mclenin

"Hello, I'm Johnny Cash" - skromný pozdrav v kombinácii s hlbokým basovým hlasom dával už od 50. rokov 20 stor. vždy znať, že na scéne sa objavil dobový country fenomén, muž v čiernom. J.R.Cash sa aj so svojou kapelou The Tennessee three nezmazateľne zapísal do histórie hudby špecifickými znakmi, ktoré vytvorili jeho hudobný identikit ako čierna vizáž, zádumčivý hlas, netradičná práca s gitarou či vystúpenia v nápravnovýchovných zariadeniach. So všetkými spomenutými prvkami sa popasoval aj režisér J. Mangold v biografickom snímku mapujúcom počiatok, úspechy i pády kariéry hudobníka, nazvanom podľa rovnomennej skladby I Walk the Line. Vhodný výber, pretože text piesne samotný vyjadruje obsahovú náplň i nosné piliere príbehu, príbehu o premene obyčajného človeka v jedného z najpopulárnejších a najvýznamnejších spevákov minulého storočia tŕnistou cestou životom, počas ktorého bol formovaný závislosťou v troch podobách - na láske, na hudbe a na drogách, všetky vzájomne prepletené a podmienené, zmietajúc ho vo vášni a v túžbe, určujúc každý jeho krok a voľbu, až napokon zvíťazila tá najdôležitejšia - túžba po živote. Filmové spracovanie života Johnnyho Casha, scenáristicky vychádzajúc z niekoľkých jeho autobiografií, zvládol režisér na jednotku. Servíruje nám ľudský príbeh, uveriteľnú dobovú atmosféru s odkazmi na ďalších umelcov pôsobiacich v tom istom čase, čo jednoznačne oživuje atmosféru a môže vzbudiť interest aj o ich hudbu prípadne život (Great Balls of Fire!) a nekreuje tak Johnnyho do podoby jediného a posledného muzikanta svojho žánru, no začleňuje ho do funkčnej skupiny umelcov, z ktorých každý mal svoj osud, svoj život a svoje problémy, ale napriek tomu sa v určitej fáze stretli a vzájomne ovplyvnili, boli súčasťou jedného celku. To dodáva filmu oveľa širší presah a hlbšie pozadie. Vyzdvihnuteľný je bez debaty najmä repertoár zvolených skladieb, ich autentické prespievanie a "remastering" hlavnými protagonistami, ich herecký výkon, proporcionalita hudobnej a hovorenej zložky, dynamika a tempo deja či retrospektívny spôsob narácie s následným pokračovaním pro futuro na spôsob Forresta Gumpa. Byť objektívnym však znamená otočiť mincu a vidieť opačnú stranu. Pomyselným znakom mince by tak mohol byť napríklad fakt, že pre neznalcov Cashových skladieb a ľudí neobľubujúcich country/rockabilly štýl môžu muzikálne časti pôsobiť zdĺhavo a ubíjajúco a v konečnom dôsledku film vyznieť ako jeden z mnohých rom/dram kúskov, taktiež zacielenie predovšetkým na problematickú fázu života hlavného hrdinu a jej eskalácia, v dôsledku čoho by si nejeden "laik - tzv. divák bežný" o ňom vytvoril skôr negatívny dojem, a účelové prispôsobenie deja v prospech efektu, na úkor reality. Napriek všetkému mi nedá byť objektívnym a ponechám mincu ležať znakom nadol - som totiž big fan of Mr. Cash, čiernej farby a akustickej gitary, jeho tvorbu som spoznal ešte pred zhliadnutím filmu a učarovala mi. Film toto presvedčenie len utvrdil, obľubu zintenzívnil a zaradil sa do mojej Top 10. (Neobjektívne) hodnotenie - v rámci žánru 5*, celkovo 5*, percentil 95 %

"We accept the love we think we deserve" Výrok ako vystrihnutý z motivačnej literatúry celkom presne vyjadruje jadro príbehu, vystihuje jeho ladenie i atmosféru a zvýrazňuje prvok, na ktorom je dej vybudovaný. Oným hlavným sujetotvorným elementom je láska, a to v jej najrozmanitejších podobách - platonická, súrodenecká, kamarátska a priateľská, milenecká, čistá a nevyzretá, stereotypná a vyblednutá, no i zvrátená a nebezpečná. V každom prípade je to silná emócia, ktorá vždy zanechá stopy a tie so sebou konzekventne nesú následky prejaviac sa skôr či neskôr v pozitívnom alebo negatívnom smere. Konieckoncov však, v zmysle znenia úvodnej myšlienky, všetko napokon záleží na človeku samotnom, na jeho zmýšľaní a presvedčení. Tak by sa dala stručne charakterizovať konštrukcia príbehu, z ktorej sa odvíjajú osudy hlavného hrdinu i vedľajších postáv. Samozrejme možno namietať, že film sa tvári ako "independent" a pritom nejde do hĺbky, je povrchný, recykluje x krát opakovaný motív outsidera snažiaceho sa silou mocou zapadnúť do kolektívu, americkej high school s typickým "kastovým" systémom, náhodných momentov a maximálne nepravdepodobných situácií, ktoré sú účelne kreované v prospech hlavného protagonistu vedúc k vopred štylizovanému záveru, naivity a klišé, ďalej že vytvára dojem hrania na dve strany - na jednej vôľa byť originálny a undergroundový, na druhej pokryť širšie spektrum publika a načrieť tak trochu aj do mainstreamu atď, atď. Pochopiteľne, film nie je absolútne dokonalý a má svoje muchy, no je potrebné tiež si uvedomiť, že scenár vychádza z rovnomennej novely, ergo zo sveta fikcie a fantázie autora/režiséra/scenáristu, v ktorom je možné čokoľvek. Nesnaží sa byť dokumentom vykresľujúcim dnešnú mládež v striktne realistickej a naturalistickej rovine. Prvoradým je príbeh ako taký. A ten od začiatku do konca nenudí, má skvelý repertoár skladieb, vtip i neistotu, Ezru Millera a Emmu Watson, je ľudský, prirodzený a uveriteľný, a na rozdiel od mnohých súčasných rom/dram a teenagerských filmov nie až tak veľmi čitateľný a predvídateľný. Navyše disponuje ešte jedným pozitívnym prvkom - momentom prekvapenia - ide totiž o film, ktorý sa v portfóliu kinematografie takpovediac sčista jasna objavil a úspešne sa tak vyhol problémom filmov s prehnanými očakávaniami a nárokmi zo strany divákov. Ja osobne som bol po jeho zhliadnutí príjemne prekvapený, pobavil, neuspal, a zanechal emóciu, preto mu drobné nedostatky s čistým svedomím odpustím. Hodnotenie: v rámci žánru 5* , celkovo 4*, percentil 85 %