zpek

Drsná dráma o rodine zjavne viac než dosť prekliatej bezodnou dávkou nešťastia. Tento príbeh bol odsúdený aby dopadol drasticky smutne nevedno si predstaviť ako by mohol inak skončiť. Ani jediný náznak spokojnosti a šťastia, iba tie finančné prekliate problémy. Peniaze, peniaze, peniaze... nešťastný hon za fatamorgánou mamonu podgurážený nesmelou naivitou nemohol dopadnúť inak ako tragicky. V pekle. Film o zbabelých ľuďoch, nezodpovedných ľuďoch.. o tých čo si myslia, že peniaze vyriešia všetko. Hm.. aj vyriešili, len.. nie podľa ich predstáv. Každopádne vizuálne pôsobivý film s dobrou gradáciou a skvelými hereckými výkonmi, predovšetkým Hawke, potom hneď P.S. Hoffman.

Keď sa z filmu stane kult alebo dudeizmus náš každodenný daj nám tepich.

Jedna úchvatná vizualizácia, akej sú Watchmeni viac než hodní. Komiks prečítaný po zhliadnutí filmu a rozuzlenie vo filme sa mi páči o niečo viac. Záver sa neštíti zatriasť s témami morálky a náboženskými prvkami prostredníctvom osudu postavy Dr. Manhattana. Alan Moore - všetka česť jemu, že nám stvoril tento príbeh zo sci-fi minulosti vo svete čeliacom jadrovej kríze. Dej, masívne poskladaný, sa popri príbehoch niekoľkých hrdinov stíha priebežne povenovať aj problémom s politickým, filozofickým až antropologickým presahom. To po filme môže dospieť k ojedinelému výskytu pestrých výkvetov rozmanitých predstáv. Prostopovedané.. Krásna symbióza efektívnej akcie a veľkých myšlienok, čo sa vo svetovej kinematografii nevidí tak často. Forma tu činí elegantné garde obsahu. Watchmeni bavia stále a moc..

"What happened to Gary Cooper? The strong, silent type.."

Keď scenárista začne až príliš zbožňovať svoju vlastnú genialitu, ktorú musí dokazovať v každej scéne, nemožno reálne oceniť skvelý rečnícky obrat a iné slovné chvaty, ktoré tak nedávajú priestor tým potrebným momentom, kedy má každý herec prejaviť svoj talent tým, že dokáže emócie podať výhradne skrz gestikuláciu mimiky. Potom to tak vyzerá, že každý melie, sype zo seba jednu hlášku a múdrosť za druhou bez toho aby si ju dokázal divák užiť a celkovo začnú postavy pôsobiť nanajvýš neprirodzene a z ich prehnaného prehrávania môže človeku zaklopať na um otázka, či to tí novinári všetci fičia na speede alebo sú tam už všetci komplet roboti alebo ja neviem. Takáto značná arogancia je citeľná hlavne v prvej sérií. Postupne sa to však zlepšuje a do popredia viac vystupuje samotný dej. To, že sa oplatí dať šancu aj ďalším dielom tohto seriálu však každý pochopí hneď po prvých desiatich minútach sledovaného pilotného dielu. Nádherný elegantný prejav o tom, či USA sú najlepšou krajinou sveta, má v sebe význam, ktorý hodnotovo presahuje všetky nedostatky tohto seriálu. Druhá séria upúta svojím príbehom o problematickej reportáži, ktorá svojou formou mi pripomenula The Wire, kde sa jeden prípad riešil celú jednu sezónu. Tretia séria prináša viac priestoru pre morálne dilemy, na ktorých by si zgustol nejeden etik pre médiá a aj preto mi nakoniec tohto seriálu prišlo predsa len trochu ľúto, keď skončil tak rýchlo.

Dramatický seriál, ktorý dokáže mnoho vážnych situácii obratom využiť pre žart, a všetko pôsobí tak prirodzene a ľudsky, že je nemožné nemilovať takú pošahanú rodinku funebrákov akou je rodina Fischerových. Krásna polarizácia života a smrti, kedy na povrch vystupujú tie najvzácnejšie hodnoty, ktoré sú človeku tak blízke. Každý diel je pútavý a postavy sú obzvlášť dynamické, keď ich raz milujete a raz nenávidíte. Nadšenie neopúšťa a záverečné diely sú symfóniou celkovej tematiky seriálu. Za týmto seriálom mi bude dlho smutno...

