Bratia Bluesovci

Režisér John Landis chcel asi v tamojších časoch natočiť hudobnú komédiu a akčný film plného autonaháňačiek, plameňometov a armády policajtov, tak nakoniec zo skoro 30 - miliónového rozpočtu natočil The Blues Brothers, neškodnú komédiu o dvoch bratoch, ktorý pomocou hudby a vlastnej prefíkanosti chcú zachrániť demoláciu kostola, v ktorom vyrastali a v pätách im je snáď každý, skrz každého policajta a vojaka v Amerike, až po súperiacu hudobnú skupinu a nakoniec aj nasratú princeznú Leyu :). Vtipy mi väčšinou ušli a cameočká niektorých známych amerických spevákov starej doby mi prišli trošku prvoplánové a cringe, ale dajme tomu... V momente, keď ma to už začalo nudiť, prišiel onen skvelý hudobný záver a potom ten bombastický akčný záver. Silné 3*. (26.02.2024)

Napriek kultovému statusu v USA sa jedná možno aj o nedocenenú klasiku. Asi žiadny iný film nespája svojím štýlom, obsahom a atmosférou 70-te a 80-te roky v americkej kinematografii. V 70-tych rokoch dominoval Nový Hollywood, experimenty, post-vietnamská depresia, skrátka veci, ktoré boli nejakým spôsobom "ťažké" alebo smutnejšie a umelecky ambicióznejšie - Apokalypsa, Taxikár, Krstný otec, Všetci prezidentovi muži, Rocky, Lovec jeleňov, Francúzska spojka, Vyháňač diabla, Činska štvrť, atď. V 80-tych rokoch naopak po úplnom komerčnom prepade Nebeskej brány v r. 1980 štúdiá experimentom, depresii a voľnej ruke umelcom zamávali a preorientovali sa na prístupnejšiu zábavu, odľahčený štýl, viac svetla, viac farieb, viac romantiky a energie po tej dekáde zmaru - E. T. Mimozemšťan, Návrat do budúcnosti, Spomienky na Afriku, Rain Man, Top Gun, Indiana Jones, Bláznivá strela, Ghostbusters, a pod. Nájdu sa v každej dekáde aj opačné príklady, ale celkový štýl či atmosféra vo filmoch prevažne zodpovedala tomuto rozdeleniu. Blues Brothers oba tieto štýly spájajú. Na jednej strane je film umelecky na pomerne vysokej úrovni (kamera, nasvietenie, hudobné čísla, kostýmy, koncept o dvoch bratoch v tmavých oblekoch s permanentne nasadenými okuliarmi) a nemá atmosféru len obyčajnej bláznivej komédie. Na druhú stranu sa jedná zjavne o zábavu, ktorá sa svojím obsahom nesnaží komunikovať nejaké ťažké pravdy o živote, získava si publikum aj známymi tvárami v malých úlohách a všeobecne chce baviť. Možno sa dá povedať, že forma a umeleckejšie uchopenie zodpovedá 70-tym rokom a obsah už rokom 80-tym. Film začína tým, že Jake (John Belushi) opúšťa väzenie, vracia sa do života a s bratom dávajú dokopy starú kapelu s cieľom, aby pomohli sirotincu, v ktorom vyrastali. Na začiatku je to obsahovo vlastne depresia a snaha vykúpiť vlastné hriechy niečím dobrým a na konci už sú zlé časy zažehnané. Tak ako Jake odchádza na začiatku z depresívneho väzenia, týmto filmom symbolicky opúšťa americká kinematografia depresívnejšie 70-te roky. Potom nasleduje divoká jazda plná zábavy s občasnou vážnosťou (80-te roky) a na konci sa zistí, že každá sranda niečo stojí a že tá nespútaná bžunda raz skončiť musí, ale to automaticky napriek tomu že životné problémy človeka skôr či neskôr dobehnú neznamená návrat k depresii (k 70-tym rokom), ale pokračovanie iným smerom (možno 90-te roky?). Pochybujem, že toto celé bol niekoho úmysel, ale podľa mňa neexistuje film, ktorý by formou a obsahom lepšie vystihoval akési oporné body, na ktorých bola kinematografia USA v 70-tyh a 80-tych rokoch postavená. A ono je to ešte k tomu aj sranda, kvalitne spravená (naháňačky), s nápaditými hudobnými výstupmi, dobrými hercami a vôbec podarená. Pre Aykroyda aj Belushiho asi umelecký, i keď nie komerčný, vrchol. (25.08.2021)

Už chápem, prečo sa stal The Blues Brothers kultovým filmom! Páni, toto je parádny film👌, kedykoľvek zas a znova :-). Je to film plný nečakaných prekvapení, zábavy, humoru, perfektných automobilových naháňačiek, skvelej hudby a predovšetkým je tu toľko zapamätateľných hlášok, jedna lepšia ako druhá. Je to maximálne oddychová, akčná a zároveň hudobná komédia. Najlepšie scénky: naháňačka v nákupnom centre, prelet cez most, objednávka jedla u servírky a muzikálové číslo 'Think' a vlastne až keď tá "servírka" začala spievať, spoznala som v nej Arethu Franklin :-). Ani mladého Spielberga by som tu nepoznala. A je tu veľa ďalších scénok, ktoré určite stoja za pozretie. Dala by som 4 a pol*, ale je tu tak veľa z Chicaga, že jednoducho musím zaokrúhliť vyššie. Milujem Chicago :-). Bonus John Candy. Od režiséra Johna Landisa, narodeného v Chicagu - ako inak, sa mi veľmi páči aj komédia Trading Places. [Special Edition - dlhšia verzia, videné v originálnom znení]. 80 až 85%. (22.04.2023)

Amerika miluje rytmus a já také, z černošské hudby zde nezazněly snad jen spirituály. Tolik hudebních stylů, které spolu tak krásně ladí, to se potká málokdy. Pak již ani nepřekvapí, když se scatující Sam spolu s celým orchestrem promění v uhlazené gentlemany v bílém. Místo se najde i pro country cajdák, který dostane na frak mimořádně zdařilou choreografií. Vše úhledně zabalené do povedené komedie. Sekvenci v country clubu jsem považovala za nejvtipnější část filmu, ale pouze do návštěvy finančního úřadu, tam se hudební komedie proměnila v dokonalou crazy komedii. Z Blues Brothers se vyklubla výtečná směs nejen hudebních žánrů, ale vlastně i těch filmových. (21.01.2021)

Nenechte se zmást vizáží podomních obchodníků s vysavači, bratři Bluesovi klamou těly. Když pomineme, že zapáchají a že se je neustále snaží někdo zabít nebo dostat za katr, jsou to celkem sympaťáci. A taky (a hlavně) skvělí muzikanti. Z nepříliš originálního, leč velmi odvážného nápadu natočit celovečerní film založený na herecko-pěvecké účasti čerstvě zformované skupiny (původně šlo o skeč Belushiho a Aykroyda v Saturday Night Live), vzešla překvapivě konzistentní zábava. Zdůrazňuji slovo ZÁBAVA a zároveň nedoporučuji hledat za těmi mikro-výstupy povědomých tváří (James Brown, Frank Oz, Ray Charles, Steven Spielberg) a dlouhými automobilovými honičkami (z nichž minimálně ta poslední svou masivností vejde do dějin) něco víc. Apendix: Dan Aykroyd nesundá sluneční brýle za celý film ani jednou, John Belushi pouze na jeden dojemný okamžik. 80% Zajímavé komentáře: kitano, JohnnyD, `barocco (10.10.2009)