Nightmare89

Myslím si, že od loga Resident Evil je zbytočné očakávať nejaký áčkový, nadupaný, desivý horror. Podobne ako počítačová predloha sa totiž ani nesnaží vyvolať pocit strachu a nevoľnosti ale skôr vás chce slušne pobaviť a vďaka nadpriemernej hudbe a sexepílu Milly Jovovich sa to darí na 65%.

Takto má vyzerať synonymum pojmu komédia. Jediné, čo ma po zhliadnutí tohto skvelého hokejovo-bitkárskeho príbehu napadá je slovo: ZÁBAVA! Toto je podľa mňa vôbec jeden z najlepších filmov z hokejového prostredia, čo ma prinútilo vystreliť na Belchiorovu mámu celkom štyrikrát.

Najväčšie čaro tohto filmu spočíva v silnej podmanivosti, ktorej budete odolávať len veľmi ťažko. Dej filmu ani obsah nie je rozhodne nejak prevratný ani extra napínavý, čo ale v tomto prípade nie je vôbec podstatné, lebo vám stačí obyčajný pohľad na Balea s Rodrígezom flákajúcich sa ulicami L.A. a okamžite dostanete chuť na jedného spoločného jointa, spôsobujúc, že zrak už od obrazovky neodtrhnete.

Po filmovej stránke začína dvojka v podstate presne tam, kde jednotka skočila len s tým rozdielom, že scény mi prídu viac drsné, atmosféra temnejšia a celkovo ponurejší dej vyšperkuje skvelý Mads Mikkelsen alias Tony, čo je dostatočne dobrý dôvod na to aby som zdôraznil, že dvojka je o "imaginárnu" polhviezdu určite lepšia ako úvodný diel tejto skvelej trilógie. Za všetko hovorí nezabudnuteľná rozlúčka so slobodou, ktorá dokonale filmovo deklaruje podstatu tvorcových myšlienok.

Nevidel som veľa filmov, ktoré by dokázali sugestívnejším spôsobom reflektovať odvrátenejšiu stránku ľudskej existencie. Dej z prostredia drogových dealerov kodanských ulíc u mňa spočiatku evokoval nábeh na nekonečný akčný masaker (tak ako sme zvyknutí u prevažne americkej produkcie), no až po chvíli som si uvedomil, že tu o akčné výplachy rozhodne nepôjde. Nicolas Winding Refn vás chce totiž vďaka výnimočne autentickej atmosfére prinútiť uvažovať (a nie nejakou seagalovskou masakrou vám vypláchnuť aj to posledné, čo sa pri trocha fantázií dá nazvať akože myšlienkou), až si časom budete vychutnávať každú jednu sekundu a podvedomie vám bude nenápadne našepkávať odpoveď na otázku, že kde to vlastne žijeme.

Keby sa dnes písal rok 1998 a niekto by sa ma spýtal, že čo očakávam od scenáru dvoch dospievajúcich amerických hereckých talentov Damona a Affleca asi by som odpovedal: A) Kto sú kurva zač? B) Určite to bude mimoriadne "nadupaná" americká teen komédia o živote dospievajúcich teeagerov. Ruky preč!! Pravda je taká, že v odpovedi B bolo skrytých 10% pravdy. Naozaj sa totiž jedná o otázku dospievania amerického teenagera Willa Huntinga s tým, že OBSAH a KVALITA tohto filmu je diametrálne odlišná od toho, čo som pôvodne očakával. Táto skvelo napísaná psychologická dráma o hľadaní svojej vlastnej identity postavená na konfrontácií psychológa s pacientom v kontexte vývoja osobností a následnom posúvaní nových životných mét a cieľov (čo platí pre oboch zúčastnených), vám jednoducho nedá vydýchnuť a stane sa vašou inšpiráciou. S touto možnosťou C som teda rozhodne nepočítal a ako idiot vyzerám nakoniec ja. Som za to ale rád a želám si, aby som sa takýchto variantov C dočkal pri filmových "odpovediach" viac.

Skvelý dokument o histórií a vývine tohto fenoménu, na ktorý sa pozerá rovnako dobre ako na samotnú show. Má potenciál zaujať nielen fanúšikov WWE ale aj nezaujatých divákov, ktorí majú celý wrestling ťažko "u riti". Po zhliadnutí tejto záležitosti je ale dosť pravdepodobné, že tieto osoby zmenia svoj názor.

Dnes sa na prvý živák Slipknot-ov dá pozerať trochu nostalgicky. Časy, keď 9-členná tlupa skrachovalých pošukov s animálnym chovaním prišla na pódium s jediným cieľom a to rozmetať všetko na prach, následne sa ožrať a vypadnúť rýchlo dakam do prdele sú skrátka nenávratne preč. Dnes sú to už svetové hviezdy, čo im pochopiteľne nikto nevezme ale žiaľ, s tým prichádza aj negatívnejšia stránka slávy a úspechu. Egá (dnes už bohužiaľ - po smrti basáka Paula Graya - iba ôsmych) členov stúpli oproti minulosti o niekoľko levelov vyššie a vy jednoducho nemáte chuť po príchode na koncert počúvať medzi skladbami chlapácke reči Coreyho Taylora alebo prehnané, až gýčovité efekty. Celé vám to príde ako síce veľmi efektná, no nič menej, prázdna póza. Uveriteľnosť a predovšetkým spaľujúca energia sú skrátka navždy pochované ( to platí aj o štúdiovej nahrávke All Hope Is Gone z roku 2008 ). O to väčšiu hodnotu má práve tento armagedon, kde je všetko ako má byť a vám neostáva nič iné ako popri tomto pekle zdemolovať váš nabytok, poprípade poslať vašich susedov na Kramáre.

Pre mňa osobne je toto kultová záležitosť. Rammstein som spoznal dakedy pred dvanástimi rokmi a to práve vďaka tejto nahrávke. Pamätám si veľmi dobre, keď mi ju kamarát pustil po našom spoločnom plaveckom tréningu prvý krát. Na najbližšie dva roky sa Rammstein pre mňa stali jedinou "počúvaťelnou" hudbou a absolútne som im podľahol. Dnes už síce Rammstein toľko nepočúvam ale rozhodne rešpektujem kvalitu ich tvorby (či už po hudobnej alebo koncertnej stránke) a nahrávkam ako Live aus Berlin sa občas s chuťou vraciam. Je to totiž stále skvelý zážitok.

Aj vás už otravujú všetky tie C.S.I. kriminálky s nulovým dejom a zápletkou, ktorú vyrieši laboratórny rozbor za štyri minúty? Chutnou náplasťou na celkom značne zdeformované chuťové poháriky je rozhodne režisérsky debut Bena Affleca: Gone Baby Gone. Táto skvelo natočená detektívka s výborným scenárom, impozantnou zápletkou a nenapodobiteľnou Amy Ryan vo vás rozhodne vyvolá pocit aký jednoducho od každej nadpriemernej detektívky očakávate. Takto to má skrátka vyzerať a Ben Affleck nám dáva rozhodne najavo, že sa dokáže zviditeľniť nie len vďaka herectvu a ex-vzťahu s Jennifer Lopez ale aj ako filmový režisér.