Walkerock

Ďalšia zvulgarizovaná postava dejín. Dúfal som v trošku grandióznej vedy a dostal som trojhodinovú vyčpelú politickú sračku. Prestrihané to bolo, to áno, len zabudli vyhodiť zbytočnosti a pospájať podstatné. Zhruba v polovici som túto velekravinu vypol. A ešte to bolo nevkusne hudobne predimenzované. Tam kde mal byť dôraz na reč (prednáška o kolapse hviezdy) nemá hudba moc čo hľadať. Ale čo čakať od druhu, ktorý od neolitickej revolúcie nedokázal vyrobiť topánky, ktoré by nemrzačili nohu a rešpektovali anatómiu.

Bez napätia, samý kravál vypĺňajúci príbehovú prázdnotu, trápni raptori aj s ich prekotnou inteligenciou, naháňajúci sa po uliciach, ignorujúc akékoľvek zranenia, akoby človek sledoval pičoviny typu Rýchlo a zbesilo... Odfláknuté a mizerne situované scény stretov a únikov pred predátormi. Tyrannosaurus opäť porazený chatrnejším Gerontosaurom, vo filme klamlivo uvádzaným ako najväčší suchozemský mäsožravec. Malcolmova kómu spôsobujúca prednáška musela byť cielene vytvorená a registrovaná ako liečivo proti nespavosti. Celkove proste komédia bez štipky komičnosti. Všímavejší sa pristihnú ako na časovej osi sledujú, koľko to utrpenie ešte potrvá. Zatiaľ najhorší zo všetkých jurských párkov.

Možno ako dvanásťročný by som z tohto obrklišé niečo vydojil. Teraz? Bah, je to ako vyprázdnený rozvláčny dokument doby postfaktickej. Taká unylá nula z nylonu. Neviem čo tu nad tým masturbujete. Že 70%. V polovici vypnuté. Odpad!

Ak dokážem obsedieť pri filme na tvrdej stoličke od začiatku do konca je to skvelý film. Napriek dobrému tempu a rozvíjajúcemu sa príbehu je tu však hromada patetickosti, gýču a samozrjeme hlavní hrdinovia našpikovaní olovom umierajú poslední, pomaly, alebo vôbec. Poteší pekná vdova Taka a za srdce chytí odvaha a kumšt malého chlapca s mečom. Film vskutku prinúti zamyslieť sa nad tým, kto sme dnes, čím sme sa stali. Nemám moc rád Cruisa, ale niekedy mu rola sadne ako ergonomicky tvarovaná vákuová toaleta.

V podstate veľmi jednoduché a tak trochu čiernobiele vyobrazenie pokryteckej spoločnosti, posadené do divokého západu. Každý má nároky na každého. Keď to nič nestojí, každý je plný ľudskosti, súcitu, priateľstva. Len jeden si hľadí svojho, nehrá žiadne divadlo a všetci sú tým patrične pobúrení. Ale keď dôjde na lámanie chleba, je asi jediný, ktorý má k spomenutým cnostiam odvahu. Žiaľ zdá sa, že kvôli sukni. A ako inak, stojí ho to život. Film stojí na charakteroch postáv a ostrých, vtipne jedovatých komentároch. Vrelo odporúčam ;) JESSIE: Když teď necháte ty bandity, aby klidne zastřelili paní Favorovou, jak budete potom ochraňovat nás? HOMBRE: Klidně se na vás vykašlu. JESSIE: Tak proč vás vlastně máme následovat? HOMBRE: Nevíte si rady.

Tridsaťtri minút strateného času. Zdalo sa to ako tridsaťtri rokov. Bezobsažný film, do ktorého bola vkusne zvolená bezobsažná hudba preveľkého Beethovena, zaiste lahodiaca uchu lineárnych matematikov. Pocitové vákuum tejto eklektickej suchotiny by zabilo aj medveďa v hibernácii. Podozrievam Kubricka, že zneužíval film na prezentáciu vlastnej kolekcie nábytku a bielych dupačiek pre adolescentných manekýnov. Lebo IKEA a Christian Dior s ním nič nechceli mať. To isté možno vidieť v jeho Vesmírnej odysee. Nenápadne, pomaly, veeeľmi pomaly, dáva si na čas, podsúva divákovi bizarne nezaujímavé návrhy interiérov. Ale zato aspoň názvy jeho filmov neklamú. Dokonale vystihujú ich bezobsažnosť. Mechanický pomaranč v skutku pojednáva o niečom biologickom čiste mechanicky a Vesmírna odysea je rovnako nudná ako je vesmír prázdny. Absolútna nula bola dosiahnutá. Možno film začína až niekedy po tridsiatejtretej minúte, lenže to mal mistr Kubrick oznámiť. Jeho chyba. Ovšem, postmoderný junák obdarený utkvelou predstavou vlastnej hypercepcie, bude blažene ryčať ako tur na kolonoskopii, že aký olovene hutný inteleguání prívarok to strávil, oproti ktorému je aj Surakova katra ako z polystyrénu.

Po dlhej dobe znovu videný, stále záživný film. Skvelá atmosféra a veľké Goldblumove oči vyvaľujúce sa na všetky strany. Jeden z mála filmov, ktorý od prvej minúty až do konca udrží pozornosť diváka aj keď sedí na tvrdej stoličke. Film inšpirovaný poviedkou Georgea Langelaana "La Mosca" je nevhodný pre slabšie povahy. ;) "Slyšela jsi někdy o hmyzí politice? Ani já ne. Hmyz nemá žádnou politiku. Je velmi krutý. Nezná soucit ani kompromisy. Hmyzu nelze věřit. Tak rád bych se stal prvním hmyzým politikem. Chi říct že jsem hmyz, co měl nádherný sen, že je člověk. Teď je sen u konce a hmyz se probudil..."

Keď "estetika" nahradí dej, minie sa účinkom. Ale človek nežije pre východy slnka. Východy slnka sú krásne, lebo mu umožňujú žiť. Film je o pohraničiaroch povojnového obdobia a my môžeme sledovať hrdinské činy, akými sú neúnavné vymieňanie mokrých ponožiek, fajčenie cigariet a behanie za predavačkou miestnych potravín. Lenže vraj treba brať do úvahy ideologické pozadie, ale to by sme ho museli brať do úvahy vo filme každej doby. Áno, je niečo iné, keď je to cielené, ale faktor nuda nepustí. Za mňa, a nech sa niekto aj rozkrája, odpad.

Výborný nápad pokazený rozvláčnosťou a prekomplikovanosťou deja. Veľmi neprehľadné, obťažujúce zmeny v deji, kedy divák strávi sledovací čas premýšľaním, čo sa vlastne stalo a neostane mu čas na zžitie s dejom. Výsledkom je otrávenosť a nuda, ktorú sem-tam osvieži nejaký hlbší monológ, obvykle v podaní A. Hopkinsa, alias Forda, alebo v skutku nádherná Evan Rachel Wood (Dolores). Podobne ako v reálnom živote, kde znášame každodennú otravnosť len pre pár zaujímavejších, hodnotnejších chvíľok a zo strachu, že o niečo prídeme ak ho nebudeme žiť, si odmietame priznať, že to stojí za prd. Teda pardón, za tri. Nihilistické.