kikuka

Celkom pekne vyhrané detaily mizanscény. Trochu ma síce zarazil záver - a to som jeden z tých pohanov, čo nečítali knižnú predlohu - ale morbídna zvedavosť ma neopúšťala :-)

Mám rada tieto národniarske kúsky. :-)

Film nakrútený podľa osobných zápiskov Ernesta "Che" Guevaru (to "Che" znamena niečo ako "hej ty", "ahoj ty" a je špecifické pre argentínsku španielčinu a do Guevarovho mena sa dostalo v Mexiku, keď sa zoznámil s Castrovcami po ich úteku z Kuby po tom, čo sa im nepodaril útok na kasárne Moncada, a čo Batista urobil tú "chybu", že ich v tichosti nepopravil) si vďaka jednoduchému nápadu našiel zlatú strednú cestu, a teda vytvoril akýsi introspektívny odstup. Ten nápad spočíva v štylistickej fragmentarizácii filmu - vkladaní "archívnych" záberov z rozhovorov, vystúpenia v OSN a pod., počas Guevarovej návštevy v USA. Tie úvodzovky preto, lebo aj tieto časti sú výsledkom fikčnej štylizácie. V každom prípade čiernobiele "cinema direct" vsuvky svoj účel plnia. Zároveň spolu s "nearchívnymi" zábermi vytvárajú zaujímavý oblúk medzi udalosťami na Kube (resp. ešte v kratunko v Mexicu - od vyplávania Granma a veľmi elegantného popisu toho, ako sa revolucionári stratili) od decembra 1956-59 a Guevarovým pobytom v USA v 1964 - po víťazstve kubánskej revolúcie a započatí obchodnej blokády Kuby (aj preto sa kubánska káva vyváža cez Guatemalu a Ekvádor ;-). Povedala by som, že Soderbergh si pekne cibril štýl v politických thrilleroch / drámach a pseudo-dokumente presne za účelom nakrútenia tohto hybridu tak, aby sa divák stal tým skrytým zúčastneným pozorovateľom udalostí bez toho, aby v nich bol osobne zaangažovaný.

Nápad, ktorý mohol vyústiť do hravého filmu, vyústil do podivného ťaživého sna - jedného z tých, v ktorom sa vám sníva, že spíte a sníva sa vám, že spíte a tak ďalej, takže sa musíte zobudiť niekoľkokrát, aby ste sa naozaj zobudili a v konečnom dôsledku aj tak celkom presne netušíte, kde ste a či ste fakt hore. Aj keď by som sa oprostila od prvotnej zákernosti - že hlavná hrdinka by hneď v úvode skončila v ústave, film so sebou prináša niekoľko ďalších vecí, pri ktorých sa mi nestačili závity vyrovnávať. Najmä, kam zmizla "odborníčka na sny"?

Malý dobrý film, ktorý je ďalším z dôkazov krásy v jednoduchosti. Jemne vpracovaná línia (ne)schopnosti vyrovnať sa so zmenami osobného životného prostredia, ako aj akási dokumentácia premeny až vidieckeho predmestia na súčasť moderného veľkomesta. Jazzová ("wooovská") hudba a najmä Han Suk-kyu sú pre mňa tichým bonusom.

Oh my nuts!..Donnieho veľmi môžem. Nielenže mi je sympaticky ako chuap, ale mam problémy odtrhnúť oči od jeho pohybov. Zjavne, Wilson Yip vie ako naňho. Úprimne, nebola som si celkom istá, čo od filmu čakať, ale ostala som s otvorenou papuľkou, keďže Ip Man veľmi pekne zvláda historickú líniu a pästičkovú líniu, v ktorej sa Sammo Hung (a jeho kung-fu humor) nezaprie. Trochu zamrzí, že film si nedal viac záležať na postave samého Ip Mana a spolieha sa na divákovu vlastnú hlavu. V každom prípade je zaujímavé sledovať, ako HK/Čína opäť siahajú do svojej "veľkej" minulosti (Ip Man je z kontinentálnej Číny, ale ako majster Brucea L. sa stal súčaťou HK mytológie), podobne ako v Onca upon a Time in China a Fearless, a v zásade vždy trafí do čierneho (resp. bielej bodky ;-). A prečítajtne si Kino Ikon 2/08, keď vyjde. Dakujem.

Teda, Donnie Yen ako trdlo! Heh. Roztomilý filmík plný dvojzmyslov, z ktorých niektoré fungujú aj v angličtine (klasický súboj veľkej a malej zbrane) a niektoré sú doslovné čínske idiomy (jesť niekoho tofu - páliť po niekom), a do toho majsterka Ng Mui a jej najslávnejšia žiačka, ktorá pomenovala dané umenie boja a ktorá sa "vybojuje" z potenciálne núteného manželstva. A tak. A tým sa vlastne vysvetľuje aj to, prečo je tu Donnie Yen také trdlo - keďže Wing Chun svojho milovaného a vyvoleného manžela vytrénovala až počas manželstva. Teda, to bol on, kto nazval wing chun wing chunom. :-).

Fajn, sedemdesiate roky v našich zemepisných šírkach a dĺžkach nie sú filmársky bohviečo. Ale je to lepšie, ako nasledujúca dekáda ;-). Ono to asi nebude celkom zhoda okolností, že o rok neskôr vznikol Hollého filmík Kto odchádza v daždi o dobe zoštátňovania a združstevňovania. Očovské pastorále, podobne ako aj ich režisér, nepatria k pravidelne uvádzaným "zásadným" filmom dekády.Niektoré momenty javia ako úsmevné (najmä vďaka Pántikovmu klasickému patetickému prednesu) a film v zásade "programovo" kritizuje "starokomunistov". Z filmárskeho hľadiska je osud baču, ktorého ovce sa stali družstevnými - podobne ako i on, hoci svojou povahou ostal klasickým gazdom a "dobrým pastierom", ktorý sa i o družstevné staral ako o vlastné a mal z toho problémy, v pevných rukách. [k 7/10]

príjemne letné, ideálne servírovať v decembri..s jahodami ;-).. trochu škoda, že sa úlohy rozprávača nezhostil sám kráľ neurotikov..na druhej strane, najmä pre mužské oko, zvolil si príjemné alter ego na plátne..aj s "chrapákom"..

Je vidno, že Ryo Sung-wan vie, čo chce a vo filme to aj je. Má švih, šmrnc, akciu a drive, ktorým miestami prekonáva The Good, The Bad and The Weird. Problém môže nastať pri nekompatibilite s východoázijským humorom. Priznávam, že občas mám problém aj s tým "bežným" a rozhodne som nedorástla (a asi ani nedorastiem) na slintavý (atd) humor. Dachimawa Lee je paródia a primerane k tomu som len postupne prekonávala nadsadené herectvo, nadsadený humor, nadsadené všeličo. Čo jednoznačne pomohlo a zabralo je zhrnuté v 2. vete. Btw. výborná práca s hudbou, teda v zásade všetkými (cca) troma hudobnými motívmi. :-) Aj tak mi vŕta hlavou, ako (by) sa Kórejci dívali na Belmondovho "Muža z..." ..