Fraška

Režisér Lloyd Fellowes (v podaní Michaela Caina) sa snaží uviesť svoju hru na divadelné dosky. Jeho fraška je dobre napísanou fraškou, má bok po boku kvalitných hercov, no … zabúda na jedno, na ponorkovú chorobu. Keď v roku 1992 prišiel dnes už 73-ročný Peter Bogdanovic, tvorca známych filmov ako … a čo ďalej, doktor? či Maska s Fraškou (Noises Off ...), tak by málokto tušil, že to bude posledný úspešný film tohto amerického experimentátora. Bogdanovich, zrovnávaný so Scorsesem, si opätovne vytvoril to „svoje“ a podľa seba – podobne ako napríklad Federico Fellini v Skúške Orchestra i on zobrazil dianie vo vnútri uzavretého kolektívu, na rozdiel od Fellinho sa však na to Bogdanovich pozrel cez podstatne humornejšiu optiku. Napriek tomu, že mnohé veci zveličil a dotiahol do „fraškovitej“ krajnosti, tak sa mu podarilo stvárniť život divadelníkov mimo javiska. Bogdanovichova Fraška dovoľuje divákovi spoznať zákulisie divadelného predstavenia – od prvých skúšok, cez premiéru až po turné po rôznych mestách a štátoch. Podobne ako u Felliniho smeruje všetko od toho pokojného (prvé skúšky), k tomu nepokojnému (turné), čoho dôsledkom je ponorková choroba i nevyspytateľné vzťahy. Herci sa schádzajú a rozchádzajú, milujú a nenávidia, respektujú i podrážajú. Fraška začína v zákulisí, teda mimo očí divákov v divadle. Herci ešte myslia na „svoju“ hru a nedovolia, aby ich osobné spory nejako ovplyvnili ich profesionálny výkon. Všetko však smeruje ku katastrofe „fraškovitých“ rozmerov – skutočná zábava totiž začína, až vtedy, keď herci svoje spory presunú priamo na javisko, čím ovplyvnia aj hľadisko – to si totiž nemôže byť isté, čo je predstavenie a čo je realita. Čo je divadelná fikcia a čo skutočný život. Hranice medzi tým, koho herci hrajú a kým sami sú sa stierajú. Ani Lloyd Fellowes nedokáže zabrániť katastrofe … hoci, čo je to vlastne v tomto prípade katastrofa? Mohlo by sa zdať, že najväčšia katastrofa pre režiséra je to, že do jeho predstavenia herci prenesú svoje osobné spory. Vo Fraške to samozrejme neplatí, keďže aj to, čo sa zdá byť vopred jasným sa mení. Fellowesov naoko dokonalý scenár s dokonalými hercami dostane trhliny, keďže herci sú nútení improvizovať a zdá sa, že ich improvizácia je pre divákov viac zábavná než „sterilný“ Fellowesov scenár. V konečnom dôsledku tak samotní herci vytvoria lepšiu hru, než ju vytvoril režisér. Divácky zaujímavejšiu, zábavnejšiu, atypickejšiu – jednoducho povedané väčšiu Frašku. Ich vlastné osobnostné rysy, neustále spory, nenávisť i naschvály vytvoria paradoxne oveľa koherentnejší celok, než bola Fellowesova hra. Na konci už nič nie je ako na začiatku, pôvodná hra sa vyvinula, doznala výrazných zmien a herci našli určitý konsenzus ako medzi sebou žiť. Kým teda na začiatku sa nemenila hra a menili sa vzťahy, tak na konci sa menila hra a vzťahy získali stabilitu. Pokiaľ vás zaujíma ako môže vyzerať zákulisie divadelného predstavenia a kam až Fellowesove Fraška došla, tak môže pre vás dnešný tip znamenať príjemne strávených 101 minút. Najznámejšími tvárami tohto filmu sú okrem spomínaného Michaela Caina aj Christopher Reeve (originálny filmový Superman) či John Ritter známy z filmov Santa je úchyl! Či Ten chlapec je postrach. Čítajte viac: http://cifersky.blog.sme.sk/c/328619/Zaujimave-filmy-2-Peter-Bogdanovich-Fraska-1992.html#ixzz2TevGbiYo (18.05.2013) (menej) (viac)