Aljak

Očakával som poriadnu citovú vydieračku, ale napokon to bolo až neuveriteľne úprimné a prirodzené. Najväčšou ozdobou celého filmu bola jednoznačne postava Louise, ktorú absolútne efektívne stvárnila šarmantná Emilia Clarke! Ušľachtilá duša a charakter tejto dievčiny, ktorá sa snažila čo to dalo, aby ukázala že je pre čo žiť. Aj keď tie jej úsmevy už občas pôsobili už dosť neprirodzene, ale rozhodne priniesla do príbehu pôvab a charizmu. Čo sa týka Willa, ten mi prišiel dosť sebecký (najmä na začiatku a na konci) a apatický (čomu sa zas asi niet čo diviť), no mal som pocit, že si nevedel vôbec vážiť to čo pre neho Louise robila (a to aj nad rámec svojich povinností). Je to na 3*, ale vďaka Emilii jedna navyše!

Veľmi podobný námet (a vlastne aj scenár) ako Orphan. Takže o nejakej originalite je v tomto prípade asi márne rozprávať. Ale napriek tomu to bolo celkom pozerateľné, aj keď tendenčne dosť predvídateľné. Aspoň ten záver vyzeral byť nádejný, ale napokon aj ten skončil miernym fiaskom (teda myslím, že by sa to dalo uzavrieť omnoho zaujímavejšie vzhľadom na vzniknuté okolnosti). Keby som predtým nevidel spomínaný Orphan, tak by som to zrejme ocenil aj vyššie, ale aj tak celkom fajn.

Nuda, nuda a ešte raz nuda. Mal som čo robiť, aby som vydržal oči a mozog udržať v bdelom stave (a nebolo to veru žiadnou únavou alebo vyčerpaním). Ale táto partia 4 ľudí a ich všemožné dialógy o všetkom a o ničom, to ma rozhodne vôbec nebavilo. V druhej polke filmu konečne nejaká dráma, ale aj táto nádejná dejová vetva bola akosi rýchlo zažehnaná. Škoda, vyzeralo to podľa popisu celkom nádejne, a obzvlášť to zaradenie do "mysteriózneho" žánru mi imponovalo. Dokonca oficiálne je film žánrovo zaradený ako "erotic psychological drama" - to znelo veru lákavo, ale napokon žiadna sláva! P.S. Atmosféra Pantellerie bolo asi to najlepšie z celého filmu.

Stratil som slová! Ázijské romantické komédie mi prídu väčšinou strašne teatrálne a infantilné - preto som bol ohľadom tohto aj trochu skeptický. Ale zlákal ma na tom ten Paríž, tak som to riskol - a treba povedať, že Našťastie! Keď už sa to dostalo do tej klišé atmosféry, tak som si len povzdychol, že "to sa dalo čakať" a že mám pred sebou ďalšiu schematickú romantickú blbôstku á la Hollywood. Naozaj, veľmi milé prekvapenie sa vykľulo z tohto hongkongského filmu! Mám rád filmy s retrospektívou, ktorá postupom času v deji odkrýva podstatu správania postáv - a presne tá tu hrala veľkú rolu. Ale bolo tu toho oveľa viac : Láska (jednostranná aj vzájomná), priateľstvo (s nádejami aj bez nádejí), rozchody (definitívne i dočasné), opätovné stretnutia (šťastné aj nešťastné) - a k tomu viacero zlomov v deji, ktoré so sebou prinášali rôzne emócie (od dojatia cez nedorozumenie až po smútok). No ale v celkovom ponímaní paráda (a to som bol niekde v prvej tretine presvedčený, že bude zázrak ak by sa tomu dalo dať aspoň 3*). A inak, tie parížske kulisy = nádhera!

