Aljak

Drsná realita o tom, kam kráča svet a čo všetko sa skrýva pod pokrievkou mäsového (a zároveň masového) priemyslu. Mám rád, keď dokument je podaný takýmto štýlom a donúti človeka sa zamyslieť nad danou problematikou. Koniec koncov, to by mal byť cieľ každého dokumentu - ale zas až taká samozrejmosť to nie je. LoveMEATender to však dokázal a naozaj priniesol drsný pohľad do toho čo všetko sa skrýva za touto mega produkciou mäsa, absolútnou ignoráciou prirodzeného vývoju a hrubého narušenia ekologickej rovnováhy. Hrozivé, aké ďalekosiahle následky tento celý mäsový priemysel vyvoláva - hotové tsunami!! Je to smutné, ale je to tak! Porozmýšľam aspoň nad tými vegetariánskymi štvrtkami ;)

Táto sonda do života slúžky Val bola zaujímavou filmovou témou, preto som sa na to ak tešil. Ale napokon som dosť sklamaný. Očakával som nejakú lepšiu zápletku a určite viac dramatizácie, pretože napokon mi to prišlo celé nejaké ťažkopádne. Pritom tie postavy a prostredie, do ktorého je príbeh zasadený, vytvárali rozhodne veľký potenciál. Na druhú stranu to aspoň pôsobilo absolútne realisticky, čo je vlastne len jedno z mála plus tohto brazílskeho filmu. Škoda, dalo sa s tým oveľa lepšie pohrať a vyvolať lepšiu dramatizáciu ako táto zápletka o slúžke a jej dcére.

Tarantinove dva predchádzajúce kúsky (Inglourious Basterds a Django Unchained) sa mi celkom pozdávali, a tak som bol zvedavý, čo pre nás prichystal tentokrát. Po scenáristickej stránke opäť na parádu a celá zápletka spestrená so zámenou identít bola v podstate typicky "tarantinovská", takže za to palec hore. Čo však na Tarantinovi rád nemám, tak to určite vizuálne efekty sprevádzané výbuchmi krvi a rozlietavanie častí tiel, čo pre mňa pôsobí mimoriadne neprirodzene a zbytočne prehnane (neviem načo je dobrá taká vizuálna hyperbolizácia). Keď však The Hateful 8 porovnám s predchádzajúcimi dvomi Quentinovými filmami, tak tu veľmi chýbal akýsi prirodzený humor a dôvtip, čo ešte viac skresalo môj celkový dojem - k finálnym 3*.

Príbeh Lance Armstronga by sa dal dokonale opísať frázou "From Hero to Zero". Nikdy som ho Armstronga nemal rád - ani ako športovca, ani ako človeka. Jednoducho mi vždy na ňom prekážalo to obrovské sebavedomie a ego, ktorým sám seba vystavoval na obdiv. A keď sa prevalilo to, že všetky úspechy dosiahol dopingom a celá tá jeho hrdinská aura je vystavaná na základoch podvodu, mohol som sa akurát tak pousmiať. Je mi jasné, že veľa fanúšikom (resp. už bývalým obdivovateľom) Lanceho sa tento film pozdávať nebude, keďže je to Armstrong vykreslený v dosť negatívnom svetle, ale mne sa ten film teda o to viac páčil. Obával som sa, že film bude ladený ako vysoká glorifikácia tohto muža, ale našťastie to tak nebolo - a práve tá faktografická atmosféra tomu dodala ten žiadaný spád. Veľmi dobré! Za mňa 5 hviezd!

Námet vlastne rovnaký ako v úspešnom Abrahamsonovom filme Room, avšak dej je skôr zameraný čisto len na tú integráciu do reality. Tá bola v tomto prípade podľa mňa síce podaná pútavejšie, ale chýbala mi tam nejaká obšírnejšia retrospektíva, ktorá sa v tomto prípade priam núkala. Čo sa mi na tom páčilo, tak určite tá bezemočnosť hlavnej postavy, ktorá napriek tomu že z toho väzenia fyzicky odišla, avšak jej duša zostala uväznená naďalej a jej trauma nemala zrejme konca kraja. Škoda, podľa mňa sa s tým dalo vyhrať ešte aj oveľa lepšie, ale inak nadpriemer (tesne zaokrúhlený k 4*) - najmä v tomto psychologickom kontexte, a aj vďaka Saoirse Ronan, ktorá je priam ideálom na takéto role naivných dievčat (viď Brooklyn).

