Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Komédia
  • Animovaný
  • Horor
  • Romantický

Recenzie (35)

plagát

Piano (1993) 

Krásna krajina, sympatickí herci, skvelá hudba a aj tak je to nuda. Hrozne patetický nerealistický príbeh, v ktorom som sa s nemou Adou nemohla dohodnúť, ja skratka nie som na zúfalých vydieračských manipulátorov. To by som si radšej odsekla všetky prsty.

plagát

4 mesiace, 3 týždne a 2 dni (2007) 

Európske drámy, v porovnaní s neeurópskymi, až na pár výnimiek, pôsobia ako dokumenty o tvrdej realite a to nielen preto, že to prostredie je nám familiárne. Téma interrupcie je neľahká aj dnes, nieto ešte za komunizmu, keď bola ilegálna a predsa vykonávaná v nebezpečnom prostredí, bez anestézy a neznámymi ľuďmi odporučenými kamarátkou kamarátkinej kamarátky. Hoci sa tu rieši jeden konkrétny prípad jedného konkrétneho problému v rozpätí jedného dňa, cestou sa zľahka obtrieme aj o ďalšie špecifiká danej doby a scény o rodinkárstve, rôznorodom úplatkárstve, kam sa človek pohne, latentnom elitárstve, kde sa v dave pokrytcov z času na čas pošťastí človek, ktorý nezištne pomôže v núdzi, nadobúda slovo socializmus nový rozmer. Udržalo ma to v napätí, nemoralizovalo, nenudilo a zanechalo to vo mne taký zvláštny pocit trpkej nostalgie, hoci som komunizmus, ani interrupciu na vlastnej koži nikdy neprežila.

plagát

Idioti (1998) 

Lars Von Trier založil manifest Dogma 95, aby nám vzápätí názorne ukázal, že je to k ničomu. A to tak, že natočil film Idioti podľa idiotských obmedzení s idiotským scenárom o inteligentoch, čo sa hrajú na idiotov, pre idiotov, čo sa hrajú na inteligentov. Alebo tak nejak.

plagát

Veľký Gatsby (2013) 

Tak ako zhrnutie obsahu literárnej klasiky je porovnateľné s mojim učiteľom slovenčiny, ktorý využíval to, že nikto ho nesleduje na pol deci liehu po každej vete a cez prestávku šiel počúvať No Name. Keď tú knihu niekto nemá rád, načo ju chce sfilmovať? Ale ako štýlový farebný videoklip k svojmu soundtracku je to obstojné.

plagát

Russell Peters: The Green Card Tour - Live from The O2 Arena (2011) (relácia) 

Russell Peters ťaží z toho, že je pôvodom Ind a môže si slobodne uťahovať zo všetkých etnických skupín a kultúr bez toho, aby ho označlili za rasistu. Treba mu uznať, že to robí trefne a jeho napodobňovanie prízvukov nemá chybu. Ale rýpať sa v tom donekonečna? A jo, ešte ma irituje tá jeho gangsta rap póza.

plagát

Šílení (2005) 

Hororová komédia, ktorá nie je ani strašidelná, ani vtipná. Pan Švankmajer mal zostať pri krátkometrážnych animáciach, ktoré mu na rozdiel od dlhších filmov šli veľmi dobre. Ale každý poriadny umelec musí mať nejaký drsný politický názor, ktorý medzi riadkami zdeľuje svojim divákom. Áno, na našom území sa často striedali režimy, jeden horší, ako druhý, ale fakt ešte aj po toľkých rokoch demokracie nemajú naši umelci čo iné kritizovať, len to, čo už každý slobodne povie aj na rovinu a nikomu nehrozí, že mu odrežú jazyk? Načo to kamuflovať do akože satirickej analógie s bláznincom? Ďalší podivuhodný aspekt filmu je, že nepatrí do absolútne žiadneho časopriestoru. Postavy, pomenované po francúzkej šľachte sa prevážajú ako sovietskymi autobusmi, autami, tak aj záprahovými kočmi, používajú chladničky, obliekajú si kostými z počiatku 19steho storočia, inokedy rifle. Možno chcel básnik povedať, že dej sa dá posadiť do každého obdobia, lebo rieši nikdy neumierajúce problémy, ale namiesto toho skutočne nepatrí do žiadneho obdobia. Za komančov by ho zrejme zakázali a v súčasnosti až na pár nekritických obdivovateľov Švankmajerovej osoby, to nikoho nezaujíma, lebo je to akési otrepané.. Čo sa týka Marqízovej teatrálnej revolty voči náboženstvu, znova nič nové pod slnkom, kresťanstvo sa dá napadnúť aj údernejším spôsobom, ako argumentácia v štýle „Boh je zlý, lebo spôsobuje ľuďom utrpenie“. Jedniné dobré motívy s pochovávaním zaživa a šialenými psychiatrami, sú vypožičané od Edgara Allana Poe-a (čo sa zdá byť ako najlepšia voľba, ak chcete natáčať horory a nemáte vlastné nápady), ale spracované sú takým nudným spôsobom, že od desivosti pôvodnej predlohy majú ďaleko. SPOILER: trest číslo 13 je podľa tých kariet (na začiatku filmu) odrezanie genitálií. Ak teda Marquis je francúz, predpokladám, že v tej krabičke "dovezenej z Paríža" na konci filmu je Marquizov vták? Zas až tak dôvtipne uzavreté, aby sa v tom vyžili aspoň nejakí intelektuálni fetišisti, mi to nepripadá. Skôr ako pasívna agresia prezlečená za nejakú zle vylúhovanú formu surrealizmu.

