Havenohome

Metóda, keď si dokumentarista vymyslí nejaký koncept a potom do neho zavlečie protagonistov, sa ukázala ako prepálená už pri Nesvadbove. Pri Zvonkoch šťastia sa tento typ práce dostáva do extrému. Stráca sa akákoľvek možnosť povedať niečo pravdivé o živote hrdinov a hlavnú úlohu preberá zvolený režisérsky výmysel. (Nechcem byť ostrý, ale to isté robia aj súčasné realityshow. Stačí si nájsť exota a vymyslieť mu nejakú činnosť, ktorá ho dostatočne zosmiešni.).................Čo je na tomto filme vtipné, teda nevznika zo zámeru režiséra, ale je čarom nechceného, keď protagonista prenáša rôzne "múdrosti". Veľmi tenkú hranicu s televíznou produkciou (Modré z neba) film oblizne, keď sa protagonista nemotivovane rozplače a začne skuhrať o svojom živote. Takýto moment vyznania a dojatia pôsobí v celom filme úplne bezkontextovo a samoúčelne............................Zaujímavý je moment pred koncom, kde do predkamerovej reality vstúpia aj tvorcovia a vlastne doznajú, že im nejde o žiadnu úprimnú snahu porozumieť rómom, ale chcú si iba natočiť svoj záber. O tomto by mal byť ten film, že väčšina slovenských režisérov ani nevie prečo točí o rómoch, nerozumie danej problematike a viac ako o úprimnú snahu vyjadriť sa k danej téme im ide len o nadobudnutie statusu dôležitých umelcov, ktorí sú pre našu spoločnosť potrební, lebo točia predsa o takýchto vážnych veciach.

Noé je strašne preceňovaný režisér. Toto nie je žiaden naratívny experiment, ale prvoplánovosť sama. Akosi nevidím genialitu tohto snímku. Má to byť snáď doslovné použitie nápadu vyrozprávať príbeh od konca? Nemá to však žiadnu eleganciu a spôsob ako to je natočené by napadol aj malé dieťa ( film postupne ukazuje ďalší časový úsek odohrávajúci sa pred časovým úsekom, ktorý práve sledujeme a tak sa dostaneme až na úplný začiatok). "Legendárna scéna" znásilnenia je veľká nuda. Z dramatického hľadiska je nefunkčná. A pointa s tehotenstvom len dovršuje moralistický tón celého filmu.

Muchova režijná metóda stále nestráca svoje kúzlo. V záplave buď ukecaných vágnych dokumentov, alebo minimalistických rádobyavantgardných diel pôsobia jeho práce zábavne a poučne zároveň. Čiernomorská odysea je podobne ako niektoré jeho predošlé filmy niečo ako cestopis alebo miestopis. Nejedná sa však o nejaký turistický, či exotizujúci pohľad na krajinu a jej obyvateľov. Režisérovi ide skôr o vyhmátnutie nenápadných vecí, zdokumentovanie lokálnej rutiny a pohľad na udalosti zo spodu, z opačnej strany ako ich poznáme z oficiálneho spravodajstva či encyklopédií. Nevyhýba sa ani prírode, zobrazuje jú však vo svojej nepohľadnicovej nahote. Tento jeho posledný film je napríklad veľmi zábavná a objavná cesta okolo Čierneho mora a v čase Ukrajinsko-Ruskej krízy slúži aj ako pohľad do kuchyne obyčajných ľudí v regióne, o ktorom sa mediálnym priestorom šíri propaganda z oboch znepriateľených strán. Nejedná sa však o angažovaný politický dokument a Muchu v prvom rade zaujíma čaro banálneho vo veľkom univerze. Dokumentaristika tak ako ju poníma je dobrodružstvo s kamerou na pleci, strkanie nosa do zaijímavostí osobného života, legiend, lietratúry ale aj politiky a histórie, aby vytvoril celistvý obraz danej lokality.

