moviefilm

Kvôli tomuto mám rád životopisné filmy. Pocit, ktorý v divákovi zanechajú na konci filmu treba vidieť, pretože je veľmi ťažko opísateľný. Rovnako, ako výkon Jamieho Foxxa. Jeho výkon je vec, ktorá sa nedá opísať slovami. To, čo on robí pre tento film je to isté, čo robila Charlize Theron pre Monštrum (2003). Takto vyzerá životná rola. (Pre porovnanie: http://www.youtube.com/watch?v=Q8Tiz6INF7I ) Hackford si tento fakt uvedomuje, preto Foxxa necháva zatieniť ostatných hercov, ktorý hrajú síce solídne, no Foxxova prítomnosť im "škodí". Hackford však necháva zatieniť aj sám seba, čo je asi najväčšia slabina filmu. To, že Foxx na seba strháva všetku pozornosť, akoby začal tišiť až po hodine a pol. Všetko, čo sa deje potom, je preplnené pamätnými scénami a excelentnými momentami. A aj keď je Oscarová nominácia za nejlepí film diskutabilná, bola podľa mňa práve za túto časť...

***POZOR SPOILER***Myslel som, že to s Potterovskou sériou pôjde už iba dolu vodou, aôe Yates ma prekvapil. Vrátil sa k atmosfére prvých troch dielov, známe Potterovské tváre naučil hrať (minimálne lepšie, ako v minulom diely), a vytvoril film s nádherným vizuálom. Krásna kamera pôsobí excelentne najmä v scéne Dumbledoreovej smrti, skvelé výprava dodáva atmosféru a nádherná hudba vytvára napätie. Potešil Jim Broadbent v úlohe Slughorna a scény pridané do filmy, ktoré v knihe neboli...

Jeden najoptimistickejších filmov vôbec. Keby sa takéto filmy natáčali viac, hneď by bol svet krajší...

Michael Clayton je jeden z najpremyslenejších thrillerov, aký som kedy videl. Je ako hodinky:všetko v ňom excelentne do seba zapadá. Každá postava, každá veta, dokonca každé gesto tu má svoje miesto, preto poteší hlavne náričných a pozorných divákov. Atmosfére dopomáha hlavne Howardova hudba, herecké výkony, z ktorých najviac vyčnieva neuveriteľne presvedčivá Tilda Swinton, Elswitova kamera a najmä, vynikajúca Gilroyova réžia, ktorý si plne uvedomuje, že divák (ako povedala sama Tilda Swinton) nemá šancu film poriadne pochopiť na prvý krát a dosť sa v tejto situácii vyžíva, akoby ho bavilo robiť niečo, o čom vie, že divák nepochopí. Jedinou chybou Michaela Claytona je, že aj napriek skvelému scénaru, premyslenosti a včetkým kladom, si naňho o pár rokov nikto nespomenie. A aj keď sa Gilroy nesnaží o to, aby si na jeho film niekto spomenul, predsalen si myslím, že by si pozornosť zaslúžil oveľa viac, ako bournovská trilogia. A aj keď mám nutkanie dať plné hodnotenie, má Michael Clayton isté nedostatky, ktoré určie odhalíte aj sami. Ten film sa jednoducho oplatí pozrieť...

Ak je toto najlepší Lyncov film, tak to radšej ani nechcem vidieť jeho ostatné filmy. Čo je dobré na tom, keď sledujem film, ktorý natočil a napísal úchylný a pomätený človek s psychickými problémami, ktorý ani sám nechápe, čo točí. Nebyť odporného konca, ktorý bol nielen nečakaný a príliš skorý, vzhľadom na to, že vo filme zostala nejedna nezodpovedavá otázka, ale aj sprevádzaný nepríjemným pocitom, pretože Lyncha zrazu prestala baviť logika v jeho filme, a tak natáčal niečo, čomu podľa mňa ani sám nerozumie. A dal by som ruku do ohňa za to, že 99% užívateľov, čo ohodnotili tento film piatimi*, mu tiež poriadne nepochopili. Nechápem, ako Lynch mohol byť za tento film nominovaný na Oscara. Keby sa nominácia dávala za najšibnutejší režisérsky výkon, tak by som k nej namal žiadne výhrady. Aj keď, keď si odmyslím niektoré scény v prvých dvoch tretinách, tak režíroval celkom solídne, no akonáhle tieto dve tretiny ubehnú, akoby nerežíroval on. Vysvetlia sa niekotré veci, aj keď nie všetky, ale divák len zmätene pozerá na plátno a nechápe. Sorry, ale toto ozaj nie je moja šálka kávy...

