whimsy

nostalgia a vojna. melodráma hrajúca na city. tá angličtina to robila 1. neprirodzené, neuveriteľné; 2. nelogické - hlavne keď hlavná hrdinka použila nemecké slovo. príjemný film, ktorý môžete pozerať s celou rodinou - od malých detí až po starých rodičov. v takejto konštelácii dokonca môže vyvolať podnetnú diskusiu o vlastných zážitkoch z obdobia vojny, bombardovania (pamätám si, že raz som pozerala Narniu s dedkom a jeho na tom najviac zaujalo práve bombardovanie Londýna. počúvať o skrývaní sa deciek v pivniciach a hrobkách počas toho, ako sú na mesto zhadzované bomby, a počuť to z vlastnej skúsenosti človeka, ktorého poznáte, však môže byť pôsobivejšie a reálnejšie (v konečnom dôsledku aj emocionálne silnejšie - môžno práve preto, že nepatetické). a opäť sme pri tej spomienkovosti a nostalgickosti. tvári sa to ako dramatický rodinný film a ním to aj je. takže dostanete presne to, čo očakávate. len to malo byť v nemčine. (ale potom by v tom už nebola Emily Watson.)

v čierno-bielej je aj súčasnosť krásna. skvelá hudba, ale chýbal mi v tom nejaký silnejší moment. ako útržky života a poflakovanie po meste pri jazzových štandardoch to funguje skvele a pomerne presne sa triafa do reality. film o súčasnosti, z ktorého máte pocit, akoby sa odhrala pred 50 rokmi.

Popravde nachápem, prečo sa tu toľko ľudí sťažuj na zbytočné vedľajšie príbehy. Anna Karenina je veľký ruský román – s odbočkami, filozofujúci nad stavom spoločnosti, s úvahami o práve, náboženstve, kritikou spoločenského usporiadania, s emóciami, neskutočne zaujatý osobnými osudmi postáva (pričom ani 1 nie je len vedľajšia) - , v ktorom je obsiahnutý celkový obraz vtedajšej doby. Ja chcem vidieť poriadne sfilmovaný príbeh Levina – v tomto spracovaní úžasný, len by ho mohlo byť viac. Vždy keď sa objavil na scéne, konečne som pocítila emócie. Ja chcem vidieť jeho svadbu s Kitty – v starom pravoslávnom ruskom kostole pri sviečkach s tradičnými ruskými piesňami. (alebo možno aj nechcem – takto mi môže ostať pocit z knihy.) V románe sa všetky postavy neskutočne vyvíjajú, čo som z filmu nedokázala postrehnúť. A chýba mi tu tiež ruská medzinárodnosť (, či svetovosť, ) v 19. storočí v kontraste s tradíciami. (všetci tu hovoria anglicky – potešila by ma adaptácia, kde by sa reálne striedali jazyky, ako tomu bolo v knihe). No v podstate som dostala to, čo som od filmu očakávala – zaujímavo natočenú adaptáciu, ktorá nejde do hĺbky, ale poteší. Film na mňa pôsobil do značnej miery ako púťové predstavenie – hravé, nápadité, pohlcujúce vo svojej detinskej jednoduchosti a afektovanosti súčasne. Je super, že každých 15 rokov vzniká nová adaptácia, ktorá ten istý príbeh zobrazí vždy inak. (a skvelý obraz Moskvy za javiskom, keď sa dej odohráva akože v Moskve; len som celkom nepochopila, prečo Levin býva na vidieku v dome pripomínajúcom skôr stodolu ako kniežacie sídlo..)

Prečo mám rada tento film - lebo trpaslíci vyjedli Bilbovi špajzu!; bol tu Radagast the Brown (, ktorý tu síce nemal čo robiť, ale je to jedna z mojich obľúbených postáv zo Stredozeme); a parádna Misty Mountain (Cold). Ale prečo Bilbo nevaril? Hobiti predsa majú variť (a jesť, a hovoriť o jedle).

Možno niekto od tohto filmu očakával odvážnejší trip - niečo na spôsob Wild At Heart. V tomto prípade ide o dobrú adaptáciu, ktorá sa drží knihy - sú to obrazy starej Ameriky 40-tych rokov podfarbené hudbou prenášajúcou na vás jej atmosféru - New Yorku, spisovateľov, stredozápadu, Californie (tej mohlo byť trochu viac), Mexika... každý v ňom nájde aspoň náznak toho, prečo má tú knihu rád (v mojom prípade bop - a ten tu bol :-) Kniha je aj v tomto prípade lepšia, pretože film na vás nedokáže preniesť všetky jej myšlienky (a slová, ktoré sú tu rovnako dôležité), ale to nič nemení na fakte, že som bola príjemne prekvapená (možno čiastočne aj preto, že som od toho filmu nič moc neočakávala). Netreba čakať na pointu - cieľom je cesta (a to, kam človeka posunie).

