje sa utiahnutím sa jedincov do svojich izieb, odmietajúc vychádzať na verejnosť, či komunikovať inou ako virtuálnou cestou ako reakcia na veľmi vysoké nároky a očakávania okolia v extrémne súťaživom spoločenskom prostredí. Tu je zasadený do súčasného Belgicka, rozpadajúcej sa rodiny zloženej z otca spisovateľa hedonistu liberála, životom ranenej matky a ženy, ktorá vychováva sama syna, ktorý prepadol fascinácii východnými kultúrami a syndrómu Hikikomori. Táto disfunkčná rodina, navonok pôsobiaca len ako pozitívny produkt slobodnej spoločnosti preferujúcej vzťahy založené na pragmatickej obojstrannej výhodnosti a nie obete či kompromise, materiálom s ktorým pracuje Mijke de Jong. Nejde však iba o jej projekt, pretože na celej produkcii sa podieľali i samotný herci a film vznikol ako ich spoločná kolaborácia, čo sa veľmi pozitívne prejavuje na fascinujúco angažovaných hereckých výkonoch. Práve tie sú základným stavebným kameňom, keďže film pozostáva výlučne z často až nezmyselnej kombinácie small talku a uštipačných dialógov oboch rodičov v bohato zdobených reštauráciach a kaviarňach prekypujúcich dostatkom všetkého. Tie sú v silnom kontraste s tichým svetom utiahnutého syna, pre ktorého každý kontakt s okolím je bolestnou skúsenosťou, ktorej sa snaží za každú ceny vyvarovať i návštevou cudzích bytov, keď ich majitelia opustia v štýle 3-iron. Práve tieto 2 svety svojou vzdialenosťou vyjadrujú bariéru medzi liberálne zmýšľajúcimi neustále sa hádajúcimi rodičmi a v tejto atmosfére poťažky svoju vlastnú cestu k rebelovaniu si hľadajúcim synom. Už spomínanú zbytočnosť košatej slovnej zásoby bez skutočného obsahu posilňuje dôraz na neverbálnu komunikáciu vyjadrujúcu skutočné pochody myšlienok, často v protiklade s neprerušovaným prúdom slov, ktorými sa ako keby snažia obaja rodičia vyhnúť tak obávanému všeodhaľujúcemu nekompromisnému tichu. Jednoducho fascinujúci zážitok z filmu vo svojej najčistejšej forme.