hemul

Mam rad klasicke ceske komedie od Vorlicka ci Lipskeho, aj inych reziserov, a vzdy si ich rad pozriem. Zial, uz si ich mozem pozriet iba po x-ty krat, nikdy nie po prvy. Tento flim som vobec nepoznal, videl som ho nedavno naozaj po prvy krat a je pre mna velkym objavom. Vyborny scenar, vyborna rezia Vaclava Gajera, fantasticky duet Vaclava Vosku a Jiriny Jiraskovej. Vtipny pribeh o intimnych svetoch dvoch vedla seba zijucich ludi. Strih, kamera, nic nerusi tuto intimitu a tento vtip. Velmi prijemny a sviezi film. Rad by som si ho pozrel po 2x.

Mam taky zvyk, ze filmu, ktory nepoznam, a rovnako aj knihe, dam jednu-dve minutky, a ked sa mi nepaci, vypinam, ci zatvaram. Minule som len tak prepinal tv, nevedel som, co kde bezi, a narazil som na scenu: manzelia lezia v posteli, ale kamera ich snima od noh. Manzelia sa jeden po druhom posadia a tak vstupia do zaberu a do deja, a potom si lahnu a zmiznu zo zaberu. Ziadny strih, ale rytmus v tom bol, aj vtip. Nechal som to bezat, do konca filmu som neprepol. Takych scen, ktore sa mi velmi pacili, bol plny, ale nie preplneny. Skvele som sa zabavil.

Film Nejista sezona som videl 2x. Prvy krat este za komunizmu premieru v televizii. V tom case som uz pocul o Divadle Jary Cimrmana, ale nic z neho som nepoznal. Film sa mi velmi pacil, vnimal som najma tu divadelnu uroven. Stal sa zo mna velky ctitel Jary Cimrmana. Film teda splnil svoju ulohu dokonale v mojom pripade. Nedavno som ho videl znovu a dival som sa nanho inymi ocami. Dnes uz poznam vsetky hry Jary Cimrmana, takze viac ako javisko vsimal som si zakulisie, satne, kancelarie a tak. A pacil sa mi ten film este ovela viac. Vdaka nevtieravej autenticite filmu som pocitil az intimne stotoznenie s divadelnikmi. Myslim si, ze najvacsiu zasluhu na tom ma velmi striedmy scenar a najma poctiva rezia Ladislava Smoljaka. Zda sa, ze sa divame na divadlo, ale strihmi, dlzkou zaberov, detailami a celkovym rytmom reziser vyuziva vysostne filmove techniky. To, co sa da tusit pri pozerani Kuloveho blesku ci Vrchni prchni, sa pri tomto filme jasne a ostro ukazalo. Totiz ze Ladislav Smoljak je reziser par excellence. Z mojich dvoch vzhliadnuti filmu je teda uplne jasne, ze film spolahlivo funguje na obidvoch urovniach, ako ukazka divadelneho umenia, aj ako filmove umenie.

