edie sedgwic

The walking dead ma bavilo zhruba prve dve serie, tretiu som uz nezvladla dopozerat. The last of us ma podobnu myslienku, da sa tam najst viacero podobnosti, ale mam pocit, ze aspon ma nejaky ciel a hlavne postavy sa snazia k niecomu dopracovat. Je to prudko pozeratelne a da sa aj odpustit tych niekolko uplne nelogickych preslapov. Na druhej strane najdete v seriali niekolko zaujimavych vychadzajucich hereckych hviez, Pedro Pascal je vyborny a Bella Ramsey exceluje.

Som rada, ze sa v poslednej dobe dostavam ku filmom, ktore boli natocene v neskorych 90. rokoch ci ako v pripade Identity zaciatkom noveho milenia. Pre divaka, co ma tridsat rokov a viac su to vsetko zname tvare, ktore v tom obdobi naozaj frcali, a tomuto filmu davaju grady. Okrem zvucnych mien ma ten film naozaj vsetko: motel niekde uprostred nicoho, katastroficke pocasie a postavy, ktore uviaznu na naozaj neprivetivom mieste. Do toho tam vycina vrah a jeden po druhom ich likviduje. Zapletka nie je prilis originalna, napriek tomu film ani po dvadsiatich rokoch neposobi smiesne a dobre stupnuje napatie.

Uprimne som neverila, ze Brendan Fraser je schopny podobneho hereckeh vykonu. Nebolo to jednoduche pozeranie, smutok sa miesal s hnusom a pohorsenim. Aronofsky zase raz ukazal, ze je pan reziser a cely film natocil v zatuchnutom tmavom byte s minimalnym poctom postav a funguje to. Stahujem hviezdicku za ten extremne emocionalny koniec, ktorym to kvapku prepiskli, ale to je len moj nazor.