Layne Staley

Stál pri zrode jedného z historicky najvýznamnejších rockových subžánrov všetkých čias. Hudobné hnutie grunge dalo tomuto svetu percentuálne malú, avšak kvalitou svojej hudby nesmierne hodnotnú hŕstku skvelých hudobníkov, ktorých charakteristickým poznávacím znakom bol okrem takmer neobmedzeného talentu aj veľký sklon k sebadeštrukcii. Layne Staley je toho knižným príkladom. Spevák mimoriadnych kvalít, disponujúci jedným z najdokonalejších rockových hlasov, aké kedy svet počul. Ľuďom pri počúvaní jeho drsno-nežného kvílivého hlasu plného bolesti a prežitého utrpenia dodnes naskakujú zimomriavky po celom tele. Žiaľ, jeho hudobná legenda ide ruka v ruke s tragickým a odstrašujúcim príkladom pre nás všetkých. Jeho smrť vošla do dejín ako najdlhšia samovražda na svete.

Layne sa narodil 22. augusta 1967 v Kirklande (štát Washington, predmestie východne od Seattlu, kolísky hnutia grunge), ako Layne Rutherford Staley. Svoje stredné meno nenávidel a v puberte si ho zmenil na „Tommy“, podľa bubeníka heavy-metalovej skupiny Motley Crue, ktorú obdivoval. Jeho rodičia sa rozviedli, keď mal sedem rokov a on zostal žiť s mamou. Tento fakt sa dosť často uvádza ako možný prvopočiatok všetkých Layneových budúcich problémov (podobne ako v prípade rovnako starého Kurta Cobaina, ktorého rodina sa rozpadla, keď mal sedem rokov).

Layne bol od malička inrovert, inklinujúci k umeniu. Matka a nevlastný otec ho vychovávali v myšlienke scientologistického náboženstva, ale Layne náboženstvo odsudzoval, nikdy žiadne neprijal a v dospelosti sa stal jeho otvoreným kritikom. Zmyslom celého jeho života sa od najútlejšieho detstva stala hudba. Miloval Black Sabbath, Deep Purple, Judas Priest, Van Halen a najmä myšlienku slobodného a ničím neobmedzeného vyjadrovania svojej životnej filozofie prostredníctvom hudby. Hudobné skúsenosti zbieral od dvanástich rokov, kedy skúšal šťastie od jednej amatérskej kapely k druhej. Veľkým paradoxom je, že budúci veľký spevák nemal o svojich mimoriadnych speváckych schopnostiach ani poňatia. Hral na bicích, pretože v tom videl svoju budúcnosť a myslel si, že práve v tom tkvie zmysel jeho života. Až kým ho zopár, pre nás úplne bezvýznamných, ľudí nepočulo spievať.

V roku 1985 vznikla v Seattli kapela Sleze so začínajúcim spevákom menom Layne Staley. Od nej je už len krôčik k fenoménu s názvom Alice in Chains, ktorý väčšina z nás tak dobre pozná. Layne na jednej párty náhodou natrafil na svojho budúceho parťáka, Jerrryho Cantrella, a z tohto stretnutia vznikla kapela, ktorá položila základy kultového žánru grunge. Jerry Cantrell, v tej dobe značne demotivovaný a životom ťažko skúšaný gitarista a príležitostný spevák, znenazdania našiel to, čo podľa svojich vlastných slov celý život hľadal. Layne mu okrem šance splniť si svoj hudobný sen ponúkol svoj skromný domov a priateľstvo na celý život. Alice by však neboli tým, čím boli bez dodnes aktívneho bubeníka Seana Kinneyho a charizmatického kučeravého basgitaristu Mikea Starra. Títo štyria veľmi pohľadní chlapci bez extra odvážnych ambícií a možno len so snahou zarobiť si pár dolárov na živobytie sa z noci na deň stali hviezdami dovtedy takmer neprebádaného rockového žánru.