Film Tri dcéry nakrútil Štefan Uher v roku 1968 (3). Jeho príbeh je jednoduchý – ako balada. More sĺz, kvapka smiechu. Skúpy sedliak nechce deliť svoj majetok. Pošle preto svoje tri dcéry do kláštorov a statok prenechá synovi. O majetok však aj tak príde. Ukradnú mu ho komunisti, ľahko z cudzieho brať, ľahko z cudzieho dávať, a on je ako kulak spolu s rodinou svojho syna násilne presídlený do dediny, ktorá ani nejestvuje. Rozzúrený syn naňho zdvihne ruku a otec hľadá pomoc u dcér. A ty, dcéra najstaršia, choď bojovať za otca. Kláštory však medzitým komunisti prepadli a zlikvidovali. Najstaršia odišla z rehole a zatrpknutá otca neprijme, stredná v reholi zostala a stará sa v ústave o slabomyseľných. Postarať sa o otca odmieta a ten sa obracia k najmladšej, ktorá plná pokory a vernosti slúži Bohu. Kláštor jej rádu zničili, rehoľa však vytrvala a mníšky vo svojich habitoch spolu trpezlivo znášajú všetok útlak. Z kláštora boli vysťahované na štátne majetky, kde z nich vytvorili brigádu na výpomoc pri žatve. Práve tu otec nachádza svoju dcéru a u nej odpustenie a prijatie. Kvôli nemu však ona musí opustiť rehoľu. Ja, otecko, ja pôjdem, ja bojovať ja budem. Príbeh otca a dcér však tvorí len jeden prúd, jednu vrstvu filmu. Popri ňom sledujeme smutný príbeh rehoľných sestier, dosť silných, aby odolali neustálym útokom komunistov, príliš slabých, aby zniesli poníženie od zábavybažných dožinkových ľudových más. Sledujeme príbeh samotných komunistov – pôvodcov tých neslávnych udalostí – a zisťujeme, akí sú vlastne slabunkí, hlúpučkí a smiešni. Súdruhovia netušia, čo si počať s mníškami. Na svojich nekonečných posedeniach pri chlebíčkoch a pálenke veľa rozprávajú, nič nepovedia, a nie a nie pochopiť, odkiaľ rehoľníčky berú silu tvrdo pracovať, modliť sa, na doskách spať a to všetko oblečené v skromných uniformách. Dosky im za matrace vymenili, látku na civilné šaty zadovážili - zcivilizovať ich treba - učebňu zhabali, vysťahovali ich, a ony stále nič. Verne spolu a s Bohom držia. Ale je tu problém, je žatva a kláštorná čata podáva najlepšie pracovné výsledky, nemožno ju rozpustiť. Na súdružskej operatívke môžeme si vypočuť aj formuláciu, ktorá dokonale napĺňa základnú doktrínu boľševika: „Súdruhovia, zásada je takáto. Ak oni upevnia svoj kolektív, tým narušia náš. Ale ak my narušíme ich kolektív, tým svoj len upevníme.“ To je hlavný rozpoznávací znak pri určovaní boľševika: nič užitočné nevytvorí a spľundruje čo sa dá. A podľa toho kľúča zisťujem, že práve takí dnes sedia v našej vláde a v parlamente. Sú všade, neujdeš pred nimi. Ale treba sa ich báť? Sú oni hodní našej bázne? Ničoho nášho nie sú hodní. Čistá baladická hudba Ilju Zeljenku predstavuje vnútornú prostotu a dobrotu najmladšej dcéry v kontraste s všadeprítomným rozkladom mravného zákona spoločnosti. Kamera Stanislava Szomolányiho vrství jednotlivé významy príbehu: Vyschnuté stromy, zbúrané domy, rozbité cesty sú znakmi úpadku; kone uväznené v ruinách znamenajú neslobodu; zúrivé psiská sprevádzajú svojich súdruhov a ich štekot ruší ich zasadania - sú symbolom strachu a bezmocnosti. viac tu: http://blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/2010/05/03/nicoho-nasho-nie-su-hodni-pocta-stefanovi-uherovi/

Hra Zaskok patri medzi moje najoblubenejsie z DJC. Samotna hra Vlasta sa nepochybne vyrovna Vizionarovi aj Ceste na severny pol, co su moje najmilovanejsie. Seminar k hre Zaskok je tiez vyborny, ale su tam dve slabsie miesta, ktore mi nepripadaju velmi vtipne. To prve je troska prvoplanova rozhlasova hra a to druhe miesto je trosku nudny hamlet bez hamleta. Odhliadnuc od toho, jedna sa ako vzdy o vybornu zabavu, presne nacasovanu. Niekolko veci v nej je naozaj vybornych. Po prve, rezia, ktora je standardne brilantna, po druhe postava prachenskeho, po tretie postava zvedaveho invalida a nakoniec samotna vlasta v podani Petra Bruknera. Ten sa tu konecne dockal zasadnej ulohy (ma pravdu, ked sa vo filme Nejista sezona stazuje Sverakovi na dost hlupu a zbytocnu postavu mlynara v Lijavci a ine podobne...) Na zaver, Zaskok je jedina hra, ktoru som videl nazivo, ked DJC hostovali v nasom meste. Tymto im za to z celeho srdca dakujem. P.S. Pre porovnanie ponukam hamleta bez hamleta v podani panov Lasicu a Satinskeho v predstaveni Soiree, ktore pokladam urcite za duchaplnejsie: http://www.youtube.com/watch?v=KG6R851U97c a http://www.csfd.cz/film/228507-soiree/