Hees

Jednotlivé "sny" by sa pohybovali u mňa od troch do štyroch hviezd a ako celok som to ohodnotil tak ako máte možnosť vidieť. Hodnotenie jednotlivých snov (Hodnotenie je v zátvorke) : Slnečné svetlo v daždi (3,5), Broskyňový sad (4,5), Snehová búrka (3,5), Tunel (4), Vrany (3,5), Hora Fuji v červenom (3,5), Plačúci démon (3,5), Dedina vodných mlynov (4,5). Jednotlivé príbehy či "sny" by dlhšiu minutáž nezvládli a v takomto spojení vo filme absolútne nenudia pretože sa rýchlo striedajú. Aj keď snehová búrka je trocha zdĺhavá a teda do istej miery aj nudná. Najviac sa mi páčili broskyňový sad a dedina vodných mlynov. Posledný sen to pekne uzavrel a vytvoril pocit, že som pozeral hodnotené dielo. Každý sen je samozrejme o niečom inom. Kostra je taká, že sa začína peknými príbehmi potom nasledujú "hrôzostrašné príbehy" (atómový výbuch) a nakoniec uzavretie dedinou plnou mlynov. Takže je tu aj určitý zámer ako poukladať jednotlivé diely (alebo si to len ja myslím).

Sarah Polley sa do takýchto podobne ladených filmov hodí a dá sa jej uveriť celá jej rola. Ostatní herci hrali dá sa povedať čisto priemerne. Film vo svojej podstate vsádza na silný koniec, kedy vlastne rezonuje aj názov filmu ako silný atribút. Kto si tieto atribúty neuvedomí a na chvíľku vypne v podstate stratí zmysel celého filmu. Podobný film s podobnou kostrou a so Sarah Polley je La Vida secreta de las palabras (ten sa mi páčil viac). V príbehu vidíme rodinu, ktorá na tom nie je dobre finančne a napriek tomu si chce dopriať čo najlepší život. Čo sa mi páčilo tak hlavná hrdinka koná sebecky a robí to čo by inak určite nerobila. Aj keď tvorcovia mohli trocha ešte zatlačiť na pílu, radšej urobili film, v ktorom sa človek neutopí a pláva na hladine. Emócie vo filme sú, ale zámerom nie je ich vyhrocovať.

Zaujímavý film odohrávajúci sa skoro celý na jednom mieste a to v dome na piesku. Hlavný hrdina je výborne vybraný a tým myslím hlavne jeho osobnosť. Hlavný hrdina počas trvania filmu prechádza rôznymi stavmi a to napríklad rebéliou, odmietaním situácie, zmierením sa so situáciou atď. No prakticky sa dá povedať, že chce byť len užitočný pre spoločnosť a aby si ho niekto vážil. Žena (piesočná žena) je pripútaná v podstate na jedno miesto a niekedy sa správa iracionálne. V každom prípade piesočná žena je občas sexuchtivá a hlavne čo nechápe je pocit zdanlivej slobody, ktorú potrebuje jej "pomocník". Piesok je v tomto prípade metafora niečoho zlého čo je v podstate všade v ľuďoch, zvieratách v prírode a aj keď sa človek umyje stále mu niekde zostane. Koniec je samozrejme najzaujímavejším na celom filme z dôvodu, že iný človek či iná osobnosť, ako bol vybraný učiteľ zbierajúci piesočných chrobákov by sa zachoval inak.

Tento film mi pripomenul film Coherence, ktorý sa tiež natáčal v podstate v jednom dome (v prípade Coherence sa v podstate odohrával vo viac domoch, ale to by ste pochopili len keby ten film uvidíte). The One I Love a Coherence sú malé slušne vymyslené filmy (Coherence je lepší film). Proste v tomto filme tvorcovia zobrali dvoch hercov (plus nejakých len na pár sekúnd) a natočili všetko v jednom dome. Dvaja hlavný hrdinovia hrajú obstojne. K tomu všetkému je tu určitá dávka záhadnosti a tajomnosti v príbehu. Postupne sa film, ktorý je vlastne ako tu je napísané Romantický / komédia stáva skôr drámou a k tomu treba pridať ešte žáner mysteriózny, alebo nejaký podobný žáner, s ktorého je cítiť, že tu ide o nejakú záhadu.

