liberator

vynikajúca Michelle Williams hrajúca Normu Jean Mortenson hrajúcu Marilyn Monroe hrajúcu Elsie vo filme Princ and the Showgirl z roku 1957 ;)

Takto nejako by mohol/mal vyzerať moderný európsky kriminálny thriller - film so spádom, bez obmedzenia prístupnosti (kvôli rozšíreniu cieľovej skupiny o mladistvých divákov) alebo prílišnej suchosti spôsobenej otrockou vernosťou knižnej predlohe, skratkovitý, stručný s únosným pomerom interiérových a exteriérových scén. Známe herecké mená nie sú na škodu, ale vidno, že sa to dá aj bez nich. Poctivo urobený film podľa kvalitnej predlohy.

Tomuto filmu - aj keď má nesporné kvality - chýba určitá ľahkosť v dobrom, profesionálnom zmysle slova (režijná?, scenáristická?, herecká?). Jedine Alberto Iglesias tu znesie hodnotenie podľa najvyšších kritérií a jeho hudba, podobne ako tomu bolo pri Meirellesovom Nepohodlnom z roku 2005 (taktiež podľa Johna la Carré) už od začiatku vytvára atmosféru a navodzuje pocit nostalgie a (vôbec nie lacného) sentimentu. Som presvedčený, že hlavnou kvalitou filmu by mala byť jeho "filmovosť" - v tomto ohľade Tinker Tailor Soldier Spy rozhodne nemôžem považovať za moderný film (možno aj preto, že sa príliš upínal na literárnu predlohu), a v porovnaní s politicko-mocenskými filmami, nakrútenými za posledné roky sa mi zdá ako remeselne výborne zvládnutý nadpriemer s nie príliš dobre využitým hereckým ansámblom zvučných mien. Treba povedať/napísať na rovinu, že Gary Oldman si pre seba ukradol 3/4 filmu a sekundovať mu mohol jedine Benedict Cumberbatch - aj keď tu sa oproti seriálu Sherlock ocitol skôr v polohe doktora Watsona. Zostáva už len doplniť medzery v pop-kultúre zhliadnutím verzie z roku 1979 (7-dielny televízny seriál) a okruh bude uzavretý :)

Zaujímavé (možno až príliš subtílne) riešenie prechodu z prvej série do série druhej, ale to, čo sa následne odohralo tomuto riešeniu určite dodalo nádych elegancie. Ak by sme si predstavili, že je veľká horúčava a prvá séria (z ktorej sme boli všetci nadšení) je nafukovacím záhradným bazénom sľubujúcim osvieženie, vyzerá to tak, že v druhej sérii (po prvej časti s prísľubom zvyšných dvoch) si už "chlapci" z BBC postavili seriózny plavecký bazén. Osvieženie spomínam aj v súvislosti s opačnou situáciou v rámci seriálovej projekcie v USA a UK. Zatiaľ čo v USA hlavní televízni hráči stavajú na "vatovaní" vysielacieho času po vzore free-timeových časopisov pre ženy, v UK televízne filmy - a v prípade Sherlocka a Luthera aj seriály - veľmi dobre dopĺňajú ak nie priamo v suplujú reálnu výrobu filmov pre kiná. Nezostáva už nič iné, len tešiť sa na Psa baskervilského a Vodopád Reichenbach, ktoré budú nasledovať s týždenným (resp. dvojtýždenným) odstupom od Škandálu v Belgravii. s1e1 ***** ; s1e2 **** ; s1e3 ***** ; s2e1 ***** ; s2e2 **** ; s2e3 *****

Bezchybne "upečený" film. Až zo záverečných titulkov som sa dozvedel, že šéfkuchárom bol George Clooney. Celkom dobré zakončenie filmového roka 2011. Hudba Alexandre Desplata výborne funguje vo filme a dá sa počúvať aj osve. Desplat tu inštrumentáciou miestami pripomína Marka Ishama z 90. rokov. Určite sa oplatí napočúvať aj mimo filmu.

Bezmyšlienkovitý film stvorený len na to, aby sa v degradácii štýlu Johna Woo vystrieľali bedne munície, bližšie sa predstavili divákom menej známe zbrane a vyliali litre falošnej krvi. Pre fanúšikov Pinkaewa z jeho svetlejšieho obdobia je to určite sklamanie. Ako pri väčšine slovenských súčasných filmov sa dá aj v tomto prípade spomenúť len jedno pozitívum - pekná kamera.

Zlátanina na n-tú a asi posledné útočisko pre kedysi slávnych (Derek Jacobi) aj menej slávnych (Brian Cox, Charles Dance) hercov. Paul Giamatti bol dosť patetický a o Jamesovi Purefoyovi ani nehovorím. To už Kate Mara - jediná cica na scéne to zvládla oveľa lepšie a to ani nebol za kamerou Peter Menzies, ktorý v Shooterovi dokázal nielen z okolitej scenérie, ale aj z jej tváre (a zvyšku tela) spraviť objekt/subjekt hodný pozornosti a aspoň trochu odviesť pozornosť diváka od spackaného scenára, miestami dosť nepochopiteľného strihu a insignifikantnej hudby Marka Mancinu (aj keď ani tam hlavne vďaka hereckým "kvalitám" Marka Wahlberga to medzi ním a Kate Mara nijak moc neiskrilo - a Purefoy bude v tomto smere už skôr na úrovni dedinskej futbalovej ligy).