Scenár skvelý, no dejovo dosť chabé, a čo sa týka dialógovej stránky filmu, tak v tomto ponímaní dosť sklamanie. To nahnevá, keď taký dobrý scenár dopadne takto... A pritom to malo nábeh na kvalitnú drámu s motívom pozoruhodného milostného trojuholníku. Najviac ľúto mi bolo prirodzene Sophie, ktorá bola v tom celom úplne nevinne. Po očakávanom zlome v deji sa na moje prekvapenie situácia vôbec nevyostrila - a vyzeralo to, že zvíťazila ľahostajnosť, ale potom ...

Dobrý a originálny námet, aj keď tá komédia mi do toho vôbec nepasovala. Toto bolo na čisto dramatický žáner, a je veľká škoda, že do toho motali aj tie komediálno-absurditné prvky. Najviac zo všetkého sa mi páčili tie retrospektívy do minulosti na vývoj vzťahu a formovanie osobností oboch súrodencov. Toho tam mohlo byť aj oveľa viac. Naopak, najmenej atraktívna časť bola tá Hannina "chorobná súcitnosť", to ma fakt nebavilo. Ale inak fajn, a najmä zaujímavé.

Tak tomu sa povie iránsky realizmus. Jafar Panahi si zobral na pretras veľmi zaujímavý námet zo športovo-spoločenského prostredia. Zopár dievčat to risklo a chcelo si vychutnať futbalovú atmosféru na vlastnej koži, hoci tým riskovali zadržanie mravnostnou hliadkou. Dôvod prečo nemôžu sledovať zápas priamo z tribún je viac než alibistický. Ústredná téma skvelá, len dejový rámec dosť nevyhovujúco uzavretý do ohrady za tribúnou. Potenciál to malo vyšší, stačilo trochu väčší záber ako len dialógové nezhody medzi dievčatami a policajtmi, mimochodom stále o tom istom. Aj preto, len 3*.

Starovek mám rád, aj mytológiu - ale Egypt ma nikdy nijako obzvlášť neuchvátil. Ale aj tak rád siahnem po filmoch z tohto prostredia... Gods of Egypt ma na jednej strane prekvapili celkom vydareným scenárom, ktorý mal tú pravú advanture atmosféru, no na druhú stranu všetky tie prehnané vizuálne efekty a akčné súboje bohov v robotickom prevedení, to bolo pre mňa dosť veľké sústo, keďže takéto vizuálno-efektívne extrémy fakt nemusím! Ale napriek tomu, že som od toho nečakal nič extra, tak napokon som v podstate milo prekvapený a film hodnotím ako ľahký nadpriemer. Nebyť toho vizuálno-efektívneho extrémizmu, možno by som dal aj o hviezdu navyše!

Zaujímavá idea, aj formát, ktorý dokonca vyvolával pocit autenticity, hoci predsa len to bolo miestami trochu strojené a neprirodzené. Ale tento koncept rozhodne zaujal! Slávny perzský umelec Jafar v roli taxikára sa potuluje teheránskymi ulicami a v jeho aute sa postupne striedajú rôzni ľudia, ktorí tvoria rozmanitú mozaiku iránskeho hlavného mesta. Celé to pôsobilo fakt prirodzene a do toho charizmatický Jafar, ktorý bol stredobodom celého filmu. Mne sa osobne najviac páčila pasáž s jeho neterou, a najmä ten rozhovor o nečistom realizme a reálnej realite - taká morálno-filozofická debata, ktorá však prispela k celkovému posolstvu tohto diela.

Ak film dokáže vyvolať nejaké silnejšie emócie (samozrejme okrem zhnusenia), tak to stojí za to. V tomto prípade to bolo najmä dojatie, ktoré dosiahlo v závere absolútne emočné vypätie a v očiach sa mi dokonca zjavili slzy (dojatia) a telom sa mi prehnali zimomriavky (v pozitívnom zmysle slova). A to bol na prvý pohľad v podstate klišovitý rodinný film s očakávaným vývojom. Ale tá idea, s ktorou prišli Siems a Winnie, tak to dodalo celému filmu neuveriteľné čaro! Obzvlášť, keď sa v labyrinte náklonnosti a odcudzenia ocitli aj oni samotní. Ale toto bola fakt kvalita! Dojatie v závere naozaj neopísateľné!