denulik

Filmy s označením "rodinné" veľmi nemusím. Očakávam jednoduchý dej, ploché postavy a nudu. Nič z toho som v Hugovi nedostala. Naopak, majster Scorsese ma zobral na dobrodružnú výpravu za pokladom, ktorý by si každý milovník pohyblivých obrázkov mal ceniť najviac- film sám. Hugo je vlastne film o filme, o všetkých, ktorí ho tvoria, "konzumujú" a predovšetkým zo srdca milujú. Pocta priekopníkom pred aj za kamerou. A jedno z najlepšícj 3D vôbec nám tak približuje úplné začiatky filmu vrátane kultovej Lumiérovej lokomotívy:-). Tomu vravím spojenie starého s novým. Som rada, že sa filmu ujal práve cinefil Scorsese, lebo jeho lásku k fimu cítiť v tomto diele z každého záberu.

Aký zmysel má ľudský život? Taký, aký mu sami dáme. A niekedy, v snahe prehlušiť prázdnotu a samotu v nás, sa rozhodneme zle a svoj život zasvätíme iba chimére- snu, ktorý sa nedá dosiahnuť. Veríme, že sme našli svoj zmysel života a až keď je neskoro, zistíme,že sme sa hnali za niečím, čo neexistuje, za prchavým prísľubom budúceho šťastia, ktoré nikdy nepríde. Čo horšie sa môže stať ako zistiť, že sme žili zbytočne? Gatsby si svoj omyl uvedomil, aj keď si ho nechcel pripustiť a stále veril, že sa mýli. Nakoniec predsa len umrel šťastný v ďalšej zo svojich ilúzií

Na jednej strane nemôžem povedať, ža som sklamaná. V kine som sa totiž ocitla úplnou náhodou a nemala som žiadne očakávania. Jednu vec ale nechápem- nedokážeme natočiť nič iné, iba mrchavú ťažobu? Tak trochu o ničom, cítiť ambície, ale nevidím to ružovo. A prečo je dobré film vidieť? Aby ste si mohli povedať, že ste konečne videli zázrak (a s veľkým z).

Samozrejme, že sa na tomto filme dá nájsť kopec nelogickostí, ale mne sa nechce do toho rýpať. Načo si kaziť zážitok. Pekne som si užila film a jeho rýchle tempo a dobre som sa pobavila. Nič viac za tým nehľadám, nič viac za tým ani nie je. Takže dámy a páni poďte bližšie. Ešte bližšie. Pretože čím viac si myslíte, že vidíte, tým ľahšie bude oklamať vás. Ja som sa nechala, s potešením.

Napriek názvu nečakajte katastrofický fim zameraný na snahu hrdinského lekára nájsť liek na zákernú, smrteľnú a neskutočne rýchlu nákazu (s happy endom na poslednú chvíľu smozrejme:-), ale to by nebol Soderbergh. Namiesto toho so dostanete do detailov prepracovaný a pochmúrny obraz toho, aký vplyv môže mať nákaza na spoločnosť v dnešnom globálne prepojenom svete. Teda vážne nič moc. Takmer dokumentárny Soderbergh sa skôr orientuje na dôsledky epidémie na spoločnosť ako celok, ale tiež na pestrú vzorku ľudí, ktorí majú s ochorením čo to do činenia. Avšak práve množstvo postáv a spomínaný chladný štýl ma držali na dištanc. Väčšina postáv mi bola ľahostajná, nestihla som sa vcítiť do ich situácie a vždy mi chvíľu trvalo, kým som ich dokázala zaradiť do kontextu deja. Napriek tomu to rozhodne nebola strata času, je to originálne iný pohľad na už trochu opozeranú tému.

Na tento film som sa vážne celkom tešila, hoci slovné spojenie litovské sci-fi znie určite divne. Ale to mi chcú vážne tvrdiť, že žena v kóme, ktorá má jedinú možnosť byť v kontakte s ostatným svetom cez hlavu toho chlápka, vlastne v hlave nemá nič okrem chtíča a sexu? Veď to mohla byť taká krásna existenciálna dráma! Dostať sa do mysle inej osoby a vidieť, čo si myslí a cíti. A namiesto toho všade naháči- no vážne artový film. Mám pocit, že Kristina Buozyte hrala až príliš na túto strunu. Nebudem sa tváriť ako intelektuál, podľa mňa to bolo slabé. Škoda nevyužitého potenciálu deja.

Film Psycho považujem za najlepšie Hitchcockovo dielo (zatiaľ som síce videla iba tri, ale Vertigo a Na sever severozápadnou linkou ma nijak neoslnili), ktoré diváka úmyselne klame, zavádza a mätie. Hneď v úvode sledujeme krimi zápletku a čakáme ako sa vyvinie (aj keď najznámejšia sprchová scéna mi nedala vychutnať si (ne)prekvapivé rozuzlenie). Nasleduje jeden twist za druhým, postavy sa striedajú vo vedení filmu a s nimi sa mení i perspektíva príbehu. Na tú dobu naozaj odvážne spracovanie. Som rada, že som o deji vopred vlastne nič nevedela a o to viac som si užila všetky pre mňa nečakané zvraty a každých desať minút som menila názor na to, kto je tu vlastne vrah (a aj tak ma Alfred na konci dostal). Chválim skrytú iróniu (sú motely pre osamelú ženu naozaj bezpečné?) a predovšetkým vynikajúci výkon Anthonyho Perkinsa, ktorého úsmev v závere poriadne zamrazil. Určite si rozmyslím, či sa vôbec pustím do remaku- obávam sa, že mi to iba pokazí náladu.

Pre mňa rozhodne jedno z najväčších filmových prekvapení vôbec. Geniálne pátranie po podstate ľudského života, navyše vyrozprávané takým moderným retrospektívnym štýlom, že zahanbí mnoho svojich o 70 rokov mladších "kolegov". Kane je pre mňa druhý Gatsby- obdivovaný, obávaný a mocný muž žijúci v prepychu a luxuse, ktorý má všetko, ale priateľstvo a lásku si musí kupovať. Celý film je plný znepokojujúcich otázok: Aký je zmysel nášho života? Čo sú pravé hodnoty? Po čom túži človek, ktorý má zdanlivo všetko? Ako vôbec môžeme poznať iného človeka, keď nepoznáme ani sami seba? A odpoveďou je "poupě"- pre každého znamená niečo iné. Hľadanie toho môjho významu bol pre mňa absolútny (a nielen filmový) zážitok.