PeterJon

Nemecké filmové weby kritizujú režisérovo skreslenie faktov a historickú nepresnosť. Podľa Richthofenovej biografie od literárneho vedca a historika Joachima Castana vydanej roku 2007 vášňou Červeného baróna bol lov na ľudí, nie lietanie: „Nikdy nestrieľam na stroj, odstrelím priamo pilota,“ cituje letca autor knihy. V snahe pochovať vytvorený mýtus historik uvádza, že Richthofen síce ušetril zopár nepriateľov, čím si získal rytiersku reputáciu, ale rovnako mu spôsobovalo sadistické potešenie pozorovať horiacich protivníkov, ako padajú k zemi a strielať do pilotov zmietajúcich sa dolu v plameňoch. Ženu alebo milenku tento v súkromí plachý muž podľa neho nikdy nemal.

Ako uvádza distribútor filmu Bioscop, kalifornský spisovateľ a režisér Nikolai Müllerschön pôvodom z Nemecka pracoval na príbehu pilota Richthofena dlhé roky. Prvý návrh napísal už v roku 2002 a následne nesčíselnekrát upravoval. Už od začiatku ale chcel Müllerschön produkovať a natáčať film v Nemecku, pretože mu prišlo podstatné rozprávať príbeh o Červenom barónovi z nemeckého pohľadu. Zároveň ale v tej dobe nevidel natáčanie v Nemecku ako reálne. Preto sa pokúsil svojím projektom zaujať Hollywood. Štúdiá prejavili záujem, predbežný rozpočet bol stanovený na 40 mil. dolárov a niekoľko amerických hereckých hviezd bolo oslovených s ponukou hlavnej roly. Müllerschön ale čoskoro uvidel, že jeho európsky ladený film sa stáva americky klišovitým, a tak sa rozhodol pre prvú variantu. Ako lokácie pre natáčanie boli pôvodne vybrané Stuttgart a Litva, ale nakoniec sa natáčalo prevažne v Prahe – aj vďaka prvotriednej filmovej infraštruktúre a miestnym profesionálom. Zásluhy na filme má tiež česká Letecká amatérska asociácia, ktorej členovia vyrobili dvojplošníky a letecké vraky. Produkcia taktiež zahrňovala obrovské množstvo koní, historických vozidiel, parných lokomotív a haldu vojenskej techniky, ktorá na miesto natáčania dorazila z každého kúta Európy. Keď bolo natáčanie po 61 dňoch u konca, nastal čas 16-mesačnej postprodukcie v Los Angeles, kde žije režisér Nikolai Müllerschön. Prvá verzia sa potom testovala na amerických divákoch a až potom sa film dočkal premiéry v Nemecku presne v deň letcovho 90. výročia úmrtia – 21. apríla 2008.

365 dní príprav
2 roky filmovania v 16 krajinách pod vodou, v močiaroch, v korunách stromov, vo vzduchu
teploty od -30 do +50° Celzia
170 druhov zvierat

Rôzne výzvy vyžadovali rôzne technické riešenia: kamera 5 m vysoko vo vzduchu natáčala dve žirafy, kamera 30 cm nad hladinou vody sledovala pohyby plávajúcej potápky. Ďalej boli použité teplovzdušné balóny, helikoptéry a žeriavy, aby sa kamery čo najviac priblížili k sledovaným objektom bez toho, aby boli potrebné transfokátory.

V inej scéne sa kamera plazí z tŕstia vo vode k hniezdu penice a záber končí zhora. Dostať sa tak blízko k vtákom bez toho, aby ich pri tom vyplašili, zabralo štábu 12 dní pomalého a starostlivého postupu.

Ako uvádza distribútor filmu SPI International, aby filmári zachytili aj tie najmenšie detaily zvieracích pytačiek, použili nielen najmodernejšie technológie, ale často vymýšľali nové techniky, ktoré umožnili ich tímu natáčať zvieratá z bezprostrednej blízkosti a byť pri tom nenápadní. Použili všetky možné vynálezy vytvorené pre systém „vidieť a nebyť videný“. Natáčali jeleňa za pomoci diaľkovo ovládanej kamery ukrytej v kmeni v lese blízko krmelca; podobne použili kameru na palube diaľkovo ovládanej miniatúrnej lodi, aby natočili 12 m záberov potápiek so svojimi potomkami.