Originálny príbeh o vzťahoch, kde nejde o lásku, ale o obdiv a dlhý boj, v ktorom môžu bojovať len dve osoby. Osoby, ktoré musia vedieť o sebe všetko, aby mohol ich vzťah prežiť. Musia poznať každú myšlienku, ktorá sa im hmýri v zákutiach ich mysle. Otvoriť lebku. Odviť mozog. Zachytiť.. Pritlačiť myšlienku. Na čo teraz myslí?

Bláznovstvo, ktoré neviem, či sa snaží tváriť viac vážne, a či čo najviac šialene. Lucy si spomína na život v maminom brušku. Možno si spomenula aj na život bunky vajíčka a spermie a odvtedy začala trpieť bipolárnou poruchou. Moc kapacity mozgovej som venoval tomuto filmu (asi 0,02percentá) aby som pochopil že film je ďalším stopercentným egotripom. Ktorá bunka Lucinho vedomia vlastne držala všetky ostatné sebavedomé bunky pohromade? Už teraz máme kapacitu na to aby sme sa stali bohmi a splynuli s prostredím.. či čo sa snaží ten film povedať? Ak by sa mal Lucy brať viac vážne musel by sa viac venovať vnímaniu času a menej zápletke s drogovým pašeráckym kartelom, ktorý nebojácne na čele s kráľom vedie frontálny boj s políciou. wtf? Mierne mi to prišlo ako oslava hrdinstva skutočného leaderstva. IQ 100 percent, EQ 0 percent? S problematikou evolúcie vedomia sa tak zatiaľ lepšie a zaujímavejšie popasoval Všemocný. Lucy na túto tému je až moc akčná.

Nolan čím viac sa snaží priblížiť svoje fantázie k realite. Toto dielo je tak dejovo premyslené, až sa obávam, že sa z neho vytratila istá myšlienka. Vzhľadom k tomu aké možnosti pred ním stáli je konečný efekt sklamaním. Celý dlhý čas bolo jasné kam sa Nolan chce dostať. Do priestoru za horizontom udalostí. A keď sa tam dostal nedokázal toho veľa. Ak vôbec niečo. Ak opomeniem dôsledky celej prešpekulovanej zápletky, ako sú paradoxy (sme sami sebe bohmi, ktorí stvorili tretiu dimenziu, teda nás? ??) tak je film iba bohapustým space road movie dielom, ktoré značne kľukatou cestou sa dostáva z bodu A do bodu B s veľkolepými momentmi napätia a zaujímavými poučeniami o moci času a gravitácie. Každopádne film pôsobí tak chladne ako celý vesmír. Čakal by som viac života na vesmírnej lodi, na ktorej by o samote sa musel každý zblázniť po niekoľkých dňoch nieto po viac než 20tich rokoch! Chladným ale film nerobí iba vizuál ale predovšetkým mnohé vedecké vysvetlenia o fungovaní vesmírnych zákonov. Dôraz sa po celý film kladie hlavne na vesmírne zákony a ich vysvetlenie ako na samotný dej a príbeh. Postavy sa správajú hlúpo a aj po 30tich rokoch vinia za všetko svojho otca v každom dialógu. Účel by mať svätiť prostriedky a však problém je to, že pointa ma nezasiahla a mystéria filmu je veľmi slabá až žiadna. Škoda. Čakal by som viac filozofický presah ako číro astrofyzikálny.

Milujem prekvapenia. Dobré prekvapenia. Ktoré nakopnú príbeh. Dajú mu novú perspektívu. Zvýraznia pointu. Predestination ani tak moc nie je o predurčení ako o sebaláske a prekonávaní vlastnej nedokonalosti. Časové paradoxy veľmi múdro zneužíva pre dosiahnutie šokujúcich zvratov. Veľmi dobrý príbeh natočený nenásilne a veľmi príjemne. Kto by nemiloval samého seba? Kto by nechcel spraviť zo seba hrdinu? Kto by neveril samému sebe? Kruh uroborosa sa na záver krásne uzavrel a ja som nemohol neskrývať nadšenie.