Konverzačky mám rád, pokiaľ majú nejaké obšírnejšie posolstvo a zmysel. Ale toto ma teda vôbec ale vôôôbec nebavilo. Doteraz som o Davidovi Wallacovi a Davidovi Lipskym sotva počul, a tak som nebol nijako zasvätený ani do ich kariéry, a ani do ich životného štýlu. Popravde, nebyť Eisenberga a Segala v hlavných rolách, neviem či by som po tomto filme vôbec siahol (keďže ani popis filmu ma nejako obzvlášť nelákal). Film mal síce zopár dobrých konverzačných fáz, ale po epickej stránke väčšinou viacmenej podpriemer.

Americký futbal v Európe nemá až takú popularitu, a tak niet divu, že meno Freddie Steinmark a ani jeho príbeh tu v podstate nikto nepozná. Ale o to viac dokáže tento športovo-dramatický film zaujať svojim spádom, ktorý postupne mieri k vrcholu (teda v športovom ponímaní) a následnému pádu (vo všetkých ohľadoch). Naozaj smutné, keď životný osud sa dokáže takto zvrhnúť. A že "karma" existuje? Toto je jasný príklad toho že Nie. Pizzo to zrežíroval nadmieru dobre, aj keď miestami to pôsobí trošku neprirodzene (čo zas nie je nič prekvapujúce pri americkej produkcii), ale inak vydarené, aj slzy sa mi objavili na krajíčku v niektorých momentoch. Finn bol do role Freddieho obsadený výborne - dokonca aj tá reálna podoba tam bola.

Idea a posolstvo filmu sa mi veru páčili, ale to prevedenie ma až tak nezaujalo. Celé to bolo ako jedna veľká telenovela obsiahnutá v takmer 140-minútovom filme. Láska sa prelievala zo strany na stranu, a keď sa zdalo, že už je to konečne vzájomné, vždy prišla nejaká výhrada, ktorá Lásku zrútila. A tak sa príbeh láme vo viacerých zlomových situáciach, ktoré zároveň modelujú charaktery ústredných postáv. Čo bolo azda najlepšie, bolo to postupné uvedomovanie si, čo je to prirodzenosť a čo len monotónna pretvárka na útechu vlastnej rodiny. Vedove alegorické rozprávanie o všednosti pred svojou najbližšou rodinou bolo tou najlepšou scénou z celého filmu, ktorý ale v mnohých ohľadoch balansoval žiaľ na hraniciach priemeru.

Nemôžem si pomôcť, ale Sangaile mi v mnohom pripomínala Pawlikowskeho film My Summer of Love (so skvelou Emily Blunt a Natalie Press). Dve dievčatá, jedno náhodné stretnutie a nezabudnuteľné leto. Atmosféra v mnohom podobná, aj keď My Summer of Love ma očarilo omnoho viac, najmä svojim dramatickým a epickým rozmerom. Litovská Sangaile mi prišla často príliš lyrická a bez spádu, čo na druhú stranu dobre vyvážila vizuálna pestrosť a vydarená kamera. Pridať do toho väčší kus dramatickosti a dialógov, mohlo to byť oveľa lepšie. Takto "len" na 3* (sčasti aj preto, že LGBT tematika začína byť v kinematografii až príliš rozšírená, a upadá tak výnimočnosť).

Na tento film som sa dosť tešil, a zároveň sa obával, aby to nebol jeden z tých mega-sentimentálnych filmov o žití a umieraní. Bohužiaľ, bol! Mnohí prirovnávajú Miss You Already k famóznemu filmu The Fault in Our Stars, ale toto na Hviezdy rozhodne nemalo - ani náhodou! Ešte viac ako ten sentiment, ktorý sa silou mocou snažil tváriť ako prirodzené anti-klišé, ma ubíjala postava Milly - nechápem ako sa niekto tak milý ako Jess mohol priateliť s takou egocentrickou kravou, ktorá za všetkým videla len a len seba. No a herečka Toni Colette mi je fakt že nesympatická, určite by som sem obsadil niekoho sympatickejšieho (možno by mi potom celá Milly neprišla taká neznesiteľná). Pre mňa sklamanie, ešteže som na to nešiel do kina.