Joj no The Giver je výborný a zaujímavý film do svojej polovice a potom ako keby došli peniaze. Dávno som nevidel film, ktorý by mal až takto nevyrovnané dve polovice svojej minutáže. Prvá polovica ma tak bavila, že by to boli isté štyri hviezdy a potom sa stalo čo? Film začal zrýchľovať, aby naplnil krátku minutáž a téma, ktorá by si zaslúžila oveľa dlhší čas sa začala pekne krútiť a zostalo s toho sledovanie filmu, ako keby som čítal Bravo Girl. Film The Giver má výbornú myšlienku ukázať ľudom, že sú krásy na tejto planéte, prečo by sme mali skúsiť lepšie žiť. Tiež nechápem herecké výkony, ktoré sa s pribúdajúcou minutážou stále zhoršovali a ja som neveril už ničomu čo som videl. Bol som riadne sklamaný pretože podobné filmy sú pre mňa zaujímavé a inšpirujúce (rád sa zamýšľam). Film si zaslúži malú náplasť v podobe pol bodu. (Hodnotenie 2,5)

Zvláštny film, ktorý proste vsadil na nejakú emotívnosť s toho, že tam sú dvaja chorý ľudia a čo viac dvaja chorý tínedžeri. Je mi ľúto, že film proste nedokázal to čo chcel. Nie som bezcitná beštia a isté emócie som s toho cítil, ale chýb vo filme bolo príliš veľa. Povedzme si teda kde sú jednotlivé chyby. Herecké výkony sú fakt dosť zlé a to najmä u rodičov Hazel Grace (Shailene Woodley). Keď si zoberieme len dvoch hlavných hrdinov tak ich výkon je no podpriemerný, ale dá sa to vydržať. No aspoň musím uznať, že Ansel Elgort a Shailene Woodley sa na prvý pohľad k sebe hodia a vytvárajú na obrazovke veľmi uveriteľný pár. Príbeh nie je zlý, ale proste niektoré scény do neho vôbec nepasujú a len majú vyvolať určité emócie (veľa schodov atď). Čo sa vždy bojím, že v nejakom podobnom USA filme sa bude tlieskať v romantickej komédii no tu sa mi to zas vyplnilo (nebojte nedávam za to veľa bodov dole). Čo musím pochváliť je snaha o to, aby film mal v sebe hlbšiu myšlienku, ale je to len snaha a nie do konca dotiahnutá matica. Koniec je nádherný, ale ja potrebujem bohužiaľ viac.

Tento film je typologicky veľmi podobný s ostatnými Almodóvarovými filmami (videl som ich deväť v momente písania tohto komentáru). Netypické je to, že tu v tomto filme nie sú transexuáli. Ako vždy Pedro neukazuje dôležité scény a tentokrát je to scéna s autobusom, aj keď tentokrát to ukazuje z diaľky. V iných jeho filmoch proste povedal (povedali herci), že sa niečo stalo a to niečo bolo dosť dôležité pre vývoj (dej) samotného filmu. Film má veľmi podobnú kostru s inými jeho filmami, ale tento je jeden z lepších. Penelope tu síce hrá len chvíľku, ale Liberto Rabal hrá nadštandardne. Celý film je dobre zamotaný a musím povedať, že ma rozhodne prekvapil koniec (neviem či v dobrom, alebo zlom), ktorý je príliš nečakaný k celkovému vývoju filmu. Príbeh je slušný a napätie (nie elektrické) sa stále s blížiacim koncom zvyšuje.

No mne sa táto animovaná rozprávka páčila. Rio 2 síce neoplýva príbehom hodným oscara, ale zábava to rozhodne je. Najluxusnejšia v tomto celom počine bola žabka Gabi a hlas jej dala Kristin Chenoweth. Tá malá žabka keď spievala svoju "áriu" pre toho koho miluje tak to bola nádhera hodná niečoho čo je niečo viac ako rozprávka pre deti. Počas celého filmu je príjemná hudba a zopár pekných odspievaných pasáží. Síce v pozadí toho je aj jasný zámer viac predstaviť Rio a nejaká tá ochrana životného prostredia, ale nevadí. Pre mňa toto bolo rozhodne lepšie ako jednotka. A tiež mali jednotlivé charaktery "vtákov" väčšiu hĺbku.

