parabola

Príde mi zaujímavé, ako tie dve hlavné dejové línie (Marie Adler a dvoch vyšetrovateliek) so sebou takmer vôbec rozprávačsky nekomunikujú. Tá druhá je samozrejme výborný detektívny thriller s dvomi komplexne napísanými ženskými postavami a na Netflix pomerne neštandardne herecky zahranými. Hlavne v prípade Merritt Wever (detektívka Duvallová) s jej pomalou, niekedy tichou, dikciou, výrazným oddelovaním jednotlivých slov – čo občas vytvára dojem veľmi pokojnej ženy a občas neistého dievčaťa. Na druhú stranu línia Marie Adlerovej sa často vlečie a pôsobí ako nevyhnutný prídavok – na konci sa našťastie podarí emocionálne istú časť vlečenia vykúpiť silným záverom vďaka prepojeniu s vyšetrovateľskou líniou. Lenže samostatne je jej príbeh priemernou BBC melodrámou pre tínedžerov. Rozumiem, že celý ten seriál je určený dominantne cieľovo pre dospelé ženy a fanúšičky true crime. Isté melancholické aspekty by to absolútne vyžadovalo z podstaty témy, lenže v tomto prípade ich jednak bolo priveľa, prevalcovali hocijakú možnú hĺbku a rozvíjanie jej príbehu. Na druhú stranu ako celok seriál prezentuje dva oddelené svety – čo vytvára zaujímavý nadinterpretačný rámec tápania detektívok dostať sa k páchateľovi, dostať sa k obetiam, podobne ako sa Marie Adler nedokáže dostať bližšie k sebe samej, k nádeji a vo vzduchu visí neistota, nevedomosť, príliš veľa detailov a chýbajúci celok.

Som jemne rozpoltený vzhľadom k témam, ktoré som práve videl. Je to pútavý pohľad na justičné a ľudské limity, nefunkčnosti (aj naše fyzické) a polo-riešenia. Paradoxne sa tak tematizovaná nejednoznačnosť, ambivalentnosť premieta aj do naratívnej formy. Je to trochu zvláštne a ťažko hľadám slová - americké väznice aj vzhľadom na kriminologický výskum skutočne zlomia v človeku jeho "ľudskosť" v priebehu ca. 2 týždňov - väzni, ktorí sa ocitli za mrežami prvýkrát bez predchádzajúcich problémov tak extrémne rýchlo vykazujú stratu empatie, súcitu, narastá agresia, sebazáchova a - ironicky - sa  u nich zvyšuje kriminálne správanie. Je to ťažko uveriteľné, a preto rozumiem časti kritickej reflexie tohto seriálu, ktorá tomu jednoducho nechce uveriť. Ani ja moc nechcem, nedá sa nič robiť, čo už, lajf is taf. Kľúčovo však mám problém s touto cestou ku strate "ľudskosti", ktorá prebieha pár týždňov aj u Naza. Prečo? Príde mi to príliš učebnicové. Nezachraňuje to ani osobný, zkulturňujúci vzťah medzi Nazom a Freddym budovaným pre ich osobnú záchranu, stravu pre dušu. Nepreberie prvé husle, a tak sa odrazu ocitáme mimo Nazovu myseľ, vyhadzuje nás to von, podobne ako on sám odrazu prestáva zvládať vnímať pocity a myšlienky druhých. Ten seriál je v zásade žánrovo dosť tradičná justičná gangsterka, ktorá sa dostala do mixéru s 90s puzzle filmami a neo-noirom, ale jej pohľad na zlyhávajúce mechanizmy systémov (biologických, psychologických, právnych) je neskutočne fascinujúci, hoci ukazuje veľmi netradičný, hraničný právny prípad.