Jonny Lee Miller je pre mňa skvelý herec, ktorý ten seriál dokáže aspoň ako-tak zachrániť. Ale vzťah medzi Sherlockom a Watsonovou tu absolútne nefunguje. Miller ako "Sherlock" je tým, kto je empatický a osobne to na mňa častokrát pôsobi tak, akoby si on hľadal cestu k nej, ktorá sa potrebuje vysporiadať s minulosťou a nie naopak. Riešením je, aby si tie postavy vymenili - potom by to snáď bolo prirodzenejšie. A momentálne začínam mať pocit, že Joan Watson ako sober companion neplatí Sherlockov otec, ale Moriarti, aby prenikol k Sherlockovi čo najbližšie. No som zvedavá, či sa to nakoniec nejako vyprofiluje (podľa toho, čo som videla, akoby sa seriál stále ešte len hľadal)...

film so surovou prírodou a surovým vetrom. tichom, ktoré tu vynikne ako málokde. ležanie na vresovej lúke a chytanie dažďa do úst. tento film dokázal vytvoriť súkromný svet dvoch ľudí a cítite z neho nemožnosť existencie jeden bez druhého. skutočne ide o splynutie do jednej osoby so spoločnou dušou. spolu dokážu uniknúť akoby za hranice reality - je to svet, kde si vystačia sami, ale okolie do neho neustále zasahuje a nakoniec v ňom nemôžu existovať. (v súvislosti s týmto filmom som si spomenula na iný britský film – My Brother Tom.) je to osamelé miesto, ležiace na pozadí z krásnych záberov prírody ukrytej v hmle alebo svitaní. mladí herci sú dokonalí - veríte im každý pohľad. a záverečná pesnička enemy od Mumford and Sons http://www.youtube.com/watch?v=m-wnMC5hKGE. surovosť je slovo, ktoré mi stále neschádza z mysle.

Neviem prečo, ale dosť mi pri tomto filme chodil po rozume The Girl from Monday... (pričom tie filmy asi skutočne nemajú nič spoločné)... Inak fakt krásna hudba (presne na miestach, kam patrí) a krásne pôsobiaci Glasgow. (A opäť raz bicykle). Pre mňa navyše introduction to Castanets (http://www.youtube.com/watch?v=hG6k2CttpEA) + Max Richter.

Ďalšia skvelá záležitosť od BBC, aj keď téma investigatívnych reportérov ide väčšinou mimo mňa. Retro, ktoré mi pripomínalo starých rodičov; zákulisie tvorby spravodajstva v BBC v 50-tych rokoch; postupné odhaľovanie činnosti britských spravodajských služieb a to celé podkreslené jazzovou hudbou. Herecky opäť raz mimoriadne dobrý Ben Whishaw - v dramatických aj vtipných scénach - , sa napriek štylizácii celého seriálu nemení na karikatúru. Trocha viac humoru na odľahčenie by mi však nevadilo. (vtipnosť tu prináša len hlavná postava Freddieho; čiastočne tiež Isaac). A potešil aj Andrew Scott ako cameo.---2. seria: úplne iná, ale stále rovnako dobrá. Tentokrát možno ešte viac cítiť atmosféru televízneho štúdia pod vedením Petra Capaldiho. Každý obraz vás prenesie o 50 rokov dozadu a posledné dve epizódy sú vyvrcholením, ktoré sa ani na chvíľu nezastaví.

Áno, je to plné klišé, ale presne toho klišé, ktoré mi sedí (ak si niekto chce po škole urobiť prázdniny, ide robiť učiteľa angličtiny do cudziny (najlepšie niekam, kde je teplo) – a spomeniete si na vašich lektorov z jazykovky; jazdy na bicykli po meste; hlavná hrdinka, ktorá má ambíciu stať sa spisovateľkou; vintage oblečenie; ideálny muž predstavený ako: a jazz musician, who plays piano and who is going to play free jazz for 9 hours; biopotraviny...). A v pozadí toho všetkého sa odohrávajúci príbeh osudovej lásky. K dokonalosti by tomu chýbal už asi len trocha iný soundtrack – alebo ho možno len neviem správne oceniť. (Toto skutočne potešilo asi len mňa, ale všimnite si, ako vyslovujú buffet.) A tak trocha mi to pripomenulo môj obľúbený Before Sunrise... --- Na stránke knižnej predlohy môžete nájsť soundtrack ku knihe pod názvom Emma Morley`s Mix Tape - http://www.davidnichollswriter.com/one_day - , ktorý síce vo filme čiastočne je, ale mohol sa využiť v oveľa väčšej miere, pretože je fakt dosť dobrý ---