Gibson, ako William Wallace podáva dosť nevyvážený výkon, akoby sám nevedel, či chce hrať drámu, alebo komédiu, o to menej dojímavo pôsobí záverečná, tragická scéna. Oveľa viac stojí za pozornosť jeho réžia. Davové bojové scény zrežírované excelentne, rovnako, ako prvá hodina, ktorá je famózna. Statočné srdce navždy zostane zapísané v dejinách kinematografie a to aj vďaka jeho tempu. Gibson strieda veľkolepé boje s pomalými scénami, preplnenými skvelými dialógmi. Vynikajúca kamera nielen skvelo dopomáha atmosfére, ale aj načrtáva charaktery postáv. Do toho hrá nádherná hudba Jamesa Hornera a človek by si povedal, že Gibson tak divákovi servíruje absolútnu divácku eufóriu. No nie je to tak. Aj napriek všetkým plusom Gibson nedokáže diváka udržať v strehu po celé tri hodiny. Aj keď to je celé pekné, po čase to už začne nudiť. Gibson v úvode vytvorí geniálnu hodinu, v ktorej duchu sa mal držať po celý film. Namiesto toho len necháva Wallacea vyvolať boj, ktorý vystrieda dialógová scéna a zase odznovu, a aj keď si to plne uvedomuje, spolieha sa na to, že každý musí držať hubu a krok, kvôli tomu, že je film inšpirovaný skutočnosťou. Jednoducho celá druhá hodina by sa dala opísať asi takto:boj, dialóg, boj, dialóg,boj, dialóg...A poruší to iba v závere (a v úvode, samozrejme), čo je obrovská škoda, pretože to mohol byť bezchybný film...

Prvé stretnutie Jonzeho a Kaufmana dopadlo nad moje očakávania. Oni dvaja sú ako chlieb a soľ, či lietadlo a pilot. Kaufman vie šokovať a dodať originalitu a Jonze to vie excelentne spracovať. V divákovi vyvoláva také pocity, ktoré len tak hocikedy nezažije. Naraz vyvolá smiech, napätie aj prekvapenie. Obaja mali tiež šťastie pri výbere hercov, z ktorých som najmenej veril paradoxne Johnovi Cusackovi v hlavnej úlohe. Jednoducho ma nepresvedčil o všetkých pocitoch, ktoré jeho postava prežívala, narozdiel od bravúrnej Catherine Keener, Johna Malkovicha, či Cameron Diaz v bizarnej role. Ako bonus cameá niektorých hviezd a veľmi kvalitné masky. V koži Johna Malkovicha je-dovolím si tvrdiť-jeden z najoriginálnejších filmov, na ktorý len tak nezabudnete a odpustíte mu aj tie mínusy, objavujúce sa najmä v úvode, vďaka ktorým som nemohol dať plné hodnotenie...

