SkulaveOko

Ako je možné, že nič neurobili, že normálne žili, hoci vedeli, čo sa za tými múrmi odohráva? Lenže ono je to presne naopak: Divadlo normálnosti pokračuje, pretože viem, čo sa tam deje, nie navzdory tomu. Rajská záhrada, teplo domova, rodina, vlastný pracovný kútik, verný pes pred dverami - nie sú to prirodzené reakcie na to, čo sa odohráva za dverami nášho bytu a nedáva nám absolútne žiadny zmysel? A nestáva sa to iba obersturmführerom, ale príliš často aj nám, ktorí žijeme v "normálnej" dobe (prinajmenšom v porovnaní s masovým vyhladzovaním počas druhej svetovej vojny). Prečo? Ako je to možné? Film príznačne úplne obchádza metafyzickú otázku zla a kontroverznú tému kolektívnej viny (Koľkých diktátorov vyniesli na vrchol hlasovacie lístky?). Zdá sa mi, že dnešní tvorcovia na to úplne rezignovali, čo mi príde škoda, pretože niekde sa tam schováva pomyselný myšlienkový sud prachu. Akoby sme už nerozlišovali, že zlo v skutočnosti vôbec nie je banálne, banálni sme len my, ktorí sa ho dopúšťame.

Generačná správa o stave japonskej rodiny (a spoločnosti) v 80. rokoch. Smutná, neveselá. V roku 1983 ešte asi nikto netušil, ako to nakoniec s japonskou ekonomikou dopadne, no Morita už akoby predvídal blížiacu sa drámu a totálny rozpad spoločenských pravidiel. Ústrednou postavou filmu (a v podstate aj rodiny) je nepochybne tútor Jošimoto (Júsaku Macuda), ktorého Antonín Líman (mistři japonského filmu) trefne prirovnáva k zenovému majstrovi. Film má viacero rovín a postupne ich vrství, takže od viac-menej triviálneho štúdia sa dostáva až k otázkam morálnej autority, vnútornej integrity a v neposlednom rade aj postaveniu muža a ženy v tradičnej a modernej rodine. Námet vynikajúco dopĺňa nápaditá kamera a skvelá práca s dlhým ohniskom (to sa už často nevidí), ale napríklad aj vydarený absurdný a čierny humor. Nadčasové dielo, ktoré možno až trochu nespravodlivo zapadlo prachom.

Niet nádeje na vykúpenie a nový začiatok? Na začiatku a na konci písomné upozornenie s číslom na odbornú pomoc, ktoré pripomína popis k fotke - čosi navyše, čo samotné dielo neobsahuje, ale pritom zjavne chce odovzdať. Autori sa napriek nesmierne náročnej téme citlivo vyhli príliš sugestívnym záberom, čo je určite iba dobre. Z dvoch časových rovín (súčasná/minulá) jednoznačne vedie minulá s vynikajúcou debutantkou Rosou Marchantovou. Uvidíme, či to s filmom myslí vážne, ale túto náročnú úlohu zvládla perfektne a suverénne ovládla celý film. Súčasná Eva akoby už bola príliš rozbitá na to, aby nám dovolila nahliadnuť do svojho sveta. Zato dynamika detskej skupiny je skvelá, náznak nostalgického leta (jazda na bicykli s letným hudobným motívom, ktorý sa do filmu nijako nehodí) a atmosféru objavovania prvých lások čoskoro vystrieda tvrdá realita dospievania. Deti sú kruté, pretože ešte nevedia, ako sa zachovať zoči-voči životným tragédiám, stratám, bolestiam, odmietnutiam a zlyhaniam, a ich frustráciu a následný hnev si odnášajú nevinní, naopak, dospelí by to už mali vedieť, no chýba im nevyhnutná odvaha a neraz aj sila, takže výsledok je navlas rovnaký. Tragický a možno až príliš skutočný filmový príbeh, kde najväčšie bremeno nesie najcitlivejší a najzraniteľnejší. Je len otázkou času, kedy sa fasáda zdanlivo normálneho života, ktorý symbolizuje Evina sestra, definitívne rozpadne.