Decentne spravené úvodné titulky a meno Michaela Connellyho ako autora literárnej predlohy sľubovalo filmový zážitok (z kategórie filmov ako Fracture), ktorý sa - bohužiaľ - nekonal. Najslabšou zložkou, podľa môjho názoru, bol scenár so všetkými kľučkami, náhlymi odhaleniami a nevierohodne podanými obratmi vo vývoji. Herci (okrem dosť slabého Ryana Phillippea) podali kolektívne solídny výkon, režisér sa ich očividne snažil krotiť v prehrávaní, dokonca až na pár momentov v podaní Matthewa Mcconougheyho a Marisy Tomei takmer neprejavovali žiadne emócie. Najvyššiu známku by som dal hudobnej dramaturgii (Cliff Martinez a Nightcall od dua Kavinsky & Lovefoxxx - známa to kombinácia z filmu Drive. Pre zaujímavosť: v oboch filmoch sa objavil aj Bryan Cranston - Shannon/detective Lankford) a nadpriemernému vizuálnemu spracovaniu (čisté strihy, harmonické svetelné i farebné ladenie záberov a už spomínané úvodné titulky). Na záver musím podotknúť, že Marise Tomei pribúdajúce roky veľmi pristanú a výzorom i hereckým prejavom mi čoraz viac pripomína Catherine Keener známu z nezávislých filmov Toma DiCilla.

Je to štvorka, ale z rangu tých slabších, takisto ako "The Debt" je len slabším odvarom izraelského filmu "Ha hov" z roku 2007 (v čase písania komentára paradoxne The Debt - červená - 74% ; Ha hov - modrá - 66%). Maddenov film je síce o niečo dlhší, ale postavy v ňom nedostávajú (resp. nedokážu využiť) poskytnutý priestor. Ponúkajú sa viaceré dôvody prečo tomu tak je: 1) Madden sa rozhodol (alebo niekto rozhodol zaňho?) pridať do pôvodného filmu viac testosterónu (v pôvodnom filme sa všetko točilo okolo postavy Rachel, ktorej z pozadia sekundoval "chirurg" Vogel), poprehadzovať osoby a obsadenie, prakticky prestavať celý príbeh od detailov až po zlomové okamihy ; 2) nešťastné bolo rozhodnutie neísť pôvodnou cestou paralelnej montáže. V novej verzii je - až na úvodný a záverečný flashback - celý dej z roku 1965 podaný v jednej lineárnej línii a podľa klasických hollywoodskych postupov rámcovaný dejom súčasným (rok 1997) ; 3) tretím dôležitým omylom je už tradičná úchylka amerických filmov a tvorcov (podľa kritérií divákov televíznych seriálov) vysvetliť a ukázať do detailov všetko, čo by mohol divák prípadne nepochopiť, a prakticky celý dej mu predtráviť. Už len keď k tomu pridám fakt, že pôvodná Rachel sa zmenila na "Rejčl" a David na "Dejvida", natíska sa mi otázka: Ako by asi vyzeral Spielbergov Mníchov, ak by ho nakrútili Izraelčania v izraelských reáliách a v hebrejčine? Taký film by som si veľmi rád pozrel už aj ako protest proti tomu, čo v poslednej dobe predvádza americká kinematografia. Už im nestačia nekonečné pokračovania - najnovšie sa nás snažia zasypať lavínou remakeov a "predkračovaní". Raz to už bude asi pravda, že všetko so všetkým súvisí - zatiaľ čo na trhoch zúri ekonomická kríza, v kultúre jej sekunduje kríza osobitosti a originálnosti, tvorivosti a dobrého vkusu. Aby som nebol stále negatívny, musím vyzdvihnúť aspoň atmosféru dokresľujúcu hudbu (zvukové plochy) Thomasa Newmana v prvej polovici filmu a zaujímavé riešenia zvuku a zvukového strihu (napr. scéna Vogelovho úteku zo zajatia).

Myslím, že Miracle predstavuje filmový vrchol Kurta Russella - toto od neho čakal asi málokto. K piatim bodom predsa len niečo chýbalo - pomohlo by napr. vypustiť prejav Jimmyho Cartera (aj keď si uvedomujem, v akom období a politickej situácii sa film odohráva) a trošku lepšie zinscenovať a zostrihať finálový zápas - je samozrejmé, že to nie je také "jednoduché" ako v prípade súboja muža proti mužovi, ale aj tak je vidno, že s nástupom ostrých zápasov išla kvalita filmu dosť dolu a režisér sa spoliehal hlavne na patriotizmus a emócie okruhu tréner-hráči-novinári-publikum-tréner-hráči... Súperi (až na ojedinelé zábery na Tichonova alebo Michajlova), boli z tohoto procesu absolútne vylúčení.