Wajda však nikdy nedúfal, že sa mu film podarí natočiť. Vedel, že by mu v tom komunistickí vodcovia zabránili. Mal s nimi problémy už kvôli svojej predošlej filmovej tvorbe a myslel si, že sa socializmus v Poľsku nikdy nerozpadne. Stalo sa. Film mal po dlhých prípravách premiéru vo Varšave 17. septembra 2007 – k výročiu vstupu Červenej armády v roku 1939 do Poľska. Poľská premiéra sa stala štátnou akciou, na ktorú prišla takmer celá vláda a v Poľsku hovoril o ňom snáď každý. Film bol aj patrične ohodnotený, z jedenástich nominácií na poľskú národnú filmovú cenu Orol získal sošku v piatich kategóriách, vrátane najlepšieho filmu a k tomu pribudla aj nominácia na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film.

Ako sa ďalej píše v rozhovore pre anglickú BBC, v útlom bytíku v centre Varšavy 78-ročná pani Jolanta Klimowicz dodnes prechováva v obálke zhnednuté fotografie otca, ktorý bol jedným zo zavraždených v Katyňskom lese. Mala vtedy 10 rokov, keď ho odviezli. Rodine nikdy nepovedali, čo sa s ním stalo. Jej matka roky dúfala a žila v klamlivom dojme, že jedného dňa sa vráti zo sovietskeho zajateckého tábora. "Bolo to tabu, nesmeli sme nikomu o tom hovoriť, poľská komunistická vláda blokovala všetky verejné debaty týkajúce sa katyňského masakru. Dokonca ani rodiny nezvestných sa nesmeli navzájom stretávať a utešovať,“ spomína pozostalá dcéra.

Otec režiséra Andrzeja Wajdu bol jedným z popravených dôstojníkov a on bol nútený vyrastať v tzv. katyňskom klamstve. "Po roku 1945 sa katyňská lož stala základom sovietsko-poľského priateľstva," hovorí. "Sovieti chceli od nás, aby sme verili, že Nemci spáchali tento zločin. Tým klamstvom nás kŕmili v škole, všade ste mohli počuť toto klamstvo," spomína režisér v rozhovore pre BBC.

Keď sa Adam Sandler rozhodol stvárniť Zohana, celkom sa do nej ponoril. "Pracoval veľmi, veľmi tvrdo. Štyri mesiace cvičil s jednotkami SEAL," prezrádza scenárista Robert Smigel. "Posilňoval, behal, robil sklapačky, minimálna strava. Nikdy som ho nevidel šťastnejšieho."

Nápad na stvorenie Zohana, drsného izraelského vojaka, ktorý sa vzdá boja s terorizmom, aby si mohol splniť sen stať sa kaderníkom, dostal Adam Sandler už pred rokmi. Pri písaní scenára si prizval k spolupráci dvoch dobrých kamarátov: kolegu zo Saturday Night Live (od r. 1975) Roberta Smigela a bývalého spolubývajúceho - a budúceho krá'la komediálneho žánru - Judda Apatowa.

Aj keď jadrom celého filmu je jeden z najväčších svetových problémov, hlavným cieľom autorov filmu bolo pobaviť. Rob Schneider, ktorý hrá Salima, palestínskeho taxikára, si myslí, že komédia je jedinou možnosťou, ako sa postaviť k neriešiteľnému problému. „Komédia ľudí zbližuje,“ vravil. „Zohan je neuveriteľný – tak neuveriteľný, že sa, ako dúfam, všetci oslobodia od predsudkov a spoločne sa zasmejú.“

Vo filme môžeme vidieť aj vtedajšieho prezidenta filmovej Akadémie Sida Ganisa. „Takže asi nebudeme nominovaní na Oscara, pretože Sid musí byť nestranný,“ povedal scenárista Robert Smigel.

Adam Sandler (Zohan) zapracoval na svojom izraelskom prízvuku. Pomáhala mu v tom asistentka scenáristov Ronit Ravich-Boss, ktorá pochádza z Izraela. „Adam sa občas Ronit spýtal, či vie, ako sa niečo povie hebrejsky,“ spomína režisér Dennis Dugan. „Pokiaľ nám to slovo znelo smiešne, Adam ho použil.“

Jedním Sandlerovým (Zohan) pomocníkom bol Eytan Ben-David, ktorý – akokoľvek to môže pôsobiť zvláštne – je bývalý izraelský vojak, ktorý v súčasnosti pracuje v kaderníctve v Los Angeles. Ben-David sa so Sandlerom zišiel a poradil mu, ako sa kaderník správa, ako drží nožničky a ako rozpráva.