Hneď  prvý song Alice in Chains s názvom „We Die Young“, ktorý je akýmsi predskokanom ich prvého štúdiového albumu „Facelift“, zaznamenal úspech nebývalých rozmerov. Najviac zo všetkého zarezonoval, ako inak, Layneho spev. Videoklip k tomuto songu nijak nezaostáva a je jasné, že producent klipu musel byť jednoducho veľký vizionár (drvivá väčšina hudobných videoklipov Alice in Chains sa vyznačuje na tú dobu veľmi vysokou kvalitou). Layne prekvapil svojím zrelým profesionálnym speváckym prejavom, jeho drsný, ale melodicky dokonale ovládaný hlas je čímsi úplne nevídaným. Svoju intonačne ovládanú hlasovú silu akoby ťahal na povel z päty či iných častí svojho tela. Jeho hlas pripomína spievajúcu motorovú pílu, ktorou by sa človek nechal s rozkošou rozrezať.

Vo svojich slávnych speváckych začiatkoch bol Layne typicky pekným americkým chlapcom s prirodzene blonďavou hrivou a prenikavými modrými očami. Rád vystupoval „hore bez“ a tak nejak to k nemu patrilo. Zaujímavosťou je, že počas svojho života vystriedal desiatky rôznych účesov a vlastnil veľké množstvo slnečných okuliarov, ktoré sa od istého času stali jeho poznávacím znamením, rovnako ako dlhé rukávy. My už dnes vieme prečo.

V roku 1992 vydali Alice in Chains svoj najúspešnejší album s názvom „Dirt“. Jerry a Layne sa tu umelecky vybúrili (Jerry zložil hudbu a Layne napísal väčšinu textov) a stálo to za to. Layne dokonca navrhol logo albumu. Bohužiaľ bol však Layne v tom čase už natoľko závislý na heroíne, že kapelu totálne odstavil od všetkých promo aktivít. Následkom mnohých nezhôd  kapelu opustil Layneov kamarát Mike Starr, čo na nejaký čas viedlo ku kolapsu a hrozil zánik kapely. Layne pod vplyvom drog a silných depresií  nejavil o Alice záujem. Správy o jeho závislosti sa postupne rozšírili medzi fanúšikov. Jeho výzor sa začal meniť a nebolo to nič príjemné. Keď  v apríli 1994 zomrel Kurt Cobain, Layne sa vydesil tak, že nejaký čas dokázal abstinovať. Kurt nebol jeho blízky priateľ, napriek tomu ho jeho smrť psychicky poznamenala. Nie však nadlho.

Layne sa vrátil k svojim drogám a zdalo sa, že dni Alice in Chains sú nadobro zrátané. O Layneovi sa šírili rôzne fámy, od gangrény a strate prstov na končatinách až po amputáciu rúk. Jerry Cantrell znášal celú situáciu okolo Laynea a kapely  veľmi ťažko a radšej sa zavrel na ranči ďaleko od ľudí. Tam zložil posledné pesničky, ktoré mal jeho kamarát Layne česť spievať. Jerrymu sa podarilo Alice zjednotiť a nahrať s Layneom posledný štúdiový album s jednoduchým názvom „Alice in Chains“. Jerry tu odviedol perfektnú robotu, o tom niet pochýb. Na albume však čoraz nástojčivejšie preráža jeho hlas, ktorý je v porovnaní s Layneovým nevýrazný a znie celkom tuctovo. Layne spieva stále skvele, ale už to nie je ono. Nevládze. Je vychudnutý na kosť a jediné, na čo myslí, je jeho dávka.

Posledné verejné vystúpenie Alice, stojace za zmienku, je vynikajúci unplugged koncert pre britskú MTV, kde sa Alice in Chains predviedli v plnej zbroji a ani Layneov zúbožený zovňajšok nič nepokazil. Spieval tak krásne, že väčšina ľudí v sále sa chtiac či nechtiac rozplakala dojatím.

Šesť rokov, až do svojej smrti, sa Layne takmer neobjavoval na verejnosti. Kult jeho osobnosti stále silno rezonoval medzi milovníkmi grunge, pre fanúšikov bol stále topka a ľudia ho milovali. Bol známy ako nesmierne inteligentný a citlivý chlapec, ktorý nenávidel svoju závislosť a nechcel byť zlým vzorom pre ostatných.

Layne zomrel niekedy okolo 5. apríla 2002 vo svojom byte v Seattli. Nevpálil si do hlavy guľku a ani sa úmyselne nepredávkoval. Vedel, že smrť si poňho príde a jednoducho si na ňu počkal. Jeho telo sa našlo po dvoch týždňoch, zúbožené a sotva štyridsaťkilové. Tak odišiel z tohto svete jeden z najlepších spevákov, aký na ňom kedy žil.

HOCKEYKA