Budujeme Slovensko

Malo to byť o Zimnom prístave, no skoro polovica bola o spomienkach pohraničníkov a na pohraničníkov v časoch totality. A ešte aj o spomienkach Poliaka - emigranta, ktorému sa podarilo cez česko-slovenskú železnú oponu utiecť. Dokument zabral aj akúsi Poliakovu zvláštnu performanciu - pokus prekonať ostnatú hranicu s odstupom rokov, tentokrát už za kapitalizmu, bez elektrického prúdu. Aký to malo vzťah k budovaniu Slovenska a k Zimnému prístavu, neviem (?). Zo spomienok lodníkov a fotografov sa čo-to divák dozvie aj o samotnom prístave, no vzhľadom k poskytnutému priestoru je to len zlomkový zlomok zlomku tohto, čo z prístavu ostalo. V odoznievajúcej polostíšenej spomienke aj odznie, že najhoršie psie kusy, čo sa týka bezohľadného ničenia a likvidácie prístavných budov, príslušenstva a vyradených lodí, prebehli nie za socializmu, ale v 90. rokoch. Teda za "osvieteného" kapitalizmu. Záverečné naznačenie architekta v podobe plánov na budúce využitie prístavu pripomína nie pietny vzťah k technickej pamiatke, ale vybudovanie zmenšenej najhnusnejšej verzie nabubralej architektúry a lá Dubaj v Bratislave, necitlivo zasadené. Samozrejme s veľkým bazénom a vizuálne výstredným zjavom. To bude návštevníkov!!! (30.03.2021)

Pohľad do chátrajúcich útrob niekdajšej priemyselnej pýchy slovenského budovateľského socializmu - Niklovej huty v Seredi - je zaujímavou prehliadkou pôvodcu dodnes nedoriešenej environmentálnej záťaže - skládky lúženca - toxického prachu z výroby niklu. Zamoril a stále zamoruje v podobe polymetalického prachu za roky existencie ovzdušie, pôdu i vodu a neustále spôsobuje zdravotné problémy. V dokumente sa problém spomenie, no len tak akoby popri partii parkouristov, ktorých zaujíma priestor opustenej fabriky ako ideálne miesto pre prevádzkovanie telesných aktivít. Slovo dostanú i bývalí zamestnanci fabriky, spomínajúci na šťastné časy, kedy sa podnik staral o rekreácie a plnohodnotné využitie ich voľného času. Priestor dostane aj bývalý vedúci, ktorý po vzoru legendárnej polodisidentskej publikácie Bratislava nahlas o neblahom stave životného prostredia Bratislavy a okolia, vytvoril obdobnú publikáciu s názvom Okres Galanta nahlas. Zaujímavé sú archívne zábery prvých niklových úspechov fabriky výdatne dotovanej štátom, ktorá neprežila nástup kapitalizmu. Záťaž v podobe 30 hektárovej jedovatej skládky, obsahujúca šesť a pol milióna ton karcinogénneho prachu ostáva neriešená. V okolí fabriky sa veselo pestuje obilie, plné kovov, z ktorého sa pečú zdravé chlebíky, rožky a iné pekárenské dobroty. Monitoring vplyvov skládky v zásade neexistuje. Aj preto si dokument zaslúžil viac alarmistický charakter, ako trendovo exploračne telovýchovný. (23.03.2021)