SkulaveOko

Ako je možné, že nič neurobili, že normálne žili, hoci vedeli, čo sa za tými múrmi odohráva? Lenže ono je to presne naopak: Divadlo normálnosti pokračuje, pretože viem, čo sa tam deje, nie navzdory tomu. Rajská záhrada, teplo domova, rodina, vlastný pracovný kútik, verný pes pred dverami - nie sú to prirodzené reakcie na to, čo sa odohráva za dverami nášho bytu a nedáva nám absolútne žiadny zmysel? A nestáva sa to iba obersturmführerom, ale príliš často aj nám, ktorí žijeme v "normálnej" dobe (prinajmenšom v porovnaní s masovým vyhladzovaním počas druhej svetovej vojny). Prečo? Ako je to možné? Film príznačne úplne obchádza metafyzickú otázku zla a kontroverznú tému kolektívnej viny (Koľkých diktátorov vyniesli na vrchol hlasovacie lístky?). Zdá sa mi, že dnešní tvorcovia na to úplne rezignovali, čo mi príde škoda, pretože niekde sa tam schováva pomyselný myšlienkový sud prachu. Akoby sme už nerozlišovali, že zlo v skutočnosti vôbec nie je banálne, banálni sme len my, ktorí sa ho dopúšťame.

Generačná správa o stave japonskej rodiny (a spoločnosti) v 80. rokoch. Smutná, neveselá. V roku 1983 ešte asi nikto netušil, ako to nakoniec s japonskou ekonomikou dopadne, no Morita už akoby predvídal blížiacu sa drámu a totálny rozpad spoločenských pravidiel. Ústrednou postavou filmu (a v podstate aj rodiny) je nepochybne tútor Jošimoto (Júsaku Macuda), ktorého Antonín Líman (mistři japonského filmu) trefne prirovnáva k zenovému majstrovi. Film má viacero rovín a postupne ich vrství, takže od viac-menej triviálneho štúdia sa dostáva až k otázkam morálnej autority, vnútornej integrity a v neposlednom rade aj postaveniu muža a ženy v tradičnej a modernej rodine. Námet vynikajúco dopĺňa nápaditá kamera a skvelá práca s dlhým ohniskom (to sa už často nevidí), ale napríklad aj vydarený absurdný a čierny humor. Nadčasové dielo, ktoré možno až trochu nespravodlivo zapadlo prachom.

Niet nádeje na vykúpenie a nový začiatok? Na začiatku a na konci písomné upozornenie s číslom na odbornú pomoc, ktoré pripomína popis k fotke - čosi navyše, čo samotné dielo neobsahuje, ale pritom zjavne chce odovzdať. Autori sa napriek nesmierne náročnej téme citlivo vyhli príliš sugestívnym záberom, čo je určite iba dobre. Z dvoch časových rovín (súčasná/minulá) jednoznačne vedie minulá s vynikajúcou debutantkou Rosou Marchantovou. Uvidíme, či to s filmom myslí vážne, ale túto náročnú úlohu zvládla perfektne a suverénne ovládla celý film. Súčasná Eva akoby už bola príliš rozbitá na to, aby nám dovolila nahliadnuť do svojho sveta. Zato dynamika detskej skupiny je skvelá, náznak nostalgického leta (jazda na bicykli s letným hudobným motívom, ktorý sa do filmu nijako nehodí) a atmosféru objavovania prvých lások čoskoro vystrieda tvrdá realita dospievania. Deti sú kruté, pretože ešte nevedia, ako sa zachovať zoči-voči životným tragédiám, stratám, bolestiam, odmietnutiam a zlyhaniam, a ich frustráciu a následný hnev si odnášajú nevinní, naopak, dospelí by to už mali vedieť, no chýba im nevyhnutná odvaha a neraz aj sila, takže výsledok je navlas rovnaký. Tragický a možno až príliš skutočný filmový príbeh, kde najväčšie bremeno nesie najcitlivejší a najzraniteľnejší. Je len otázkou času, kedy sa fasáda zdanlivo normálneho života, ktorý symbolizuje Evina sestra, definitívne rozpadne.

Takže čo je vlastne viera? A prečo sa tak často šíri zbraňami? Je to bláznovstvo? Jediná schodná cesta do raja? Skutočný pôvod všetkých konfliktov? Nie je poznanie vyprahnutosti života márne, ak nevedie k zárodku hlbokej viery? Má niečo iné takú moc, aby celé generácie vytrvalo nasledovali... čo vlastne? Prázdny sen navodený halucinogénnou drogou? Nevieme, nedozvieme sa, dostaneme pár poznámok na margo, ale inak nič, azda len otrepané klišé, ktoré vieru kladie na úroveň jedu na ohlúpnutie más, nástroj manipulácie hŕstky mocných. Fantastickému prorokovi Bardemovi, ktorý pre nezasväteného stojí na prahu pomätenosti a pritom v najhorších časoch pôsobí na ostatných ako skala, nikto nesekunduje, morálne dilemy sú schematické, prerod z ustrašeného chlapca na neohrozeného vojvodu skokový ako jeho občasné výbuchy uziapanosti, hlavná postava pôsobí prázdno a jej najväčší rivali len ako karikatúry fašistov. Azda najviac by sa do popisu hodilo, že je to pokus o antropologickú štúdiu púštneho kmeňa, ktorý sa nevydaril, pretože napokon z jeho domova spravil gýč pre širokouhlé zábery dún a z poznania jeho zákonitostí prázdnu bombastickú frázu.

Fantasticky pomalé tempo a nádherne vykreslené postavy uprostred nepokojnej doby, kde už vo vzduchu visí svetová vojna (ktorú neprestajne pripomína vojenská uniforma hlavného hrdinu [Esben Smed]). Kavaléria, totálny anachronizmus zoči-voči rýchlopalným zbraniam blížiaceho sa konfliktu, pripadá divákovi rovnako márna ako úprimná láska na prahu nastávajúceho masového šialenstva, ktoré hlbšie city nemilosrdne dusí už v zárodku. Režisér Bille August citlivo spojil klasické filmárske postupy s moderným psychologickým tieňovaním. Edith (Clara Rosager), hoci odkázaná na pomoc, vonkoncom nie je len nejaká odovzdaná bezduchá kráska a rovnako ostatné (prinajmenšom hlavné) postavy nezostávajú schematické (vyčnieva doktor v podaní Davida Dencika). Poctivé remeslo so starosvetským prístupom k filmu, ktorý sa nepolieha na bombastickú formu či silný hudobný sprievod, ale na postupné odkrývanie "iného" sveta, než ktorý bezprostredne zmyslami vnímame (dráma uprostred pohodlia aristokratického sídla), a dialógy (slovo), pričom ani na okamih neskĺzne do vulgárnosti, cynizmu či lacného moralizovania. Výsostne nemoderný a pritom súčasný film.

Babička kráčajúca v búrke nepochybne zostane v pamäti mnohých divákov, hoci majstrovsky balansuje na hrane gýča. Nečudujem sa, že niektorí hodnotia tento film ako sentimentálny brak. Je osobný, je ubolený a vonkoncom sa nehrá na žiadnu objektivitu, no zároveň nie je lacným výpredajom nacionalizmu. Možno najsilnejšie sú v ňom návraty - návrat detí k roztomilo cupkajúcej babičke, návrat rodičov z Ameriky, obrátený návrat (odchod) Amerikánca moderným dopravným prostriedkom. Ostatne aj babička sa napokon vracia k dedovi. Návraty uprostred generačného neporozumenia. Starnúci Kurosawa natočil sentimentálny film a ustál to. Myslím si, že to nie je úplne málo.