puget

Poverty porn

Film ako súčasť trendu motivačných tréningov a hudba ako športová disciplína. Ako duel učiteľ : žiak je to vynikajúce a funguje prekvapivo dobre bez prebytočného pátosu. Čo však dokáže udupať koncert viac ako bubenícke sólo?

Zacitujem kamaráta po projekcii: Guilty (hoci nie vždy) pleasure.

Tento film nestarne dôstojne, skôr príliš rýchlo. Viac než o pomyslenom medzivojnovom období vypovedá o dobe svojho vzniku. Námet je zaujímavý, ale len to nestačí. Druhá polovica filmu už len rôznymi úskokmi odďaluje to, čo je neodvratné. Druhýkrát si to pozrie len veľký fanúšik, ktorému neprekáža hrozivé Reductio ad Hitlerum, čakajúce celý čas za rohom.

Dobrý film, vďačná téma, ale čím viac sa nad ním zamýšľam, tým viac mi začína prekážať to povrchné komixové vykreslenie príbehu. Svižne to odsýpalo, ale z času na čas ma rozhodila hudba, ktorá sa príliš tlačila dopredu. Casting, masky, kamera boli veľmi dobré.

Veľká škoda, že ide len o recyklovanie už použitého v predchádzajúcich GITS.

Inovatívna adaptácia klasického literátneho diela pre trpezlivého diváka natočená vo fotografickom, ale nefilmovom formáte 5:4. Filmu by prospel razantnejší zostrih, pripomínanie scén po čase začne otravovať, rovnako aj pričasto roztrasená kamera. Blížiacim sa záverom film stráca na príťažlivosti a záverečná hudba úplne zabila vytvorenú atmosféru. Neverbálne dialógy hlavných postáv sú naopak veľmi intenzívne (veľakrát som si spomenul na krátku verziu od Monty Pythons). Zapamätateľný filmový zážitok s pachuťou nedokončeného.

Film pôsobí ako kompilácia predchádzajúcich Oshiiho animovaných filmov, štruktúra je vopred daná a zostáva tu už len priestor na vyplnenie stopáže. Ale už to nie je bezprostredné, je to vypočítavé, na dobrý film neexistuje formulka a snažiť sa nejakej vymyslenej držať je krok späť. Sebareferencia je chabý základ a používanie odrobiniek z GITS2 tomu neprospieva. Remeselne nadpriemerný, ale zbytočný film.

Už som nečakal, že v prvej dekáde 2. tisícročia niekto stihne natočiť domáci film reflektujúci dobu, v ktorej sa žije, a to bez hlúpych dialógov a s príbehom, ktorý nevyžaduje od diváka odkrvenie mozgu, aby ho vstrebal. Gratulujem debutujúcej režisérke k výberu témy, aj keď jej spracovanie nie je bez zakopnutí. Hlavná postava Betka, ako rebelka zdanlivo bez príčiny, je podobná Mone z filmu Bez strechy a bez zákona (Agnès Varda), je však viac než len nástrojom manipulácie. V jej sebadeštrukčnom správaní je ťažké nájsť spojitosť a pochopenie, navyše ak je posudzované importovanou, resp. emigrovanou malomeštiackou morálkou zo strednej Európy do írskeho mesta. Sestry ako líšky, ktoré bojujú o svoje teritórium na smetisku, to je výborná štartovná pozícia. Kompaktnejšiemu vyzneniu by však prospel ešte jeden redukčný strih filmu.