Uletená vtipná komédia a rozhodne lepšia ako prvý diel. Ide v nej hlavne len o to, aby sa diváci smiali a príbeh je dosť slabý a dokonca aj s toho aký je slabý si robí 22 Jump Street srandu. No nemôžem poprieť, že som sa veľa krát smial a žiadne "trápnosti" (aj keď jasné, že tam nejaké boli) mi tento krát nevadili. Takže čo iné môžem čakať od komédie ak nie to, že ma rozosmeje. Jonah Hill a Channing Tatum (idol ženských sŕdc) sú dobrá dvojka a ja si teda môžem zapísať po dlhej dobe konečne nejakú komédiu, ktorá ma bavila. Konečne v nej neboli hovienka a podobné "" super veci. Aj keď tuším jedno tlieskanie tam bolo, ale nie také ako v romantických USA (klišoidných) komédiách. Odporúčam pozrieť aj scény v titulkoch tie sú dosť vtipné. (Áno, áno neinteligentný humor).

Lepšie ako prvá sezóna Gin no saji (2013). Druhá sezóna sa viac zameriava na vzťahy medzi jednotlivými predstaviteľmi a viac sa zameriava na ich problémy. Toto už nie je bezproblémový svet, kde jediný problém je čo s prasiatkom, v tomto svete postavy majú reálne problémy, ktoré ich veľmi trápia. Človek by povedal, že nemôžu byť dve sezóny viac rozdielne ako tieto dve. Každá sa zameriavala na niečo iné a to prvá skôr na predstavenie charakterov, vytvorila medzi nimi vzťahy, učila o prírode a o tom akú hodnotu majú peniaze. Druhá sezóna učí o tom akú majú hodnotu medziľudské vzťahy. Učí tiež, že človek čo prišiel o svoje sny je stále človekom a nie niekým, ktorý si zaslúži len opovrhovanie. Všetko sa, ale deje len s pohľadu hlavného hrdinu Hachikena a cez neho máme pochopiť všetky ostatné postavy. Hlbšie sa dalo vžiť aj do postavy Komabu. Nenávidenou postavou je zrejme Tamako, ale len preto lebo je to postava ako z reálneho sveta a rozmýšľa tak ako človek v reálnom svete musí rozmýšľať a preto treba jej názory sledovať. V druhej sezóne sa ubralo z vtipu a bezproblémovosti jednotlivých postáv a uvidíme aj Hachikenových rodičov, ale nečakajte nejaké srdcervúce scény. Gin no Saji sa snaží držať rovnakú hladinu a neprodukovať srdcervúce scény a ak aj také nejaké sú tak sú kľudné ako aj celé príjemné anime. Vzťah medzi Hachikenom a Mikage sa jemne zlepšil a mal som možnosť vidieť aká je vlastne osobnosť Mikage. Mikage je typom človeka, ktorý drží veľa emócii v sebe a veľmi ťažko hľadá človeka, ktorému sa môže zdôveriť. Na pochopenie jej charakteru, ale potrebujete obe série kedže v prvej sú len náznaky. Konečne tu aj dostaneme odpovede na to prečo je Hachiken taký ako je a uvidíme hlavne jeho rodičov. Dá sa povedať aj keď je to samozrejme anime a nie reálny svet, že po svojich dvoch veľmi rozdielnych rodičoch zdedil určité črty. Hachiken je prototyp skvelého kladného hrdinu a zdedil od svojich rodičov len to najlepšie. Najlepšie pre iných ľudí z dôvodu, že pre neho je to už ťažšie neustále sa nad všetkým zamýšľať a chcieť každému pomôcť. Pre mňa rozhodne lepšie ako prvá sezóna a táto si zaslúži vyššie hodnotenie, ale prvá si zas nezaslúžila menej ako štyri a tak len na oko tu budú mať obe sezóny rovnaké hodnotenie aj keď druhá sa mi páčila o dosť viac.