solisoli

Tarantino , potvrdil svoje ambície, touto slušnou komickou drámou. Samozrejme so silným hereckým obsadením Brada a Leonarda, čo bolo pochopiteľné, že na to skočili z hľadiska nadneseného osobného populizmu, čo potvrdil drasticky záver v takom povznecujúcom naivnom prejave oboch hlavných postáv. Skutočnosti pri ich miliónoch melónov, by sa posrali, len tak v pohodovom prejave, ich opustiť. Namiesto tých hrdinských činov by feťákom v danej situácii za daných okolností, dali aj polovinu majetku, aby prežili. S konštatovaním, že dalo sa na to pozerať, aj napriek ich populistickým postavám, ktoré nie len herecky, ale osobnostne stvárnili. Lenže celý príbeh sa dal výrazne oživiť, ak by dej nabral iný kurz s iným rozuzlením, možno aj bez Brada a Leonarda. Mohla to byť poriadna pecka.

Veľké sklamanie, lebo keď ide o JAZZ, očakáva sa z pohľadu Art, niečo max dômyselné. Tento nedôstojný príbeh o Buddy Boldenovi, ktorý rozbiehal hudobný žáner JASS, ako sa cca 1900 roku, nazýval, podľa jasmínovej voňavky, sa neskôr zakorenil skutočný JAZZ, keď sa neskôr priradil BLUES. Tento zle zrežírovaný, nedôstojný pohľad na Buddyho, v nemožných scénach s katastrofickým strihom si zaslúži Dan Pritzker aj so svojím realizačným tímom poriadny kopanec a to priamo do riti. Presýtený dej nepodarenými hudobnými scénami, mnoho krát zle zapadané do deja s úplne metaforicky roztrieštenou scenériou, priam v mnohých fázach odpudzovalo. Snáď sa v budúcnosti nájde ešte niekto, kto Buddyho vykreslí, ako pamätnú osobnosť z ktorej hodnôt, až doteraz čerpá, celý svet JAZZU.

Zvláštna vízia príbehu o vzniku Ríma, Rómulusom a Rémusom z obdobia ich dospelosti. Presnejšie by som to nazval drastická fantázia, nakoľko som osobne stál v Pompejach, jednej ulici, pred ich domom. Určite som tam nebol sám. Etruskovia sú skutoční zakladatelia Ríma, kde Rómulus a Rémus, sú len mýtom, ktorý si Apeninci osvojili. Rokom 2019 by som to scenáristicky riešil inak. Aj keď to malo slušný spád mi to pripadalo, ako krvavá a drastická fantazmagória.

Južná Kórea sa blysla. Akýsi pohľad na vyššie situovanú zámožnú rodinu , do ktorej sa nabúra vďaka okolnostiam sociálne slabšia rodina, ktorá využije túto možnosť prostredníctvom zámožnej naivnej paničky, ktorá okrem šarmu a ovládania noblesy toho viac ponúknuť nevie. Hodnoverne vymyslený, skvele rozpracovaný dej nadobúda na dramatickosti, až do patovej situácii s veľmi pôsobivou záverečnou ideou. Slušná podívaná.

Začalo to hneď skokom, kedy hlavná protagonistka kde sa vzala tam sa vzala, ovládala všetko. Najprv skočila do jazera na jogurte /druh motorky/, to ju vypľulo na ľadovú plochu a fujazdila ďalej so strelenou lopatkou čo by dub. Tie počítačové znalosti na úrovni Thomasa Gabriela. Aj to je nič. Bitkárka, ako Grizli, pardon Brusli a nakoniec dookola odstreľovala všetkých do radu, ako Rambo. To nebolo všetko. Keith Stanfield naslepo cez stenu, vždy prvým výstrelom zneškodňoval pohyblivé ciele. To nie je všetko. Stačilo. Čo viac dodať. Všetko ma svoje medze, aj keď máju kontext, akčné. Zbohom zdravý rozum.

Keď som zbadal do akého hovna som šliapol, okamžite som sa pratal. Zbohom vážení.

Vesmírna odysea dvoch mladých ľudí stroskotala na demokratických úskaliach dobrosrdečného Amerického systému. Žiadne nezúfalstvo. Čas spraví svoje, veď táto dráma, pardón, naivná prechádzka ružovou záhradou má rozprávkový koniec. Tak vážený, tak, šup sa vycikať a ide sa spinkať. Hlavne režisérka, aby nabrala síl pre ďalšiu hovädinu.

Drsný, odporný a vulgárny pohľad na slovenskú spodinu, nie však tú najspodnejšiu, stvárnenú, pre istotu 20 rokov dozadu, z oblasti Záhoria, kde stupídnosť, už prekročila svoje hranice. Komparzisti v niektorých postavách prevýšili svojou autenticitou béčkových hercov, ktorí recitovali svoje monológy, za nepovšimnutia chabej réžie a dramaturgie. Dej bezzubý, založený len na banalite, kde bolo ťažko odhadnúť, o čo kráča v tejto, akejsi pseudo dokumentárnej dráme. Nakoniec, čo malo pôsobiť autenticky, na záver dopadlo, ako celá táto nezmyselná fraška, pre seriál na pokračovanie.

Životopisný príbeh POP-ovej speváčky, od 31 ročného režiséra a scenáristu Brady Corbeta, najviac prekvapil tým, že príbeh bol vymyslený. Inšpiráciou mu bolo síce niekoľko popových hviezd, ale dômyselnosť slušne premysleného deja s dobre odhadnutou choreografiou, síce moc nie art dojmom, nemal aj tak chybu. Veď nebolo koho v tomuto príbehu, pridružiť. Vstupom skvelej Natalie Portman bol príbeh ešte viac oživený a gradoval, až do záverečnej pôsobivej idei. Určite sa dá na to pozrieť.

Japonská kinematografia sa pochlapila. Výborne zrežírovaný scenár, skvelá hudba, kamera, výprava, kostýmy a čo bolo najpodstatnejšie, veľmi prirodzene herecky zahrané. Aj keď trošku roztiahnutá, ale slušná dráma, kde sa nestrieľalo, nevraždilo, nesmilnilo, ponúka hlboký zážitok a hodnotne pútavý dej, kde opäť malá postava Lin pôsobila, ako čerešnička na torte, navyše s veľmi pôsobivým záverom. Pre akčákov nič moc, ale ostatným sa oplatí k tomu zasadnúť.