Desperado

Sofistikovaný mysteriózny seriál s veľkým (avšak nevyužitým) potenciálom a s kolísavou kvalitou jednotlivých epizód. Čo však poteší, je nesporne charizmatický Kevin McKidd a taktiež výborná titulná skladba, ktorú radím medzi najlepšie seriálové motívy.

Plnokrvná akčná zábava bez zbytočného premýšľania a vyšších zámerov. Zároveň výborný debut a labutia pieseň Simona Westa.

Úžasná zápletka, skvelé herecké výkony, množstvo nečakaných zvratov, občas aj zvratkov a podobných tekutín. Kamera je mimoriadne spektakulárna, režisér vynaliezavý, zvukár si tiež odviedol poctivú robotu (tie nádherné zvukové efekty zaujali aj môjho psa), obraz je vycibrený do detailu (otváranie šampusu bol vrchol filmového umenia, a to dokonca niekoľkokrát) . Fyzička hercov je neskutočná, závidieť by im mali či už Jane Fonda, no aj Edita Sipeky či Jennifer Lopez (hneď by mala po kufri). Rozhodne by si to spomínané rádoby herečky mali tiež vyskúšať a potom nech hrajú veľké dámy. Proste, talenty sa nezaprú, len čo by na to povedal seňor Freud.

Milé hororové prekvapenie, ktoré sa tvári trochu inak než v skutočnosti je. V tomto prípade však forma takéhoto "klamania telom" nie je vôbec na škodu. Okrem dobrého nápadu má slušné tempo, dynamickú kameru a taktiež nečakanú (aspoň pre mňa) pointu. Toto všetko presvedčivo prevalcuje negatíva ako napr. inšpiráciu z Vreskotov, či niektorých slabých hercov. Pre mňa palec hore.

Meno režiséra dávalo tušiť, že sa dočkáme ultimátneho stredovekého hororu. Smith však už od výplachového Metra prešiel nejaký ten krôčik k sofistikovanejším filmom, čiže nakoniec ma ani neprekvapuje, že to nakoniec horor nie je. Rovnaká búda na mnohých divákov ako v prípade Shyamalanovho Village a (ne)zámerné zavádzanie distribútora či filmových databáz ho môže stáť nejaké tie sklamané hodnotenia hororuchtivých fanúšikov. Ako to už presne vystihla Kiddo, je to stredoveká dráma s intelektuálnym posolstvom, atmosférou pripomínajúcou 6 rokov starý The Reckoning, ktorý je aj tematicky aj dobovo takmer totožný. Smith sa zameriava nielen na psychológiu postáv ale aj na dobovú atmosféru. Nutno však pripomenúť, že mu to ide v oboch prípadoch len sčasti. Kamera pôsobila veľmi dokumentárne až televízne, čo pre dobové filmy (nie seriály) nie je najvhodnejší spôsob. Herci odviedli svoj štandard, v prípade hlavnej postavy mladého mnícha mi však jeho záverečný charakterový prerod prišiel krapet nevierohodný, na druhej strane Sean Bean patrične charizmatický a Carice až diabolsky krásna (akoby z inej doby, z iného filmu a z inej planéty). Dilema, ktorú sa snaží prostredníctvom jednoduchého príbehu Smith riešiť, či je fanatické náboženstvo ("Som škaredý a veriaci") zhubný pre ľudí viac ako freudovský materializmus ateistov ( - "Prečo ju počúvaš?" - "Pretože je krásna." ), však dopadlo našťastie nerozhodne, avšak s krutým ortieľom pre nás všetkých. Všetci v niečo veríme, všetci sa niečoho štítime, všetci nosíme v sebe nejaký žiaľ, niektorí smútok či tragédiu, prerastajúcu neraz v nenávisť a zatratenie všetkého, v čo sme verili a čo sme milovali. Smithov najnovší počin s výrazným filozofickým presahom, no slabším vizuálom, však stojí rozhodne za zhliadnutie.

Noir mám veľmi rád. Ak sa k tomu pridá chytľavý príbeh s presvedčivým hereckým ansáblom, o to viac. Čierna Dahlia je veľmi atmosferický noir-krimi s pozvoľným gradovaním napätia, ktoré sa dá hlavne na konci doslova krájať. No je tu jeden háčik. Rozprávanie deja nikdy nebolo De Palmovou najsilnejšou stránkou. Jeho charakteristickým znakom bola vždy forma. A tu sa to opäť potvrdilo. Tak trochu chaotický scenár, na konci plný neuveriteľných zvratov, prešpikovaný samými čudesnými postavami, ktorých množstvo je aj na dvojhodinový film priveľké, a ktorých charaktery sú v sumáre temnejšie než tá najvydarenejšia noir detektívka, silne núti diváka na objasnenie všetkého toho, čo sa ku koncu valí ako lavína udalostí a vysvetlení na minimálne jedno zhliadnutie. Herci sú však presvedčiví a De Palmove vizuálne cítenie opäť nadmieru chytľavé, takže 70%.

Každá európska krajina, ktorej sa dotkla 2. svetová vojna, sa snaží vysporiadať so svojou temnou minulosťou rôznymi spôsobmi. Holanďania v tom nie sú žiadna výnimka, ich nedobrovoľná spolupráca s nacistami ohľadne vlastného židovského obyvateľstva ich máta doposiaľ. Takúto citlivú tému že dostane do rúk jeden z najotvorenejších a najkontroverznejších režisérov svetovej kinematografie, ma prekvapilo. Ale nenudil som sa, a to bola stopáž pekne dlhá.. Verhoeven od samého začiatku kašle na typickú psychologizáciu, ktorá je tak vlastná vojnovým melodrámam, záber strieda za záberom, takže divák nemá čas sa zamýšľať nad tým, čo práve pred pár sekundami v deji videl, a ihneď má pred sebou ďalší silný moment, a nepotrebuje z diváka ždímať emócie pomalými zábermi okorenenými s emocionálne podfarbenými motívmi za každú cenu. Verhoevenovým trademarkom je aj zobrazovanie naturalistických scén, proste krv a sexualita mu nikdy neboli cudzie, a ani tu sa starý provokatér nezaprel. Ale nutno dodať, že snímku to neškodí, naopak, decentne to do celku zapadá. Najväčším režisérovým trumfom je však bezpochyby hlavná predstaviteľka Carice van Houten v roli ťažko skúšanej Rachel. Jej energia, charizma a zmyselnosť nenechá žiadne mužské (nielen) oko bez záujmu, a okrem príbehu s rýchlym akčným spádom je ďalšou dôležitou devízou Čiernej knihy. Jediným relatívnym mínusom filmu, ktorý bol natočený podľa skutočnej udalosti, je až thrillerovská záverečná tretina, kde sa zvraty striedajú ako na bežiacom páse a diváka to prinúti rozmýšľať, koľko k tomu skutočnému príbehu tvorcovia pridali pre konečný efekt.

Aj táto komédia ma presvedčila, že v krajine galského kohúta sa napriek nevýrazným a málo plodným rokom vo francúzskej kinematografii, točia stále dobré komédie. Minimálne Francis Veber je v žánri "komédia" stále dobrá značka.

Poučné, úsmevné, ironické a prekvapivo osviežujúce. Aj poriadne ukecané. Aaron Eckhardt tu pôsobí ako odistený slovný-automat a s odzbrojujúcim šarmom ako bonusom, dokáže presvedčiť aj zarytého člena Ku-Klux-Klana, že je potomkom Martina Luthera Kinga.

Horšia než jednotka, no stále zábavná, no už nemá čím vyslovene prekvapiť.