saladín.

Hoci tentoraz vynimocne o niecom co som nevidel uplne cele od zaciatku (usiel mi inkrimovany uder palicou a jeho okolnosti), myslim ze mi neuslo na vydelene dve hodinky od rezisera, s ktorym som sa na zaklade dobrych i lepsich, inspirativnych i vtipnych „wurfov“ z minulosti i tesil, to zasadne. Nemlich: z banalit sa neda vytvorit zmysluplny obsah ak vysledny tvar zaroven absentuje akykolvek vyvoj postav ci epicku linku, akokolvek moze byt v drobnych detailoch chvilami zabavny. Sme svedkami niekolkokrat opakovaneho zacyklenia spor-jeho utichnutie-bliziaci sa koniec situacie-nelogicky a s motivaciami postav nijako nesuvisiaci osli mostik v podobe nahleho impulzu a impulzivneho konania na jeho zaklade atd, az sa to napokon a konecne ukonci asi polhodinu potom co nas tieto cykly prestali bavit a cloveku doslo ze viac v tom nebude (na rozdiel od takeho Alfredovho Provazu, ktoremu sa to chvilami formalne dost podoba). Nedojde k ziadnemu vyvoju postojov ci epickemu gradovaniu, postavy menia len doraznost viac-menej zamenitelnych a obsahom nezasadnych vypovedi a stupen rozvolnenia, v ktorom ich prednasaju. Myslim ze tu slo experimentik jasne inspirovany realnymi situaciami, asi so zamerom zistit „co to da“, no neda ak sa to nezakotvilo bud o nejaku podstatu (ktora by tomu dala vahu), alebo naopak nerozvilo nejakym extravagantne komedialnym smerom. Je to proste cele take nejake polovicate a nanicovate. A myslim ze ten vecierok by som radsej stravil minimalne s Jodie F. a s Waltzom ci pripadne s kymkolvek inym, urcite vsak s tym single maltom a s ovracanym Kokoschkom prave a jedine v reali (s Waltzom by som si rad zakonverzoval v sicilskej italcine, z ktorej tiez ovladam p.r.d., zato tiez s perfektnym akcentom), pripadne este zmysluplnejsie s nejakym prirodopisnym dokumentom o hladujucich kobylkach v Somalsku ci tak podobne. Svetlo sviezim momentikom tak zostava vtipny nazov, ktory podla zaverecnych titulkov vybrali reziserovmu synovi a...tot vse. A to je na 2 hodiny (ktore som na moj sposob nastastie zaroven travil subeznymi volnocasovymi cinnostami) trochu malo (za 3 len pretoze nadrzam, spravne si tam dajte dva a pol a aj z toho ide levi podiel na zbytocne kvalitne vykony a na stopy vtipne gradovanej hysterie).

Z cakaneho vyletu za stratenym umenim franko- a italofonnych politthrillerov sa vyklulo cosi ine: pretoze vsetko sa meni a voda plynie, tak sa plynulo presuvaju i kanony a postupy, to co sa hovori a ako sa to hovori. A tak tu mame jemne kontemplativny, chvilami pregnantne zabavno-ironicky nacrt veci, trochu i naznak studie kontrastu medzi muzskym a zenskym principom. Stava sa zo snahy neopakovat stereotypy stereotyp, alebo ide len o prezleceny klasicky Western, John Wayne v kalhotovom kostyme neohrozene miznuci gen Sonnenschein – „die können mich alle mal“? (videne v nemeckom dabingu). Objektivne dobre, to jest nie vynikajuce, ale da sa to zobrat i z pozitivneho hladiska: radsej desat malych zabavnych veci, ako jedno anticke veľdielo (obvykle).

