black8

O rasizme, aj o tom internalizovanom a o návrate k sebe, ktorý niekedy môže trvať aj 100 rokov. Skvelý debutantský počin švédskej režisérky Amandy Kernell a výborné herecké výkony Leny Cecilie Sparrok a Maj-Doris Rimpi.

V rámci kinematografie veľmi zaujímavo spracovaná a opomínaná téma beztrestného vraždenia a týrania zvierat ľuďmi. A ak ste niekedy čítali niečo od Oľgy Tokarczuk a páčilo sa vám to, tak sa určite potešíte tomu rozprávkovému/mystickému nádychu. Film s mnohými presahmi, cez eko (až eko-terorizmus), feminizmus, kritiku cirkvi a ľudskej sebeckosti. A k tomu tá nádherná poľština. Agnieszka Holland, ďakujem.

Som príjemne prekvapená z hereckého umenia Nicole Kidman a Reese Witherspoon. A veľmi si vážim ten citlivý filmársky prístup v súvislosti so zobrazením domáceho násilia. Naozaj skvelá psychologická sonda.

Film je príbehom dvoch žien, ktoré trpia psychickými chorobami a majú nariadenú ústavnú liečbu. Obidve ženy však majú niečo nedokončené, niečo, čo ich ťaží, vo svete tých „normálnych“ ľudí (povedzme, že funkčných bláznov). Skôr ako smiech, som pociťovala dojatie. Obidve ženy mali úplne iný príbeh a nakoniec aj diagnózu a napriek tomu a možno práve vďaka tomu, boli skvelou dvojicou, ktorá si nakoniec môže dať veľa podpory a lásky. Čo musím vyzdvihnúť a človek sa s tým vo filmoch nestretáva často, nebola tu tematizovaná krutosť psychiatrického personálu, ale naopak, ľudia, ktorí sa starali o psychicky chorých pacientov, preukazovali veľkú dávku podpory, empatie a nehy.

Sonia Braga predviedla nádherný herecký koncert. Bola v ňom jemnosť, vášeň, rebélia, gracióznosť a reflexia vnútorneho života ženy, ktorá toho zažila už veľa a stále, aj v staršom veku, má chuť prežívať veci naplno. Jej postava Clara prežila rakovinu a vedomie toho, ako aj fakt, že tento boj má zapísaný v každej bunke svojho tela, jej dáva silu bojovať ďalej – tentoraz za uchovanie domu, ktorého strata by pravdepodobne znamenala aj čiastočnú stratu vlastnej identity.

Tento film hodnotím veľmi kladne, ako skoro každý film, ktorý má tu schopnosť vo mne doznievať ešte dlho po jeho pozretí. Veľmi zaujímavo je tu spracovaná neľahká téma transgender identity ako aj zobrazenie všeobecného zmätku duše, ktorým si človek počas dospievania prechádza. Od režisérky Alexandry-Therese Keining po Kyss mig je to už druhý film s queer tematikou, ktorý sa oplatí pozrieť. Takisto musím vyzdvihnúť výborné herecké výkony mladých herečiek a hercov, ktoré boli veľmi uveriteľné a prirodzené. Želala by som si však iný koniec - ktorý je však pochopiteľný, presne taký, aký je, keďže vystihuje bezvýchodiskovú situáciu mnohých mladých transrodových ľudí.

Film, ktorý som videla už niekoľkokrát a vždy s láskou v srdci. Na rozdiel od mnohých iných lesbických filmoch sa tu nestretávame so začínajúcou láskou, ale s dvojicou, ktorá už spolu funguje a ktorá žije v láskyplnom harmonickom vzťahu, až kým nedôjde k zápletke v podobe nevery, ktorá odhalí základný problém, ktorý má jedna zo žien v sebe nevyriešený. Výborné, príťažlivé herečky, ktorým verím úplne všetko a pokojne by som si pozrela aj pokračovanie ich príbehu, hoci by bol len o tom, že každý deň pozerajú telku, varia si večeru a škrabkajú kocúra Bengala, ktorý s nimi žije.

Taký milý televízny lesbo film. Ina Weisse alias nemecká Cate Blanchett vyvinula všetku snahu, aby tomuto filmu aj napriek evidentnej low budget produkcii dala čo najviac dôveryhodnosti. Nechcite veľa a dostanete dosť.

Almodóvar nám v minulosti naservíroval už aj atraktívnejšie filmové kúsky, to však neznamená, že nestojí za to sa pri Juliete prizastaviť. Naopak, som vlastne aj vďačná, že od jeho obľuby skoro až bulvárne šokovať pri tomto príbehu upustil. Julieta je ako román magického realizmu, popretkaný rôznymi symbolmi, ktoré, keď si aj nevšimnete, nič sa nestane, kde začiatok cesty je koniec jednej cesty, asi tak ako aj v skutočnom živote, príbeh vyrozprávaný s ľahkosťou, s akou som sa už dlho nestretla. Jednoznačne príjemný kino-zážitok.

Tlieskam hereckému výkonu Micheliny Olszańskej. Naozaj vyčnieval, čo je na jednej strane pekné, na druhej strane škoda. Akoby vyrozprávať príbeh Olgy Hepnarovej bez toho, aby sme sa nehrali na „art film“ a pritom sa predsa absolútne prvoplánovo bahnili v čo najviac lesbicko-sexuálnych scénach, nebolo možné. Tieto filmárske skratky možno interpretovať aj tak, že ak o niekom vieme málo a bojíme sa alebo to nevieme podrobiť hlbšej analýze, tak radšej tých pár známych faktov preženieme. Čo musím pochváliť a už to tu vyjadrili aj ostatní komentujúci, že ide o určitý posun v českej kinematografií a ja tomuto smeru veľmi držím palce.