Napriek tomu, že je to tematický a vizuálny guláš, je to lepšie ako Nvotovej debut Špina. To, čo okrem prekombinovanosti Svetlonoci zráža nohy sú podobné problémy, ktoré sa vyskytovali v jej debute. Nvotová nevie veľmi dobre viesť hercov vo vypätých situáciách - v konfliktoch alebo hádkach, v tenzných stretoch dvoch protichodných agend a ani v ich osobných psychologických či traumatických excesoch. Čo bolo v Špine obrovským problémom, keďže film systematický stál práve na prežívaní silnej vnútornej emocionálnej traumy, a tak často pôsobil vtipne, parodicky až bizarne zábavne (hoci teda rozhodne nemal). V tomto snímku to ale nie je centrom (lebo žiadny nemá, haha) diania, takže scény, kedy je nutné pracovať s pátosom sú zle zvládnuté, ale je ich ďaleko menej. Napriek tomu vidno, že sa Nvotová poučila po prvej snímke a podobné témy znásilnenia, emocionálnej traumy, bolesti, bezmocnosti dokáže vo Svetlonoci stvárniť pomocou subtílnejšieho vizuálneho jazyka alebo cez herecké gestá a neuchyľovať sa k dvom postavám, ktoré po sebe smiešne hulákajú a nadávajú si do piče. Citlivosť celého filmu však ako celok rozhodne nie je dobre naladená a práca s pátosom (ideálne so "správnou mierou v nadmiere") je tak popri tematickom guláši jedným z najväčších slabín filmu. Témy sa teda počas filmu neprepoja, pretože ich je proste príliš. Aj hercom to znižuje ich možnosti a často nesústredene zahadzujú repliky aj v civilných, pokojných polohách, (ktoré sú zvládnuté omnoho lepšie ako tie vypäté). Problém je samozrejme už v scenári a varírovaní medzi autenticitou a zbytočnou slovnou vatou. Ten občasný mumblecore prednes (a ako sa viacero Čechov sťažovalo kvôli nemu takmer vôbec nerozumeli slovenčine, s ktorou už tak majú problém) je v tak štylizovanom filme veľmi rušivý. Čo ale zaujímavé je, je vizuálna stránka filmu. V kontexte slovenskej kinematografie to skutočne nie je žiadny Žiaran alebo Chlpík a vklad zahraničného kameramana otvoril nové možnosti. Dá sa to zotrieť jednoduchým protiargumentom, že je to len pastiš filmov spoločnosti A24 alebo seriálu Eufória, ale to by bolo neúprimné, vzhľadom na to, že ten film v najlepších momentoch skutočne vyzerá krásne. Príroda je fascinujúci fenomén, ale snímať ju podmanivo a nie nudne je obrovská výzva. V tých horších momentoch to bohužiaľ síce vyzerá ako reklama na minerálnu vodu Rajec, no znovu sa mi zdá, že je to skôr režijný problém - napr. scéna sprchujúcej sa nahej protagonistky, ktorú pozoruje vlk. Kontroverzná scéna drogového tripu à la Gaspar Noé je v tomto prípade vizuálny exces ďaleko viacej zvládnutý než tie dramatické - napriek tomu, že je symbolicky dosť zbytočná. Čisté snímanie ako u von Triera v snímke Antikrist podobných sémantických prvkov prírody a odľahlosti a šialenstva by bola ale lepšia autorská stratégia. Nakoniec teda tým najväčším tŕňom v oku je žánrovosť a tematickosť - o tých sa tu v komentároch aj píše najviac. Prihodím svoj názor aj ja, naraz o oboch, pretože sa mi zdá, že sa v tomto prípade prepájajú. O čom ten film chcel naozaj byť a čím chcel naozaj byť? Ak to napríklad porovnám s Eggersovou Čarodejnicou - tá sa dokáže uzavrieť do vlastného koherentného mýtického sveta, vytvoriť jeho pravidlá a pracovať s žánrovými prvkami okultného a folk hororu. V prvom rade tieto prvky nepopiera, nesnaží sa im vyhýbať, ale ide priamo do nich, pretože ich rozprávačsky potrebuje a seriózne s nimi pracuje. To sa o Svetlonoci povedať nedá. Mýtus tu nie je nosná téma ani v opozícii ku (ženskej) racionalite. Pretože snímka si vlastný mýtus nedokáže vymyslieť (v zmysle inšpirovať sa ľudovou kultúrou alebo priamo prejsť ku skúmaniu toho katolíckeho) len k nemu v odrobinkách odkazuje ako k čomusi, čo len chce aby bolo všadeprítomné a inherentné svetu postáv - ale nie je. Snaží sa neustále uprednostniť psychologickú rovinu charakterov, ale tým, že ju nezasadí do žánrovo pevného sveta a rozprávania sa rozplýva v prázdnote a bezvýznamnosti. Prežívanie postáv tak pôsobí len ako koncept a anekdota. Čo je o to bolestivejšie, lebo toto prežívanie by malo byť o takých silných témach ako je smrť, zneužívanie, týranie a strach. Vnoriť sa hlbšie do pravidiel survival hororu alebo backwoods hororu - ktorý snímka naznačuje okolitým nebezpečím iracionálnych vidiečanov, ich stupňujúcou sa agresiou, všadeprítomnými súdiacimi pohľadmi - by pomohlo zoškrtať všetky zbytočné témy (vďaka sústredeniu sa na naratívnu líniu) a budovať fiktívny svet filmu. Možno by pomohlo aj skrátiť film o 15 minút, nerozdeľovať ho zbytočne do kapitol, šikovnejšie pracovať so subverziou stereotypov (rómska paní bylinkárka, komplexnejšie spracovať maskulínnu pýchu a trest, záver "návratu" do - ženského - raja, rurálnu masovú paniku a chudobu a pod.). Svetlonoc nie je zlý film, mal šancu byť ďaleko lepší, dokonca možno až vynikajúci. Množstvo nápadov prítomných vo finálnom produkte je veľmi pútavých, ale zostávajú často buď protichodné v naratívnej rovine (rušivý konflikt žánru a umeleckého rozprávania), alebo nedotiahnuté do konca a zbytočné v tej tematickej. A nakoniec - neváži si hororový žáner, z ktorého tradície vychádza, na ktorom stavia, necíti k nemu nevyhnutnú vášeň pre to, ako sa rozhodol rozprávať.