Videl som to kedysi ako dieta, potom nedavno a na tomto filme docvakne niekolko veci, ktore robia Herzoga dolezitym. On totiz pomenovava to (alebo aspon podmnozinu toho) co Haneke oznacil za "fundamental human condition", tu: hladanie noveho sveta, dosiahnutie raja ktory sme si vytvorili vo vlastnych hlavach a ktory sa zvykne diametralne rozchadzat s racionalne uchopitelnou strankou sveta, no ktory zaroven musi byt pretoze je zakladom pokroku, ktoryzto sa podari tym stastnym v priestore a case. Tym nadhernym omylom v tomto pripade je Eldorado, a oni sa naozaj citili ako objavitelia, ako prvi Ludia a krali sveta ktory bol len nahodou novym kontinentom. A potom je tu praca s prostriedkami: Herzog dosadi namiesto kazdej realnej rekvizity - realnu rekvizitu. Tam kde Murnau slovami vtipu, ktorym je Shadow of the Vampire, "pouzije jako upira co? - no prece echt upira", pouzije Herzog namiesto povodneho domorodca jeho identickeho pravnuka rovnako vystraseneho z bielych mimozemstanov (stab) a ich cudesnych kostymov ako musel byt jeho predok zo spanielov a rovnako nerozumejuceho ani zbla ich jazyku a alienskym ritualom, tam kde sa ma dosiahnut efekt uporneho, coraz fatalnejsieho a preto coraz neveriacky zatatejsieho boja s prostredim ktore nezodpoveda ziadnemu z nasich snov, pouzije skutocny pochod pralesom a hercov necha parit a šťaviť sa dni a tyzdne v hrdzavejucich konzervach, vycerpanie a bluznenie nie su simulovane ale realne. Niekedy nam nad hlavami moze svitorit rajske vtactvo a my sa napriek tomu mozeme rutit do zahuby, pretoze napredujeme prilis daleko a prilis rychlo na zmenu paradigmy, ktora je vsak zaroven nasim hnacim motorom. A suhrou tychto zakladnych nastaveni filmoveho prostredia, ktore urcili len hruby ramec a zvysok sa ponechal na presne rovnake sily ako vtedy, vznikol vzacny maly zazrak: pravda o jednom z grandioznych, pretoze nebojacnych ludskych omylov. You and I Mylady, We shall blow like sands._____________________ Je velkym stastim ze Kinski si aspon nasiel tuto svoju niku ktorou ho Herzog prevlacil do mrte (Fitzcarraldo, Cobra Verde), ale podla mna jeho hypotetickou zivotnou rolou v tomto zanri a v hranom filme ktory nikdy nebol nakruteny by bol Erik the Red (ano, TEN viking).

O objavovani sveta predtym, nez sa mu zacneme uzatvarat a o tom, ze tie najdolezitejsie veci k nam prichadzaju vo sne. A o tom ze majster(ka) (tj. nenutenost dokonaleho remesla) sa pozna podla malych kuskov. Z tohto tu sa roztrasu kolena aj otrlym chlapiskom.

Typicki Coeni so vsim vsudy, akurat v este trochu zarodocnej podobe v ktorej zatim trochu skripe jednotnost a dotiahnutost vyrazu (..a ten koniec?!). Vo vysledku si u mna trochu pohorsili kedze som nadobudol dojem ze pre akukolvek prilezitost vzdy len siahnu do mikulasskeho vreca svojich oblubenych memov (herci, rekvizity slovne i hmatne, scenky) a mierne pozmenia upravu: zarucene 22% noveho obsahu. No fuj.

Nesmierne pohodova a uvolnena zalezitost ktora pritom neznasilnuje divaka ani realitu (poukazovat na prehnane stylizovanu rolu nadherne odpornej matky a jej ulohu v anamneze hlavneho menej-polohrdinu-viac-polohrdinky by tu uz bolo prehnanym detailizmom). Víc a houšť. Felicity Huffman u mna podava najlepsi zensky vykon odkedy som pre seba v The Virgin Queen objavil Cate Blanchett: We all fuck up sometimes. A must-see.

Hoci nad jemnou brit-nostalgiou v kombinacii s poznavacim filmikom zo zivota (?) zombikov, v ktorom je jedinou eviscerovanou obetou Harry Pott. nemozno celkom zlomit palicu/hul, predsa len trochu vadi prudky skok z B-ckoveho ironizovania do full-fledged gore-oidnych momentiek. Odnasam si posolstvo ze trochu zombika (a Jimba Jonese) je v kazdom z nas. Sukromna poznamka: zapamatat si techniku a metodiku triedenia diskoteky: Blue Monday, Purple Rain: in, Phil Collins, Sade: out.

Hrozna Hovadina (TM) alias klasicky pivny B-ckovy flak v netypicky A-ckovom baleni. PS. Pevne verim tomu ze nad nehorazne naklonovanym Sheenom vo vynaracej scene (efektné!) raz bude Coppola rotovat v hrobe. Co nic nemeni na tom ze zombicky zaner trpi inherentnou fyziologickou idiosynkraciou: zit-nezit? dychat-nedychat? fyziologicke procesy A/N? Logicky nevysvetlitelna hruza raci u Lovecrafta.

Este ze FF zachranilo neskore prezretie z tu nazorne predvadzaneho desiveho pseudo-neorealizmu. Siserne. Dobovy gyc ktory nie div az lakmusovo ziskal doboveho Oscara.

Kombinacia tazkotonazne sa tvariacej filozofickej nabubrelosti, nevyrazne sa potacajucich motivacii a snad (!) neumyselnej smiesnosti (v zmysle prepjatej punkovej estetiky protetiky capnutej na inak vskutku nefotogenicke nasledky realnych crashes vo vysokych rychlostiach) to posiela niekam do suterenu. Co jakztakz funguje ako (nastastie) kratka ballardovska provokacia sa na dlhsej ploche javi znacne rédké. Zostava nabuduce dufat v lepsie sklbenie odhadu možností predlohy a filmu.