Filmov, ako je Mys hrôzy sa za oceánom natáča neuveriteľné množstvo. Predsalen má v sebe Mys hrôzy v sebe dôvod, prečo ho treba vidieť. Je ním Martin Scorsese a Robert De Niro. Scorsese vytvára atmosféru, ktorá by sa dala krájať a ktorá vrcholí v záverečnej scéne, ktorá je mimochodom asi jedna z najlepších filmových záverov vôbec. Vďaka atmosfére udrží diváka bez prestávky v strehu a nenechá ho vydýchnuť ani v pomalých dialogových scénach bez hudby, ktorá je mimochodom vynikajúca a pripomenie vám Hitchcocka. Marty mal šťastnú ruku aj pri výbere hercov. Nick Nolte v hlavnej úlohe podáva jeden z jeho najlepších výkonov, aj keď je z ústrednej štvorice najmenej presvedčivý a nie všetky vety, ktoré vypustí z úst som mu veril. Zvyšnej trojici sa však dá uveriť každé písmeno. Keby Jessica Lange a Juliette Lewis nemali rozlišné priezviská, tak by som nemal problém povedať, že sú aj v reálnom živote matka s dcérou. Obzvlášť Juliette hrá excelentne, aj keď v úvode ešte hľadala spôsob, ako hrať Danielle, neskôr je už skvelá. Najlepšou voľbou bol však De Niro, ktorý vraha nehrá, on ním JE. Hrá tak bravúrne, že keby som ho stretol, asi by som sa ho bál(:D). Jediné, čo tomuto filmu chýby k dokonalosti je, že je viac-menej nekompaktný a je zložený len z epizodnych scénok. Je obrovská škoda, pretože to mohol byť ozaj geniálny filmový zážitok...

Hlavnou dominantou tohto filmu je jeho pomalé tempo. Film pomaly začne, pomaly pokračuje a aj pomaly skončí. Celý film pretkávajú bravúrne dialogy, bez ktorých by v sebe Poštár nemal tú genialitu, ktorá v ňom je. Pomalá réžia potom dodáva filmu neuveriteľnú atmosféru, ktorá sa pomaly začína vytrácať iba po príchode romantickej pasáže, kde sa Radford snaží napodobniť zaoceánske romantické drámy, a ktorá sa vráti iba v závere. Genialita tohto filmu je ale v jeho úprimnosti. Režisér sa nesnaží ohúriť, len jednoducho rozpráva príbeh a práve to vyvoláva v divákovi emocie. Nie je to typická oda na Oscara, je to ozaj jeden z najúprimnejších filmov, aké som kedy videl. Režisér nechce tie najkrajšie zábery, jednoducho necháva kameramana kamerovať, tak ako sa jemu zachce, čo porušil iba pár krát. Kamera je preto mierne roztrasená, čo však film nekazí, ale mu iba pomáha. Radford z nás nežmýka emocie ani pri tragických scénach, ale necháva pri nich hrať tú istú hudbu, ktorá znie počas celého filmu. Ďalšou skvelou časťou filmu sú herecké výkony, z ktorých vyčnieva najmä Massimo Troisi, ktorý vlastne nesie film na svojich pleciach, pretože sa skoro nepohne z plátna. Bez neho, alebo bez kohokoľvek, kto na tomto filme pracoval, by Poštár nebol tým, čím je...

Jason Reitman dokázal niečo neuveriteľné. Spojil drámu a komédiu bez toho, aby to pôsobilo nanútene. Komédiu vytvára Diablo Cody, ktorá dala do Juno toľko nadhľadu, že je to občas-vzhľadom na vážnu tému-neseriozne. Drámu vytvárajú herci, ktorý si uvedomujú vážnosť témy viac, ako scenáristka; a Reitman, ktorý svojou hravou réžiou spolu s Ellen Page vytvára vynikajúcu odľahčenú atmosféru. Človek by si povedal, že to z Juno robí ukážkový schizofrenický film. No opak je pravdou. Reitman dokáže dva odlišné žánre spojiť tak bravúrne, že to vôbec nepôsobí rušivo. Bez neho a bez Ellen Page by Juno bol minimálne o 20-40% horší. Ellen Page dodáva filmu a svojej postave neuveriteľné čaro, ktoré sa z plátna nevytratí ani na sekundu. Jej sarkazmus akoby cítila, akoby ona BOLA Juno. A aj ona dopomáha atmosfére a faktu, že Juno je film, ktorý sa používa ako antidepresívum...