Zohana nepriviedli k životu len prostredníctvom tužidla a kondicionéru. Adam Sandler sa pre rolu bojovníka s terorizmom dopracoval k neuveriteľnej kondícii. K tomu mu pomohol vedúci kaskadérov Scott Rogers, ktorý bol poverený úlohou urobiť zo Zohana výnimočne schopného vojaka. „Chceli sme, aby všetky kaskadérske kúsky vyzerali tak inovatívne, ako to len pôjde,“ tvrdí režisér Dennis Dugan. „Nechceli sme, aby pôsobili komediálne, na štýl Jackieho Chana, ale aby boli naozajstné, brutálne, hrozivé a tak desivé, ako to len ide.“

Film o izraelskom vojakovi a palestínskom teroristovi? Nie je to tak šialené, ako to znie, myslí si režisér Dennis Dugan. "Ľudia, ktorí žijú v miestach konfliktov na Strednom Východe sú rovnakí ako tí, ktorí žijú medzi nami v New Yorku – jediný rozdiel je v tom, že zatiaľ čo v Gaze sa nezhodnú, tu sa znášajú veľmi dobre. Všetci si proste rozumejú," podotýka. "Chovajú sa k sebe viac ako ľudia než ako znepriatelené frakcie. Zohan je komediálnym pohľadom na život v štýle West Side Story." Pri natáčaní sa zmienené veci veľmi dobre prejavovali: "Jedna z úžasných vecí pri natáčaní – a nerobili sme to úmyselne – bolo to, že sme mali kopu scén, v ktorých vystupovali Arabi aj Izraelčania, takže boli na pľaci súčasne," prezrádza Robert Smigel. "Všetci spoločne obedovali. Viedla sa celá hromada vášnivých diskusií, ale bolo to veľmi priateľské, veľmi príjemné a veľmi objektívne. Bola radosť to pozorovať – niektorí z nich hovorili, že sa predtým s Arabom alebo Izraelčanom takto dlho ešte nikdy nerozprávali."

Jednou z kľúčových vecí pri nakrúcaní Zohana bolo povolanie tých najlepších a najzábavnejších hercov z izraelského a arabského sveta, aby film vo vedľajších rolách oživili. Režisér Dennis Dugan vysvetľuje: "Prešli sme pri ich hľadaní hádam polovicu sveta. Nakoniec bolo vo filme 175 rolí, takže sme skrátka museli." Scenárista Robert Smigel dodáva: "Na konci nakrúcania som niekoho z hercov počul prehlasovať, že odjakživa neznášali Arabov alebo Izraelcov, alebo že im neverili – pokým neprišli nakrúcať tento film. Skutočne vraveli, že im toto natáčanie zmenilo život. I keď na to narážame aj vo filme, myslím, že bol pre všetkých veľký šok zistiť, koľko toho majú v skutočnosti spoločného. Pozrite, nie že by sme si mysleli, že náš film niečo vyrieši. Chceli sme len, aby bol zábavný. Ale aj pre mňa ako pre Žida bolo zaujímavé mať na pľaci k Arabom rovnako blízko ako k Izraelčanom."

Sayed Badreya (Hamdi) je Američan egyptského pôvodu, ktorý do Ameriky prišiel v roku 1979. Hovoril o tom, že k arabským hercom bol americký filmový priemysel krutý: „Keď som sa tu prvý krát objavil a hľadal som prácu, mohol som hrať jedine teroristov. Bol som mladý, štíhly a vyzeral som na teroristu príliš dobre, takže som nemohol zohnať prácu,“ vtipkuje. "Nechal som si narásť fúzy, pribral, a okamžite som dostal prácu. Od toho momentu som v každom filme, v ktorom som hral, povedal jedinú vetu: V mene Alláha vás všetkých zabijem."

Napriek tomu, že sa väčšina filmu natáčala v New Yorku a Los Angeles, režisér Dennis Dugan s malým štábom natáčali aj na pláži v Tel Avive: „Začiatok filmu sa odohráva v lete v Tel Avive, preto som tam šiel, najal si izraelský štáb a natočil pár záberov na rušnej pláži. Pre niektoré ďalšie zábery sme si zašli na pláž do Mexika. V Izraeli sú pláže plné špecifických oranžových slnečníkov jednej zmrzlinárskej firmy. Zohnali sme si ich asi sto a odviezli do Mexika.“