MadhaterFray

Film, kde sa formovala typická filmová reč Guya Ritchieho. Prestrelka skvelých konverzácii a hlášok výrazne odlišných filmových charakterov, ktoré si beztak zaľúbite, pretože nech sú akokoľvek špatné či dobré, nesú okolo seba auru ľúbivosti, čo nedokázal u všetkých svojich postáv ani samotný Disney typický týmto prvkom. Perfektný dynamický strih sprevádzaný geniálnou hudbou. Ritchie nám ponúka svet, kde je samozrejmosťou spôsobiť obrovskú haváriu, pobehovať so zbraňou a vyminúť zásobník len tak v bare a pritom na to absolútne nereaguje polícia či iné orgány. A my mu to veríme a chceme ešte viac absurdností , bažíme po ďalších nezmyselných scénkach, ďalších hláškach až si nakoniec konečne vydýchneme po titulkoch sa pousmejeme, uvedomíme si, čo sme to za „kravinu“ práve videli a chceme ešte prídavok. Dokonca aj večne rovnaký herecký výkon tváre Jasona Stathama tu pôsobí ako naozajstný herecký výkon a táto rola mu dokonale sadla. Je to špecifický spôsob rozprávania Guya Ritchieho, ktorý si našťastie uchoval až dodnes a vycibril ďalej do väčšej dokonalosti.

Fight Club je jeden z tých filmov, ktoré by si mal divák pozrieť stále dokola a dokola. A vôbec nie preto, že by ho nepochopil, ale preto že tam zakaždým nájde novšie a novšie detaily, ktoré Fincher rafinovane schoval medzi riadky a diváka-čitateľa znova a znova prekvapujú a tešia či už po rokoch, keď ich nabratými životnými skúsenosťami pochopí alebo len ich proste znovuobjaví. Je to film, ktorý vás núti pozrieť si ho znova, aby ste si overili či celá “pointa“ príbehu spätne naozaj funguje a sedí. Snažíte sa Finchera nachytať na detailoch, ktoré nemá domyslené avšak musím vás sklamať on ich má domyslené. A dokonca aj keď je to znova jedna z tých opatrných tém, keď je sfilmovaná kniha a to od geniálneho spisovateľa Chucka Palahniuka musím v mojom prípade povedať , že pre mňa bola dokonca Fincherova verzia zaujímavejšia než jej knižná predloha. A znova sa tu potvrdzuje pravidlo, že Brat Pitt nie je len okúzľujúca tvárička, ale skutočný herec, ktorý pod dobrým režisérom dokáže na plátne divy. Skutočne dobrý film po jeho zhliadnutí vo vás zanechá spŕšku emócii, čo Klub Bitkárov jednoznačne ponechá a otrasie základmi vášho života. Myslím, že tomuto filmu niet čo vytknúť obzvlášť preto, že dokázal po celom svete zmanipulovať množstvo ľudí k tomu, aby si podľa neho zmenili životný štýl a takú silu môže mať len naozaj dobré/silné médium.

Tento film by som odporučila hlavne divákom, ktorých aspoň minimálne zaujímajú sérioví vrahovia. Netreba očakávať veľkolepé scénky, obrovské množstvo krvi, veľa kriku, rýchly strih či nejaké výraznejšie stupňovanie napätia, na ktoré sme zvyknutý z dnešných filmov, kde sú vrahovia bežne takto vykresľovaný. Ale prečo aj? Veď film vychádza zo skutočnej reality a my sa predsa so skutočnými vraždami osobne nestýkame každý deň, tak ako môžeme popísať či je tento film či herecký výkon nepresvedčivý. A i keď možno výkon Jeremyho Rennera, ktorého považujem za zvláštneho herca, nie je príliš zaujímavý či aktívny, musím s čistým svedomím povedať, že sa jeho pomalé až pasívne správanie dosť stotožňuje s prejavom skutočného Jeffreyho Dahmera, ktoré si môže divák pozrieť v interview s ním. A aj keď sa film nedrží presne reality objavujú sa v ňom zaujímavé konkrétne prvky a až „smiešne“ paradoxy, ktoré sa naozaj udiali. Výhodou filmu je, že vychádza zo skutočných udalostí. Jeho úlohou nie je stotožnenie sa s postavou Dahmera, ale akoby celý čas sleduje Dahmerov život s akýmsi odstupom len sleduje jeho konanie a nenúti diváka vykonávať nad vrahom verdikt, skôr sa len na chvíľku zamyslieť , čo by mohlo ľudskú bytosť viesť k takýmto činom. Je to len necelá 2 hodinová ukážka zo života sériového vraha nad ktorou sa ma človek zamyslieť s tým, že to nie je len vymyslený scenár, ale že taký ľudia naozaj medzi nami žijú/žili a ich obete sú/boli skutočné.