Love Live! Sunshine!!

Už je tomu tri, resp. štyri roky, čo som písal komentár k jednotlivým sériám Sunshine. Tenkrát ešte nebol jednotlivý zastrešujúci profil seriálu vytvorený, a teraz mi to už nemá príliš čo povedať. Netvrdím ale, že necítim žiadnu nostalgiu. Obrátiť sa späť, spomínam si na rozprávkové hrdinky a ich krásny a silno emotívny príbeh priateľstva, ktorého cesta je pretkaná smutnými i veselými chvíľami a dobrými piesňami. Sunshine bezpochyby v mnohom prekonáva pôvodné Love Live: School Idol Project. Soundtrack je ešte lepší, Tacuja Kato vytvoril úžasnú hudbu, ktorá je až na prvotriednej filmovej úrovni. Prostredie mestečka na brehu oceánu, doplnené o neustále výborné vykreslenie svetla a oblohy robí v kombinácii s kvalitnou animáciou každý jeden záber až takmer nádherným. (17.08.2020)

μ's sú μ's, tie mi prirástli k srdcu ako sestry. Nájde sa miesto aj pre nováčikov? Môžem povedať, že áno. Skupina Aqours sú charizmatická deviatka a práve μ's sú pre ne úplným vzorom. Dozvuky ich rozpustenia po filme je cítiť dokonca i tu, hrajú významnú rolu vo vývoji postáv a udiera to často tu na dosť nostalgickú strunu. Mnoho divákov je sklamaných, že žiadne cameo (teda až na tú moderátorku), ale je samozrejmé, že nebudú tvorcovia narúšať príbeh. Celá séria na oplátku brilantne pracovala s tým, že nespravili len ďalšiu skupinu v jednom univerze, ale vývoj novej je silno ovplyvnení predchádzajúcou. Od dielu k dielu lepšie a preracovanejšie, počiatočná veselá záležitosť sa mení v rad prekážok a práve až 12. diel jasne hovorí nie len pre postavy ale i fandom, aby sa rozlúčili s μ‘s a prijali novú skupinu. Do toho symbolika opäť hrá na plné obrátky. Všimol si niekto aj konkrétne počty holubíc v celom seriály v špecifických momentoch? Scenáristicky snáď originálnejšie (vývoj príbehu a postáv), než pôvodné LL. Čo sa týka samotného spracovania, čo dodať, je to proste Love Live!: Skvelé postavy, intro/outro, soundtrack - je ešte lepší, než v LL! SIP a to je už čo povedať! (Jedna skladba dokonca imituje melódiu od H. Shora z Hobita, konkrétne Courage and Wisdom) /// Je to veselé, zábavné, a zároveň so silnými emotívnymi momentmi a vzťahmi postáv. Piesne sú samozrejme kapitola sama o sebe, nával pozitívnej energie, opäť s perfektnými kostýmami, choreografiou, kamerou a vizuálom. 5*, LL je stále špička žánru v celej kinematografii. Ano, ospevujem to, ale ako som už hovoril pri filme, LL má v sebe niečo zvláštne. ;-) (25.09.2016)

„Idea Muse bola spoločne plniť sny. Idea Aqours je spoločne tvoriť zázraky.“ Nechcem už asi šiesty krát hovoriť - ale predsa to poviem, že to má skvelé piesne, vystúpenia (Tá kamera! Tá kamera!), že to má výborný soundtrack (i po roku opäť potlesk pre Tatsuja Katoa) atď. Akurát, teraz by prvý krát v Love Live dramatická vrstva potrebovala uhladiť, obsah mnohých epizód - hlavne prvej polovici - často vypĺňa priveľa nič nehovoriacich a nikam posúvajúcich scén, ktoré v podstatu majú zväčša len komický charakter. Žiadne obavy, cítiť citlivú prácu scenáristov, stále to má veľmi silné chvíle, mnoho objatí :-) a zväčša je príbeh epizód dobrý. Len škoda toho neduhu spomínaného vyššie, dejovo sú proste viaceré diely s nedostatočnou štruktúrou, než ako sme na úrovni LL zvyknutí. Neprospieva ani občasná stagnujúca logika, nepochopil som, ako tvorcovia rozmýšľali: chceme sa dostať z A do B, ale nemáme dostatok času. Fajn, použijeme „vlak“, a potom pobežíme (i keď naši príbuzní idú autom?). Alebo čakáme (polovicu jedného dielu), koľko študentov sa prihlási na školu uprostred noci? To sa v Japonsku dávajú bežne online-prihlášky o tretej ráno? Ale keď je Mari riaditeľka...whatever. Čo sa týka druhého piliera: priateľstva, čoby hlavná idea a základ Love Live, tak mi chýbala nejaká silnejšia a vážnejšia interakcia medzi nimi ako celku, existuje len predovšetkým v rámci podskupín vo vnútri Aqours, u ktorých navyše pociťujem určitú vzájomnú separáciu. Kvôli tomu som si sprvu hovoril „Je mi ľúto Aqours, ale nie ste tak „ethereal“ ako Muse.“ Cítil som krok vzad od 1. sérii. Ale napokon môžem povedať, že ste ma presvedčili. ;-) Najviac ma potešila hlavne 10. epizóda, kde som konečne dostal to, na čo som čakal: dráma v rámci ich vzťahu, silné zdieľanie priateľstva a to celé podtrhnuté fantasy elementom. To je Love Live ako ho poznám a milujem. Avšak stále nedôjde na tak fantastické momenty, ako napríklad legendárna scéna s Muse pri mori počas západu slnka. Samozrejme, stále je to Love Live, nič iné nedokázalo a nedokáže takýmto spôsobom obsiahnuť v jednom celku emócie, drámu, humor, hudbu, lásku a priateľstvo, a do toho fantasy (síce tentokrát len maličkú štipku, skôr typicky symbolického charakteru). Vynára sa otázka. Bude nadchádzajúci záverečný film opäť taká veľkolepá a úžasná labutia pieseň? Rád počkám. Snáď...budem dovtedy čakať. (30.12.2017)