Najlepšie bude, keď to vymenujem. Seriál Žena za pultom bol ideologický obežník, ktorý vám mal potvrdiť, že : 1.) Fúzatá žena so zrasteným obočím je najväčší sexsymbol, ktorý chcú pretiahnuť všetci muži v okolí 2.) Umastení neschopáci s výzorom uchyláka, čo si nevedia kúpiť ani vlašský šalát sú najlepšia partia do vzťahu. 3.) Koktavých a inak postihnutých ľudí treba ľutovať a správať sa k nim ako k menejcenným chudáčikom. 4.) Populárna hudba, móda a filmy v kine zaujímajú len mladých a neskúsených ľudí, ktorí čoskoro zistia, že je to len rozmar dospievania. 5.) Dovolenka v Krkonošiach vždy lepšia ako more, v mori by ste predsa mohli chytiť AIDS! 6.) Štrbavé obézne zatrpknuté dôchodkyne si čoskoro rozchytajú dobre zabezpečení vdovci 7.) Žena je v zásade len bytosť, ktorej úlohou je variť a starať sa o deti alebo o umasteného neschopáka s výzorom uchyláka. 8.) Nikto by nemal mať svoje súkromné myšlienky, aj s intimnosťami by sme sa mali zverovať všechápajúcemu nadriadenému v práci, ktorý vždy pomôže a poradí .................Takto by sa dalo pokračovať do nekonečna pri analýze každej jednej scény. Každá nesie svoj jasný výchovný podtext. Odporúčam pozrieť všetkých dvanásť dielov pekne za sebou, je to dokonalá učebnica normalizačnej hodnotovej abecedy. Je to sci-fi, nonsens, najtríznivejší erotický film všetkých čias, v ktorom sa nesúloží, hypnotické afrodiziakum pre zúfalých zákazníkov pred prázdnotou zývajúcim regálom v sámoške, apoteóza komunistickej strany ako si ju predstavovali najpravovernejší zástancovia Husákovej politiky, do detailu vybrúsená kráľovná žánru komunálna satira, seriál kvôli, ktorému sa Menšík uchlastal k smrti a kvôli ktorému skočil Hrzán z okna.

Absolútne geniálny seriál. Najfascinujúcejšie na tomto zdanlivo pohodovom seriály z malého mestečka je spôsob akým tématizuje proces "rozprávania". Podobne ako napríklad Almodovar vo svojom Hovor s ňou, aj Gilmore Girls hovoria o tom, aké dôležité je pre ženu rozprávať sa. Forma šialene rýchlych dialógov naplnených množstvom irónie, dvojzmyslov a odkazov dokonale kóduje svoj obsah. Tie dialógy doslova útočia na publikum a svojou informačnosťou sú agresívne, a preto tak nehorázne iritujú najmä mužské publikum. Ten seriál vlastne hovorí, že ženy sú šialené, nestále, nevypočitateľné bytosti a rozprávať sa s nimi vyžaduje nadľudský výkon, bytostne útočí na pohodovú machoidylku, v ktorej žena funguje ako prístroj s gombíkom na reguláciu jej hlasu....................Seriál patrí síce ešte do éry pred nástupom "realizmu" v tv tvorbe (čo je dnes takmer povinnosť) a často býva prirovnávaný napríklad k Priateľom, s ktorými má zdánlivo spoločnú kamarátsku atmosféru a typ farebnej útulnej scénografie. Na rozdiel od takých Priateľov sú ale Gilmore Girls doslova "kafkovský" svet, kde sa splynutie heterosexuálneho páru nekonečne odďaluje ako v najhoršej nočnej more a kde sa postavy chovajú obsedantne šibnuto (perfektne oglosované hlavnou hrdinkou, ktorá v jednom diely s ironiou povie, že nie všetci v Stars Hollow sa chovajú ako postavy z Felliniho filmu :D). Rozkošné mestečko tak nie je projekcia idylky a stability, ale skôr začarovaný priestor, do ktorého sa musíte zobudzať každý deň, až kým sa dobrovoľne nevzdáte a nestanete sa jedným z miestnych šibnutých občanov (podobne ako v rovnako geniálnom Na hromnice o den více).......................Nefungujú ani výtky, že je to obyčajná telenovela. Naopak Gilmore Girls oproti povrchným telenovelám idú kvalitne hlboko a nie je v nich žiadna čiernobiela postava (dokonca ani taký satan ako Pani Kimová :D), sú bravúrne napísané, až sa mi nechce veriť, že v jednom seriály može byť toľko výborných break-pointov, ktoré naustále prehlbujú všetky postavy a pritom sa to stále točí okolo jednej zápletky! Za vrchol scenáristiky považujem zmáknutie techniky IMAGE SYSTEM, ktorú keď scenárista zvládne, tak môže spokojne zomrieť, a ktorú dokážu tvorcovia v Gilmore Girls vykúzliť na lusknutie prstov (V prvej sérii napríklad v diely, keď zomrie kocúr Škorica). Rovnako réžijne ide o netradične uchopenie, a nie o žiadnu telenovelovú rutinu. Ukážte mi druhý taký seriál, kde sa neustále užívajú dlhšie walk-and-talk zábery ako v Na konci s dychom, alebo krúživé jazdy s takmer muzikálovou choreografiou...................Idem si pustiť ďalší diel, aby som pomedzi prsty cez môj face palm mohol pretáčať očami nad šibnutými občanmi Stars Hollow :D