plagát

Počiatok (2010) 

Hmm takže výprava do chlapského podvedomia vyzerá akoby ste spojili airsoft s počítačovými hrami? A kde je Angelina Jolie? Ale chápem, musí to byť sen nejedného chlapca, biť sa s druhým chlapom v beztiažovom stave, šoférovať auto na dialnici plnej prekážok, prestrelka s nepriateľmi s možnosťou "vysniť" si lepšiu zbraň a čerešnička na torte: prestelka počas zjazdu zasneženého svahu na horách. No všetko je tam, Matrix, James Bond, Largo Winch, a to tých akčných filmov veľa nepoznám, ale pri každej scéne som si myslela, že som to už niekde videla. A pri tom pôvodný nápad filmu vyzerá veľmi zaujímavo a originálne. Taktiež uznávam, že človek musí dávať celý čas dobrý pozor, aby sa v tom nestratil, pretože je to pekelne prekombinované, takze stvoritel filmu nas nechce podcenit. No a nedá sa súhlasiť s tým, že takto vyzerajú sny, nedostatok surrealizmu a skutočných emócií.

plagát

The Doors (1991) 

Mne ten film pripadá ako nejaký bulvárny plátok, ktorý sa predáva vďaka vyťahovaniu a nafukovaniu každého škandáliku. Čo to sakra vypovedá o Jimovi Morrisonovi, jeho filozofii a jeho osobnosti? Ako film o The Doors je to úbohé, zavádzajúce a povrchné. Kto chce skutočne vedieť niečo o The Doors, radšej nech si pustí ich hudbu, bez urážlivého obrazového doprovodu.

plagát

Antikrist (2009) 

Je to ako tie žartovné videá, čo nedávno chodili po nete, v ktorých bola najskôr krásne natočená krajinka v spomalenom zábere a potom na vás z ničoho nič vyskočila škaredá škriekajúca atrapa. Alebo ešte horšie. Ťažko hodnotiť film, ktorý lahodí oku, až kým sa nezačne teror a vôbec ma nešetrí. Silná káva.

plagát

Nymfomanka II. (2013) 

Príliš vysoká cena za takú pointu. A celé to stojí na veľkých psychologických omyloch, v prvom rade duševné defekty, ako nymfománia (áno, nymfománia je choroba, nie druh sexuality, ako trebárs homosexualita) má väčšinou viacmenej jasnú príčinu (demencia, autizmus, maniodepresia, OCD atd.), nie je človeku "daná", akoby niekto mohol nadobudnúť dojem z tohoto filmu. To by sme ale hlboko nabúrali mužské sexuálne fantázie, však? Rovnako tak sa nám môže zdať, že aj pedofília sa skratka môže "prihodiť" každému a sadomasochizmus? Prosím vás, ľudia sa nenechajú bičovať do krvi len tak z ničoho nič, ale postupným posúvaním hraníc, no hlavná hrdinka očividne nikdy žiadne zábrany nepoznala, naopak to bola extrémna maniačka, ktorá stavala svoju posadnutosť nad akékoľvek iné hodnoty, podobne, ako to je obvyklé u drogovo závislých, alkoholikov, či gamblerov. Od začiatku sme vystavení zbytočným podrobnostiam v zobrazení sexu, násilia a ponižovania, ktoré postupne graduje a vydiera samoúčelnou provokáciou, čo zapríčiňuje akurát tak zhnusenie a odpor, namiesto akéhokoľvek citového zúčastnenia/súcitu/porozumenia. Snáď jediný človek, ktorý dokázal úprimne zhodnotiť Joe-inu morálku, bol Seligman, pre jeho škodu však skrz filter jeho sociálnej negramotnosti a asexuality. V prospech filmu hrajú jedine rozhovory Joe a Seligmana, v ktorých sa z času na čas objavili zaujímavé úvahy, nie však celkom domyslené. Na záver sme vystavení Von Trierovej beznádejnej mizantropii, ktorá už po toľkých jeho pokusoch začína liezť na nervy už aj mne. Prvý diel sľuboval konečne nejakú nápravu, ale druhý potvrdil plytkosť tejto akože štúdie ženskej sexuality a ťažko sa to hodnotí nejakým bodovaním, no kvôli Stellanovi Skarsgardovi (a taktiež jeho roli) to zase úplný odpad nie je.