Fajolo

Sklamalo ma, ako slabo bol využitý potenciál danej témy. Alebo by sa dalo napísať, že bol rovno zneužitý ako kulisa pre takmer tuctovú romantiku.Vadilo mi, že Samantha má ľudské pocity, hoci tie sú biologicky podmienené a vznikali a menili sa dlhým vývojom v rámci evolúcie, ktorú Samantha preskočila. Napríklad láska je naviazaná na sexualitu, tak kde sa mohla vziať u Samanthy, ktorej "pohlavie" určil Theodor pri prvom rozhovore? Jedine že by jej správanie bolo cielene prispôsobené Theodorovým očakávaniam. Na to by však Samantha nemusela mať vedomie, to by jej naopak skôr prekážalo v dokonalom podlizovaní sa. Zdá sa, že tak ako si ľudia antropomorfizujú zvieratá, rovnako antropomorfizujú aj stroje. Škoda, mohol to byť oveľa zaujímavejší film.

Najviac sa mi páčil Martin Huba ako najväčší žijúci neznámy básnik.

Chápem, že Allen chcel poukázať na prázdnotu života hviezd a kopy ľudí, ktorí sa okolo nich točia. Aj sa mu to opakovaným použitím množstva pseudointelektuálskych žvástov v dialógoch podarilo. Akurát že mne ostanú ako spomienka na ten film len tie žvásty. Viem, že tam boli za nejakým účelom a že neboli tou prioritnou správou pre divákov, ale bolo ich toľko, že všetko prevalcovali.

Sklamalo ma to. K otázkam, ktoré nastolila jednotka, nepridala dvojka nič nového. Len viac tlačila na city. Ak tomu si scenáristi úplne zjavne pripravovali pôdu pre tretie pokračovanie. Zvukom a vizuálom sa to podobalo na jednotku, ale mám pocit falošnosti a manipulácie, ako mal asi Deckard, keď sa ku koncu stretol s Rachael.

Páčilo sa mi, že ľudia v dokumente sa na nič nehrali. Keď niečo nevedeli, priznali, že to nevedia. Čo najpoctivejšie sa snažia odhadnúť budúcnosť, no stále si boli vedomí toho, že to sú len odhady a špekulácie. Som rád, že aspoň vo Fínsku majú jadrový odpad na starosti triezvi ľudia.

Bolo to veľkolepé, úžasné a fantastické. Až priveľmi. Kedysi som čítal o dvoch budhistických mníchoch, ktorí spolu putovali, až prišli k rieke. Prvý z nich sa posadil a meditáciou dospel do stavu hlbokého spirituálneho neviem čoho, čo mu umožnilo preletieť ponad rieku. Druhý mních sa posadil do loďky, ktorá tam bola a prepádloval na druhú stranu. Načo plytvať zázrakmi na obyčajné veci? Zdá sa mi, že režiséri tohto filmu sú ako ten prvý mních, ktorého cieľom nebolo prejsť cez rieku, ale ohromiť všetkých, ktorí sa na neho pri tom prechádzaní pozerali. Viem, že ten film je rozprávka a navyše animovaná, takže zázraky k tomu jednoducho patria. Ale nechápem, prečo sa museli diať každú minútu a na každom kroku. Postavy síce mali nohy, ale z jedného miesta na druhé sa presúvali zásadne inak ako pešo. Akoby animovaný film bol tým lepší, čím viac prírodných zákonov porušuje. Dúfam, že mi rozumiete.

Neskromne si myslím, že viem čo asi chcel režisér týmto filmom povedať, len nechápem, prečo k tomu potreboval toľko mŕtvol. Aj v jeho skorších filmoch je často zobrazené explicitné násilie, ale okrem toho veľa iných vecí. Tu bolo toho násilia tak veľa, že na iné myšlienky neostal skoro žiaden priestor.

Tomu hovorím angažované umenie v tom najlepšom zmysle slova.

Indián sa napije piva z plechovky a potom hodnú chvíľu len tak zíza prižmúrenými očami. Potom sa znovu napije. Ďalší záber je na jeho nohy, ako sa pri nich rozlieva malá mláčka. Indián zanadáva a znovu sa napije. To je dej prvých dvoch minút filmu. Našťastie je tam toho viac, napríklad nejaký dej, zaujímavá atmosféra a pocit ukážky súčasnej indiánskej kultúry. Skrátka tých prižmúrených očí je tam plno.

Silne naturalistický film, našťastie som nemal pocit, že by to bolo samoúčelné. Bola to súčasť pochmúrnej atmosféry filmu, ku ktorej sa hodil aj dej plný beznádeje. Jediný nedostatok filmu je to, že neukázal nič nové, len potvrdil, že ťažké časy dokážu z niektorých ľudí urobiť zločincov.