Štýlovo to je blízke filmom zo šesťdesiatych rokov, novovlnná poetika. Téma: nepotrebný potrebný respektíve potrebný nepotrebný. To je otázka. Je hlavný hrdina Gia - hráč na činely, večný flákač, poletujúci mestom ako drozd - potrebný, alebo je jeho existencia nezmyselná? Film pre väčšinu publika dnes už asi nezáživný, veľmi presne zachytil problematiku zdanlivo zbytočných ľudí v spoločnosti, ktorí síce neprinášajú nijaký materiálny osoh a nemožno argumentovať, prečo sú potrební, ale napriek tomu akoby svojou pochabosťou a roztopašnosťou nevysvetliteľným spôsobom robili realitu šedivého dňa znesiteľnejšou. V ďalšej rovine tu režisér demonštruje svoj ideál umenia a hlavný hrdina je vlastne synonymum pre akéhokoľvek umelca a jeho význam pre svet.

Čo treba prijať? Ako vo veľa francúzskych filmoch, aj tu postavy hovoria múdro o literatúre, sú umelcami, sú ako hrdinovia francúzskej literatúry, ktorú v škole analyzujú. To trocha prispieva k schématičnosti, úsmevne pôsobí charakterizácia rodín hlavných hrdiniek cez jedlo, konzervatívny rodičia jedia stále špagety, liberálny rodičia majú na obed ustrice a morské plody. To sú však len detaily a dajú sa vlastne úplne v pohode prijať ako set up fikčného sveta, aj keď mne osobne už lezie na nervy táto predstava Francúzov o sebe samých ako o kultivovanom národe, kde sa všade pretláča ich bohatá umelecko-kultúrna minulosť. Podobne by sa dalo za schematické považovať aj štylistické uchopenie. Je to natočené takmer identickým spôsobom ako napríklad Medzi stenami (takmer len detailné zábery, dlhé sklo, široké plátno), nedochádza tak k žiadnemu ozvláštneniu, je to štandardný spôsob akým sa francúzske filmy snažia navodiť pocit realističnosti. Ozvláštnenie prichádza zrejme na poli hereckých výkonov. Nekonečné množstvo detailov na tvár hlavnej hrdinky spôsobuje jemnú únavu a zovšednenie a možno práve tak sa približuje životnej nedejovej atmosfére. Film je však precízne vybudovaný na úrovni scenára a cez zobrazenie jednotlivých štádií a nuáns v emočnom a sexuálnom živote hlavnej hrdinky vytvára kontinuálnu antropologickú štúdiu. Antropológia nie je v prípade Kechicha zlé slovo. Na svoju titulnú postavu sa podobne ako v Čiernej venuši pozerá skúmavým pohľadom odhaľujúcim a akcentujúcim anatomické a fyziognomické detaily. Adel je podobne ako Čierna venuša outsider (jedna je lesba, druhá evolučný unikát) naplno zmietaný svojou telesnosťou, ktorého nie je spoločnosť normálnych ľudí ochotná prijať, a ktorému jeho odlišnosť spôsobuje zložité a bolestivé ľúbostné eskapády. Erotické scény vôbec nie sú pornografické, dokonca ani erotické nie sú veľmi, opäť je to skôr odosobnený vedecký prístup............P.S. : Neodpustiteľný grc sú obrazy druhej hlavnej hrdinky. Čakal by som, že namaľuje niečo iné ako gýčové prefabrikáty, ktoré by pôsobili nevkusne aj na stene v treťotriednej kaviarni.

Tento film si rovnako ako 5 hviezd zaslúži aj odpad. Ale ja som sa počas celej projekcie váľal po zemi od smiechu. Je to celé jedna veľká naivita. Gangstri s brokovnicami behajú po Hviezdoslavovom námestí v Bratislave pomedzi nič netušiacich civilistov. Záhadná vrahyňa, čo pestuje kaktusy, a ktorej sa vrhajú k nohám roboši z kanálov. Scenárista, ktorý hryzie do skla, keď číta zlý scenár. (Hrá ho reálny Ondrej Šulaj!) Machoidný chlapi a "ženské" hrdinky. Úchylný záhadný muž spájajúci všetky tri poviedky. A geniálna vrcholná scéna hádky, kde lieta z okna oblečenie. Film úplne odtrhnutý od reality v negatívnom slova zmysle. A všetko podané cez optiku červenej knižnice.